Články

Mýtus roku 1968

  |  20.február 2008

Pred 40 rokmi uplynul kultový rok jednej generácie. V r. 1968 dozrela generácia, ktorá vedome nezažila vojnu, nezúčastnila sa na vytváraní povojnového usporiadania a vo svojej nevinnosti mala právo všetko kritizovať. Mala aj ďalšie právo. Právo snovať vízie o ideálnom usporiadaní sveta podľa svojich predstáv a dokonca právo na pokus o ich uskutočnenie. Vtedajšia Európa, ba svet boli rozdelené Železnou oponou na protikladné časti, preto aj vízie vtedajšej generácie boli rozdielne. Na amerických univerzitách začali diskusie študentov a profesorov, tzv. teach-in so silnou kritikou vtedajších amerických pomerov. V Západnej Európe dokonca študentské hnutie vyústilo do demonštrácií až streľby v Západnom Berlíne a do barikád v Paríži. Vtedajší vodca parížskych študentov Daniel Cohn-Bendit je dnes známym poslancom Európskeho parlamentu za Zelených. Na východ od Železnej opony vízie boli presne opačné, po väčšej slobode a demokracii, podľa možností západného strihu a najvýraznejšie sa prejavili vo vtedajšom Československu. Pre nás, ktorí sme zažili vtedajšie udalosti v mladom veku, sa o 68. roku píše ťažko. Vtedajšie vízie o väčšej slobode a demokracii boli aj našimi víziami. Viac než víziami. Vyrastali sme v štáte, v ktorom boli tisíce politických väzňov. Pýtali sme sa medzi sebou na miesta, kde neúčinkuje rušenie Slobodnej Európy. Do zahraničia sme sa nedostali takmer ani v rámci Východného bloku. Na Slovensku naviac už niekoľko rokov boli známe Husákove žiadosti o rehabilitáciu a texty Miloša Gosiorovského, oboje požadujúce väčšie právomoci pre Slovensko. V takom ovzduší prišla voľba Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka Komunistickej strany Československa a takmer okamžite rozširovanie slobody doslova deň za dňom. Všetkých sa nás chytalo oduševnenie. Študoval som vtedy v Prahe a začiatkom leta som sa hanbil za Slovensko, keď česká tlač začala kritizovať Bratislavu, že kladie federáciu na prvé miesto a až po nej demokratizáciu štátu. Potom prišla okupácia krajiny armádami Varšavskej zmluvy bez výstrelu jediného československého vojaka. Dodnes mám pred očami obrazy, keď sa v Bratislave akoby náhodou prepletal pomedzi okupačnými tankami gazík československej armády a ľudia na chodníkoch spustili spontánny potlesk. Potom prišla normalizácia a 20 rokov ticha. Rok 1968 zostane politickou školou vtedajších generácií. Podľa skúseností z r. 1968 sme posudzovali ďalšie udalosti, ale dnes, po uplynutí 40 rokov sa pod ich prizmou pozerám aj na rok 1968.

V januári 1969 uverejnil Petr Pithart v Literárnych novinách článok o hĺbkových podmienkach vzniku tzv. Pražskej jari. Poukázal v ňom na dôležitosť a silu slovenského národného pohybu za vyššie ústavné postavenie v republike, ktorý Antonín Novotný už iba vyprovokoval k spätnému úderu. So slovenským pohybom sa spojila pražská liberálna inteligencia a výsledkom bola základná zmena vtedajšej politiky. Treba dodať, že vtedy nešlo iba o spojenie akýchsi národných ašpirácií Slovákov a túžby po väčšej slobode Čechov. Alexander Dubček bol prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska už od 1963. Počas Dubčekovho tajomníčenia vládlo v Bratislave voľnejšie ovzdušie než v Prahe. S Dubčekovým v obdobím v Bratislave súvisí hviezdny let týždenníka Kultúrny život. Aj jeho pristrihnutie, čo použijem v ďalšej argumentácii. Bolo to jediné obdobie, keď českí autori publikovali v Bratislave, pretože v Prahe nesmeli. Politika vtedajšieho prvého tajomníka Antonína Novotného vytvorila v komunistickom vedení patovú situáciu. Východiskom z nej sa stalo zvolenie Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka začiatkom januára 1968. Tlač v r. 1968, a to česká aj slovenská zaznamenala ešte jeden zdanlivo detail. Na zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ktorý neskôr zvolil Alexandra Dubčeka, sa akýmsi spôsobom dostal aj Gustáv Husák, hoci nebol členom Ústredného výboru. Vo vášnivej diskusii na Ústrednom výbore sa dostal aj on k slovu a jeho prejav tlač neskôr hodnotila ako rozhodujúci úder Antonínovi Novotnému.

