Články

Slovensko v geopolitickom prostredí.

  |  27.november 2013

Spätný pohľad na slovenské dejiny a najmä na historické križovatky odhaľuje, že ich posudzujeme zväčša izolovane ako križovatky slovenských dejín a povedzme dejín susedného národa. V skutočnosti sa tieto križovatky odohrávali a aj v budúcnosti sa budú odohrávať v určitom geopolitickom prostredí. Geopolitické prostredie je dané našou polohou a mocenskými silami, ktoré pôsobia v našom okolí.

Hneď úvodom možno povedať, že geopolitická poloha Slovenska je výhodná. Nachádzame sa na prevažne hornatom území, kde sa striedajú horské masívy aj údolia. Vojenský prístup na naše územie je skôr ťažký. Ako historické príklady možno uviesť, že v 16. a 17. storočí Turci dobyli panónsku nížinu, územie dnešného Maďarska a dokázali ho držať 150 rokov. Na dnešné slovenské územie, aj keď patrilo ku vtedajšiemu Uhorsku, sa nedostali. Na severe bolo Poľsko už dvakrát vo svojich dejinách rozdelené medzi Rusko a Nemecko. V II. svetovej vojne hlavné vojenské operácie na východnom fronte prebiehali po poľskom území a po maďarskom území. Slovensko by boli pôvodne úplne obišli, ale vypuknutie SNP vyvolalo karpatsko – dukelskú operáciu, prechod sovietskej armády cez slovenské územie. Geopolitické prostredie pozostáva nielen zo zemepisnej polohy ale aj z prevládajúcich myšlienkových prúdov. Zmienim sa len o dvoch ideách storočia, ktoré si zasluhujú pozornosť.

V 19. storočí sa zrodila a rozvinula idea obnovy slovanstva. V prvej polovici napísali svoje diela Ján Kollár aj Pavol Jozef Šafárik, po ktorom nesie vaša univerzita meno, v roku 1848 bol v Prahe Všeslovanský zjazd, Čajkovskij zložil Slovanský pochod, Dvořák Slovanské tance, Ľudovít štúr napísal Slovanstvo a svet budúcnosti, milenec Anny Kareninovej po jej smrti odišiel bojovať do Srbska. Slovanská myšlienka priniesla svoje plody po I. svetovej vojne. Vo francúzskej historiografii je rozšírený názor, že prvú aj druhú svetovú vojnu vyhrali slovanské národy. Po I. svetovej vojne žiadny slovanský národ nežil pod nadvládou neslovanského národa. O Lužických Srboch pomlčme.

V 20. storočí povstal a upadol socializmus až komunizmus, druhá veľká idea minulosti. Taktiež vytvoril geopolitické prostredie, ktoré viedlo ku rozdeleniu sveta na východ a západ. Politické rozhodnutia v štátoch, nachádzajúcich sa v oboch táboroch, záviseli práve od ich polohy na východ alebo západ od deliacej hranice. V Československu aj v Poľsku vyhrali komunisti, zdanlivo v demokratických voľbách, v Taliansku aj vo Francúzsku komunisti prehrali napriek svojej počiatočnej dominancii.

Rozvoj slovanskej myšlienky v 19 storočia mal veľký podiel na tom, že Slováci sa v polovici 19. storočia orientovali na Srbsko a Chorvátsko. Srbské knieža Obrenovič dodal Štúrovi a Hurbanovi zbrane resp. peniaze na nákup zbraní pre slovenských dobrovoľníkov. Neskôr srbskí poslanci z Vojvodiny podporovali Slovákov v budapeštianskom parlamente. Na ich interpeláciu, aby po zrušení Matice slovenskej v roku 1875 majetok Matice bol vydaný slovenskému národu, odpovedal vtedajší predseda vlády Kalman Tisza slávnou vetou, že slovenský národ neexistuje.

V druhej polovici 19. storočia sa orientácia Slovákov na Balkán preniesla na orientáciu na Čechov. Božena Němcová začala navštevovať Slovensko, neskôr T. G. Masaryk, po černovských udalostiach v roku 1907 sa moravskí kňazi s postavením vo Vatikáne zastali Andreja Hlinku a dosiahli zrušenie jeho cirkevného trestu. Na Slovensku začali vydávať časopis Hlas, ktorý zjednotil celú generáciu. To boli ideové základy pre vznik Československa po I. svetovej vojne ako dôvažok ku geopolitickým pomerom, keď Česi potrebovali po vojne spojenca pre svoje prečíslenie Nemcov a Slováci to isté pre svoje prečíslenie Maďarov. Československá republika vznikla v roku 1918 ako výsledok súladu politického pôsobenia českej a slovenskej politickej reprezentácie a geopolitických pomerov.

