Články

Vladimír Jukl nás opustil.

  |  6.jún 2012

Chcem písať o Vladimírovi Juklovi, ale musím začať z inej strany. V postkomunistickej Európe sa stále viac ikonizuje príspevok každého jednotlivého štátu či národa ku zvrhnutiu komunizmu. V Poľsku bola veľká medzinárodná konferencia pod názvom „Všetko sa začalo v Poľsku“, Maďari opakovane ukazujú, ako sa na maďarsko – rakúskej hranici prvý krát otvorili brány a ako štátni činitelia prestrihávali ostnatý drôt. V Čechách je samozrejme legendou Charta 77. A tak ďalej, a tak ďalej... Vychádzali a vychádzajú knihy o formách a udalostiach protikomunistického odboja v každej bývalej komunistickej krajine. Čo sa píše o Slovensku ? Čo sa vyučuje aj na Slovensku o odpore proti komunizmu ? Zo záverečného úspešného dvadsaťročia vo fáze „normalizácie“ Československa majú medzinárodne porovnateľný význam iba dve formy či udalosti. Je to kresťanský samizdat a púťové hnutie na Slovensku a Sviečková manifestácia. Iba Sviečková manifestácia a kresťanský samizdat v spojení s púťami na Slovensku sa dajú porovnať s Chartou 77 v Čechách, s trochu vtedy už unaveným hnutím Solidarita v Poľsku a ťažko povedať s čím v Maďarsku. Americký historik Padraic Kenney v knihe Karneval revolúcie urobil tabuľku verejných vystúpení proti režimu v postkomunistických štátoch. Masové vystúpenie bolo 15.3. 1988 v Budapešti na výročie maďarskej revolúcie z roku 1848 a Sviečková manifestácia 25.3.1988 v Bratislave. Ďalšie masové vystúpenia v iných krajinách boli až neskôr. Ak by nebolo úspešnej Sviečkovej manifestácie a masového kresťanského samizdatu a pútí na Slovensku, nemali by sme čo teraz vykázať. Ak by sme nemali čo vykázať o našom odpore proti komunizmu, stáli by sme dnes protokolárne v druhom rade európskych štátov, prinajmenšom členských štátov Európskej únie. Teraz sa vrátim k Vladimírovi Juklovi. V oboch tromfoch moderných slovenských dejín mal prsty Vladimír Jukl. Keď zomrie Silvester Krčméry, to isté bude možné napísať aj o ňom. Jukl a Krčméry vyšli v polovici 60tych rokov z väzenia, strávili v ňom dlhé roky. Nepísali žiadne dlhé žiadosti o rehabilitáciu, ale dali sa do zakladania krúžkov mládeže venovaných v prvom rade utužovaniu viery jej členov. Do konca 70tych rokov mali pokryté krúžkami celé Slovensko. Vlastne uskutočňovali myšlienky svojho dávneho učiteľa prof. Kolakoviča z Chorvátska. Keď prišla výzva Mariána Šťastného na uskutočnenie demonštrácie 25.marca, kľúčové bolo, že Jukl a Krčméry a ľudia okolo nich dali pokyn krúžkom po celom Slovensku, aby sa demonštrácie zúčastnili. Vďaka tomu prišli na demonštráciu tisíce ľudí z celého Slovenska. Iba vďaka tomu Sviečková demonštrácia nadobudla medzinárodný význam. Náboženské krúžky ešte predtým, približne od počiatku 70tych rokov, priťahovali stále viac a viac ľudí. Zdanlivo sa nevenovali politickým témam. Modlili sa a prehlbovali svoje náboženské vzdelanie. Ale v dobe komunizmu všetko bolo politické, čo sa odmietalo podriadiť komunistickému tlaku. Náboženské krúžky začali niekedy v druhej polovici 70tych rokov, v 80tych rokoch, rozširovať svoje myšlienky formou samizdatu. Spočiatku tzv. klepanicami na písacích strojoch, neskôr cyklostylom a ešte neskôr ofsetom. Kresťanské samizdaty približne 100x prevýšili počet a rozsah iných nekresťanských samizdatov na Slovensku. Bolo to tiché pripravovanie pôdy pre zvrhnutie komunizmu. Vladimír Jukl so Silvom Krčmérym, opäť inšpirovaní