Články

Vrany sa zlietavajú III.

  |  5.jún 2012

Ďalšou témou anonymných „hrdinov“ vyrábajúcich texty pre internet je dom na Palisádoch v Bratislave. V textoch sa tvrdí, že tento dom predala rodina Čarnogurských po Nežnej revolúcii akýmsi privatizérom. Skutočnosť s domom je taká, že niekedy začiatkom 30-tych rokov minulého storočia ho kúpil lekár MUDr. Neumann. V dome si zriadil gynekologickú ambulanciu a byt pre svoju 4-člennú rodinu. MUDr. Neumann bol dobrý známy národoveckého historika a publicistu Konštantína Čulena. Po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938 Konštantín Čulen išiel pracovať na Československé veľvyslanectvo do Washingtonu. Po vyhlásení autonómie boli totiž doplnené československé diplomatické misie o alikvotnú časť Slovákov. Keďže v Európe aj v Československu sa začínali stupňovať protižidovské štátne opatrenia, Konštantín Čulen pred odchodom do USA požiadal môjho otca Pavla Čarnogurského, aby pomáhal MUDr. Neumannovi, keď to bude treba. Konštantín Čulen a môj otec boli dobrí priatelia. Dlho sa nič nedialo, ale koncom r. 1940 prišiel MUDr. Eugen Neumann za otcom s tým, že mu odpredá dom na Palisádoch, pretože sa obával, že neskôr by mu dom skonfiškovali. Otec nakoniec súhlasil, a kúpnou zmluvou z 18. 3. 1941 dom kúpil za kúpnu cenu 280 000,- Ks. Cena zodpovedala vtedajšej cenovej úrovni domov v Bratislave. Kúpa domu bola medzi mojimi rodičmi dosť dlho témou rozhovorov. Naša mama si ešte pred kúpou domu na Palisádoch vyhliadla kúpu rodinného domu kdesi na Kalvárii v Bratislave. Išlo o bežný rodinný dom a o ten by naša rodina nikdy nebola prišla. Na zaplatenie kúpnej ceny MUDr. Neumannovi otec použil aj tzv. veno našej mamy. Mame sa dom na Palisádoch nikdy nepáčil. Neskôr sme o dom prišli. A tak sa pominulo aj jej veno. Nuž, ženy majú niekedy predvídavý pohľad aj na majetkové otázky. Kúpou či predajom domu sa v živote rodiny MUDr. Neumanna nič nezmenilo. Naša rodina sa nasťahovala do bytu na druhom poschodí, rodina MUDr. Neumanna bývala naďalej v byte na prvom poschodí na prízemí bola ambulancia MUDr. Neumanna. MUDr. Neumann, ako Žid, mal prezidentskú výnimku, bol známym ženským lekárom v Bratislave a pokračoval vo svojej úspešnej praxi. V lete 1944 naša rodina išla ako každý rok na prázdniny do Malej Frankovej v Zamagurí. Otec pozýval aj MUDr. Neumanna s rodinou, aby tam išli s nami, pretože fronty sa približovali ku Bratislave a bolo sa treba obávať násilností z ktorejkoľvek strany. MUDr. Neumann však odmietol, pretože nechcel opustiť svoje pacientky. Po vypuknutí Povstania Nemci celú Neumannových rodinu zatkli a odviezli do koncentračných táborov. MUDr. Neumann a jeho syn v táboroch zahynuli. Po vojne sa do domu vrátila p. Neumanová s dcérou Ivetou. Naše spolužitie s nimi pokračovalo. Po vojne platil tzv. reštitučný zákon č. 128/1946 Zb. Podľa toho zákona mohol každý Žid a niektoré ďalšie skupiny osôb oznámiť na úradoch, že zmluva, ktorú uzavrel počas Slovenského štátu, bola uzavretá pod nátlakom a v takom prípade zmluva sa stala automaticky neplatnou bez dokazovania. Keby p. Neumannová takto označila kúpnu zmluvu z marca 1941 za uzavretú pod nátlakom, dostala by celý dom okamžite naspäť. Pani Neumannová však nič také neurobila, pretože v prvom rade by to nebola pravda a v druhom rade jej vzťahy s našou rodinou ako aj predtým vzťahy celej rodiny Neumannových s našou rodinou boli veľmi dobré. V r. 1947 pani Neumannová dostala akýsi zápal a pri operácii zomrela. Z celej rodiny Neumannovej zostala iba dcéra Iveta. Po smrti matky nejaký čas žila na Slovensku u svojich príbuzných. Potom sa jej ujali medzinárodné židovské organizácie a zariadili jej vysťahovanie do Spojených štátov alebo Kanady. Tam sa jej stopa pre nás končí. Národné výbory mali vtedy rozsiahle právomoci. Národný výbor mohol aj vydať výmer na používanie časti bytu pre ďalšiu rodinu. Tak sa stalo, že niekedy v r. 1948 národný výbor pridelil väčšiu časť nášho bytu na bývanie rodine Rudolfa Lančariča, pracovníka Ministerstva vnútra. Bolo to pre nás ťažké bývanie a aj preto si otec hľadal zamestnanie mimo Bratislavy. Rudolfa Lančariča neskôr Štátna bezpečnosť obvinila, že je juhoslovanským špiónom, bol odsúdený a popravený. Jeho meno sa spomína medzi obeťami stalinizmu v Československu. Naša rodina žila v dome na Palisádoch niekedy do leta 1949. Vtedy bol otec menovaný za riaditeľa hradu Červený kameň a dostal za úlohu opraviť poškodenia hradu a zriadiť na hrade múzeum nábytku. Celá rodina sme sa odsťahovali na Červený kameň. V januári 1951 Štátna bezpečnosť otca na Červenom kameni zatkla v rámci stíhania buržoáznych nacionalistov. Mamu s piatimi deťmi z Červeného kameňa vykázali a ona sa s nami presťahovala do Malej Frankovej v Zamagurí. Dom na Palisádoch nám poštátnili podľa ktorýchsi ustanovení vtedy platných zákonov. Ani presne nevieme, z akého dôvodu a podľa ktorého ustanovenia zákona. Po Novembri 1989 otec sa začal zaujímať o jeho vrátenie. Dom vtedy patril Mestu Bratislava. Určitá časť tlače však už vtedy začala písať o tom, že otec chce dostať naspäť bývalý židovský majetok a články boli zjavne zamerané proti našej rodine. Ja som vtedy zastával vládne funkcie, môj brat Ivan bol v parlamente a novinová kampaň bola zameraná proti nám. Prehovorili sme preto otca, aby nechal dom tak a nedomáhal sa jeho vrátenia. Otec tak aj urobil. Čo s domom urobilo Mesto Bratislava, nie je nám známe, pretože ďalej sme sa o dom nezaujímali. Samozrejme , že sme dom nepredávali ani jeho terajším majiteľom, ani nikomu inému. Moja mama je už viac rokov mŕtva, ale dávam jej za pravdu, že rodičia mohli radšej kúpiť rodinný dom na Kalvárii v Bratislave.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?