Dôležitosť takéhoto súladu dobre ilustruje politický krok, ktorý nebol v súlade s geopolitikou rodiaceho sa Československa. Andrej Hlinka v roku 1920 vycestoval do Paríža a snažil sa ovplyvniť mierovú konferenciu, aby Slovensko malo už od začiatku autonómiu v Československu. Eduardovi Benešovi stačilo zatelefonovať na parížsku políciu, ktorá Andreja Hlinku zatkla a vyviezla na francúzske hranice. Zdá sa, že Andrej Hlinka vtedy nechápal siločiary nového geopolitického prostredia. Siločiary geopolitického prostredia sa najlepšie odhaľujú v medzinárodných krízach.

Tak sa odhalili v ďalšej veľkej kríze a to v rokoch 1938 – 1939. Nemecko pod vedením Hitlera sa odhodlalo na protiútok na zmenu geopolitického usporiadania, ktoré bolo výsledkom I. svetovej vojny. Smerom na Východ od Nemecka bolo prvým cieľom Československo. Počiatočný tlak vyvrcholil v máji 1938 Hitlerovými slovnými útokmi proti Československu. Československo odpovedalo mobilizáciou. Pre hodnotenie vtedajších aj následných udalostí je dôležité, že mobilizácia prebehla usporiadane a rýchlo na celom území republiky, čiže vrátane Slovenska. Pokiaľ republika a najmä jej vláda preukazovala vôľu bojovať, obyvateľstvo bolo jednotné, bez ohľadu na to, či išlo o českú časť alebo slovenskú. Prvá mobilizácia mohla byť odvolaná pre ústup nemeckej rétoriky.

Nasledovala druhá mobilizácia v septembri 1938 a nakoniec Mníchovská dohoda. Uzávery Mníchovskej dohody československá vláda prijala. Prijala ich aj pod tlakom Anglicka a Francúzska, ktoré priamo vyzvali pražskú vládu, aby nemecké požiadavky prijala. Zmluvy s Anglickom a Francúzskom mali vytvárať geopolitické prostredie v prospech Československa, ale ukázalo sa, že pôsobili práve naopak. Prijatím Mníchovskej dohody Československo prestalo byť obranyschopné. Na Mníchovskú dohodu právne nadväzuje aj Viedenská arbitráž. Prijatím Mníchovskej dohody začala platiť pre zvyšok Československa zásada: Zachráň sa kto môžeš. Vtedy sa ukázalo, že podmienky záchrany aspoň holej existencie boli rôzne pre českú časť republiky a pre Slovensko.

Pre českú časť vyústili do zriadenia Protektorátu Čechy a Morava, pre slovenskú časť do vytvorenia Slovenského štátu. Pri spätnom pohľade na udalosti možno konštatovať, že prezident Eduard Beneš správne analyzoval geopolitické prostredie v strednej Európe a správne usmerňoval politické rozhodnutia štátu. Potvrdzuje to obnovenie Československa po vojne so stratami, ktoré neprevyšovali straty okolitých národov. Slovenskej politickej reprezentácii toho obdobia možno vytknúť, že nevidela dočasnosť nových pomerov a neprejavila snahu zmierniť horšie postavenie českej časti republiky vrátane jej obyvateľov pri rozdeľovaní.

Ako výsledok nových geopolitických pomerov možno hodnotiť aj účasť slovenskej armády na vojne proti Poľsku. Zaujímavú epizódu uvádza Jozef nálepka, brat kapitána Jána Nálepku, hrdinu Sovietskeho zväzu v knihe Kapitán Nálepka – Repkin, vydanej v roku 2012. Opisuje, ako jednotka pod velením Jána Nálepku vstúpila do Poľska v septembri 1939. Ku žiadnym bojom neprišlo, pretože poľská armáda nekládla odpor. Jednotka obsadila poľské mesto Bukowsko neďaleko mesta Sanok. Kapitán Nálepka ako veliteľ jednotky sa stretol s primátorom mesta a ten – na prekvapenie kapitána Nálepku – žiadal, aby slovenská armáda pripojila mesto Bukowsko ku Slovensku. Kapitán Nálepka musel s ľútosťou informovať primátora, že to nie je možné, pretože medzinárodné dohody sú iné. Potom ešte slovenská jednotka pod velením kapitána Nálepku umožnila jednotke poľskej armády skrývajúcej sa v lese nad mestom ponechať zbrane a odísť do civilu, pretože taká bola vôľa poľských vojakov.