prof. Kolakovičom, pochopili transcendentný význam Ruska pre európske dejiny. Ich skupina Fatima vznikla vlastne ako centrum obnovenia kresťanstva v Rusku, vtedy v Sovietskom zväze. V lete 1944 Vladimír Jukl odišiel spolu so svojím učiteľom Kolakovičom do Povstania, pretože Kolakovič pochopil – viac než mnohí na Slovensku – že Slovensko sa musí sa každú cenu odpútať od Nemecka v prebiehajúcej vojne. Strávil s Kolakovičom niekoľko mesiacov v zemljanke v Nízkych Tatrách. Zemljanka bola neďaleko tábora sovietskych partizánov, ktorým Kolakovič poskytoval zdravotnícke služby. Vladimír Jukl mi hovoril, že Tomislav Kolakovič napísal už z povstaleckého územia Banskej Bystrice list prezidentovi Jozefovi Tisovi, aby sa pripojil ku Povstaniu, pretože je to historicky dôležité pre budúcnosť Slovenska. Priamu odpoveď na svoj list Kolakovič nedostal, ale na biskupskom úrade v Banskej Bystrici, kam dochádzal pokiaľ sa dalo, počul, že prezident Tiso sa mal vyjadriť, že nemôže teraz porušiť spojenectvo s Nemeckom. Tento človek bol v roku 1952 odsúdený na 25 rokov väzenia. Odsedel si 13 rokov. Po návrate z väzenia si po čase našiel zamestnanie tajomníka Jednoty slovenských matematikov a právnikov. Pár krát som ho navštívil v jeho kancelárii na dnešnej Gorkého ulici. Pre Jukla to bolo ideálne zamestnanie. Bol tam zväčša sám, kanceláriu mal v centre mesta a mohli ho navštevovať „jeho ľudia“ takmer bez obmedzenia. Na verejnosť ho to neťahalo nikdy. V roku 1983 holandskí kresťania združení v organizácii Open Doors dopravili na Slovensko ofsetový rozmnožovací prístroj rozložený na súčiastky. Prvý kontakt mali s Vladimírom Juklom, ktorý ich potom nasmeroval na tajných františkánov a tam ofsetový stroj neskôr technik z Holandska poskladal. Tajná ofsetová tlačiareň pôsobila až do roku 1989 a tlačili sa na nej takmer všetky kresťanské samizdaty. Tlačiareň ešte aj v súčasnosti (jún 2012) vyzerá tak ako ju v roku 1983 založili a ofsetový stroj je stále funkčný. Po novembri 1989 sme ho museli aspoň niekedy ťahať na verejnosť my. Vo februári 1990 som viedol vládnu delegáciu do Vatikánu, ktorá pozývala pápeža Jána Pavla II. na návštevu Československa. Členmi delegácie boli aj Vlado Jukl a Silvo Krčméry. Cez deň sme odovzdali pápežovi oficiálne pozvanie na návštevu. Pápež nás pozval na súkromnú večeru do svojich priestorov. Zúčastnil sa jej pápežov tajomník, dnešný kardinál Dziwisz, Vlado Jukl, Silvo Krčméry, František Mikloško, moja žena a ja. Tam sme videli, akú vysokú mienku mal Ján Pavol II. o Silvovi Krčmérym a Vladovi Juklovi. Z Vatikánu sme sa vrátili a Vlado Jukl sa opäť stiahol do svojho bytu a komunikoval najmä po svojej náboženskej linke. Neusiloval sa o žiadne uznanie svojej činnosti v minulosti. Postkomunistické Slovensko o Juklovu činnosť v minulosti aj tak nemalo záujem a uznanie pre Jukla neprichádzalo do úvahy. Poľské štátne vyznamenanie, ktoré dostal v roku 2009, podpísal vtedajší poľský prezident Lech Kaczynski aj vďaka iniciatíve súčasného poľského veľvyslanca v Bratislave. Osobnosť Vlada Jukla mala kontinentálny rozmer. Koľko je takých ľudí na Slovensku? Odlesk jeho kontinentálnej činnosti zostane zachovaný v slovenských dejinách. Už tým vytvára predpoklady, že keď opäť bude treba kontinentálne vzopätie Slovenska, vďaka odkazu Vladimíra Jukla to bude o niečo ľahšie. Vladimír Jukl nás opustil. Svetlo večné mu svieti.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?