Po prepadnutí Sovietskeho zväzu Slovensko sa opäť pripojilo k Nemecku a vyslalo na východný front dve divízie. Pokiaľ Nemci postupovali, slovenské divízie sa držali ako – tak. Po obrate po Stalingrade slovenskí vojaci začali masovo dezertovať a prebiehať na sovietsku stranu. Slovensko muselo obe divízie z východného frontu stiahnuť a premiestniť do Talianska. Hoci aj tam nemecký front ustupoval, ku žiadnemu masovému prebiehaniu na americkú stranu nedochádzalo.

Najmenej v roku 1944 bolo jasné, že Slovensko sa musí odpútať od Nemecka. Rôzne zoskupenia na Slovensku pripravovali rôzne plány na takýto prechod. Iné štáty vo východnej Európe prechod alebo uskutočnili alebo sa oň pokúsili. Rumuni prechod veľmi úspešne uskutočnili 24. augusta 1944. Maďari sa o prechod pokúsili v marci 1944, ale veľmi neúspešne a museli potom zotrvať po boku Nemcov až do konca vojny. Voči SNP možno mať množstvo výhrad, ale skutočnosť je taká, že to bol jediný prechod Slovenska na spojeneckú stranu, ktorý sa vydaril. Vďaka nemu sa Slovensko zaradilo do nového geopolitického prostredia, ktoré sa vytváralo ako časť víťazného štátu a nie ako porazený štát.

Prizma geopolitického pohľadu na udalosti veľmi zjednodušuje analýzu Februára 1948. V tej dobe už všade naokolo vládol komunistický blok, iba v Československu ešte nie. Prešpekulovaný pokus nekomunistických ministrov o vyvolanie vládnej krízy by mal vyhliadky na úspech iba ak by bol premyslený do najmenších podrobností a tak aj vykonaný. On taký nebol. Preto neúspech nekomunistických ministrov a strán a naopak upadnutie Československa do komunizmu bolo takmer zákonité.

V roku 1968 geopolitické prostredie, v ktorom sme sa nachádzali, stále ešte ovládal Východ. Politické heslá, ktoré zaznievali najmä v Prahe, nemali nádej na úspech, pretože by narušili celú skladbu východného bloku a hrozilo by už vtedy jeho zrútenie. Ľudia s politickou zodpovednosťou toto mohli a mali predvídať a prispôsobiť tomu politické kroky a rozhodnutia. Politické vedenie štátu na čele s Alexandrom Dubčekom to však nevidelo a neprijalo správne rozhodnutie.

V novembri 1989 bolo geopolitické prostredie v strednej Európe presne opačné ako v roku 1948. Všade naokolo už komunizmus padol alebo padal, iba v Československu sa držal. Bolo preto zákonité, že padne a pád komunizmu v Československu bol len otázkou krátkeho času a formy. Ako spúšťací mechanizmus sa nakoniec ukázala študentská demonštrácia v Prahe. Nebola potrebná žiadna dohoda medzi vtedajšími disidentmi a komunistami o odovzdaní a prevzatí moci. Dohoda o technických otázkach odovzdania a prevzatia moci síce nastala, ale strategický prechod moci bol daný zmenenými geopolitickými pomermi. Zmenené geopolitické pomery spočívali v tom, že geopoliticky už strednú Európu ovládal Západ.

Porovnanie udalostí v roku 1968 a v roku 1989 v Československu odhaľuje jednu zaujímavosť. V roku 1968 prepukla medzi českou časťou republiky a Slovenskom diskusia resp. spor, čo má byť skôr. Či demokratizácia alebo federalizácia republiky. Táto diskusia veľmi naštrbovala jednotný postup republiky v krízovom období.

V novembri 1989 sme si už zobrali poučenie. Na pouličných manifestáciách na Slovensku aj v Českej republike nezaznelo žiadne heslo týkajúce sa zmeny ústavnoprávneho usporiadania. Preto nežná revolúcia prebehla rýchlo, hladko, pretože všetky otázky o zmene ústavnoprávneho usporiadania ponechala na neskoršiu dobu. V novembri – decembri 1989 bol prvoradou otázkou pád komunizmu.

Geopolitické prostredie je v každej oblasti existujúce a určitá intenzita geopolitického zápasu trvalá. Slovensko sa ocitlo na východnom okraji novej geopolitickej hranice medzi Východom a Západom. Tento fakt bude ovplyvňovať povahu našich vnútroštátnych aj zahraničnopolitických procesov. Každé vedenie štátu by si toho malo byť vedomé a túto skutočnosť zahrnúť do podkladových analýz pre svoje rozhodovanie.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?