Alexander Dubček sa dostal na čelo Komunistickej strany s programom zníženia vnútropolitického napätia v štáte, čiže nižšieho stupňa represie. V pražskom intelektuálnom prostredí neskôr vygenerovali pre túto politiku poetický názov „socializmus s ľudskou tvárou“. Politický zámer totiž spočíval v tom, že bude zachovaný socializmus v jeho základných princípoch a zároveň budú občania požívať slobodu vrátane slobody tlače a skôr alebo neskôr slobody voľby svojich zástupcov. Vtedy by žiadne noviny neboli uverejnili názor, že je to kvadratúra kruhu. Termín „socializmus s ľudskou tvárou“ sa stal jedným z dôležitých termínov 20. storočia. Dubček mohol ponúkať víziu znižovania vnútropolitického napätia v štáte azda aj preto, že táto politika na Slovensku v podstate fungovala. Odkedy sa Dubček stal prvým tajomníkom v Bratislave, pomery na Slovensku sa uvoľňovali, ale neprekročili rámec „socializmu“. Politika mohla byť na Slovenku úspešná, pretože vychádzala z veľmi nízkej základne. 50-te roky boli komunistickou diktatúrou v najčistejšom zmysle. Združstevňovanie pokračovalo, ale už nezatvárali toľkých roľníkov. Útlak cirkvi pokračoval, ale niektorých kňazov a rehoľníkov prepustili z väzenia na amnestiu. V Slovenskej akadémii vied stihlo vyrásť zoskupenie vedcov, ktorí boli v Komunistickej strane a zároveň chceli väčšie právomoci pre Slovensko, pretože videli ich potrebu. Politika „dva kroky vpred, jeden krok späť“ mohla pokračovať ešte aj desať rokov a nemusela v Moskve naraziť.

Po zvolení Dubčeka za tajomníka v Prahe začala politika v podstate iba dva kroky vpred. Vo všetkých z nás vyvolávala nadšenie. Nebola to iba sloboda tlače. V máji 1968 vyšli na amnestiu poslední politickí a náboženskí väzni. Vtedy sa dostal na slobodu napr. dnešný kardinál Korec. Gréckokatolícka cirkev začala opäť legálne pôsobiť. Polícia začala benevolentne vydávať vycestovacie doložky do zahraničia. Potenciálni podnikatelia začali obracať prvé peniaze. Kľúčové ústavné funkcie boli obsadené nanovo. Prezidentom republiky sa stal symbol z obdobia vojny, armádny generál Ludvík Svoboda. Predsedom federálnej vlády sa stal technokrat z Ostravy Vlastimil Černík. Predsedom parlamentu „najnačúvanejší český politik“ Josef Smrkovský. Federálnym ministrom vnútra dokonca krátkodobý politický väzeň a v dnešnom ponímaní pravicový socialista, Josef Pavel. Iba nepísané nomenklatúrne pravidlá doviedli na Dubčekovo miesto v Bratislave Vasiľa Biľaka.

Verejný život začala ovládať publicistika, ktorá požadovala stále ďalšie slobody a uplatňovanie demokratických pravidiel. Nie len to. Objavovali sa články uvažujúce, ku ktorému táboru, či medzinárodnému združeniu by sa Československo malo zaradiť. Ktorýsi časopis priniesol na obálke ilustráciu azimutových streliek na všetky strany, akoby to bola geopolitická voľba Československa. Koľká naivita!

Východný blok začal byť nervózny. V marci pozvali Alexandra Dubčeka na prvé stretnutie komunistických lídrov Východného bloku do Drážďan. Zasadnutie bolo utajené, ale ako neskôr vysvitlo, Dubček svojim kolegom nasľuboval uplatnenie vedúcej úlohy Komunistickej strany, ak by sa socializmus v Československu ocitol v ohrození. Generálni tajomníci sa rozišli domov nie celkom presvedčení, ale čo im iné v tej dobe zostávalo. Koncom jari 1968 navštívil Moskvu predseda parlamentu Josef Smrkovský. V Moskve mal vyjadrenia, aby ladili aj sovietskym ušiam, ale pražská tlač ho za ne skritizovala pod čiernu zem. V máji sa konali na území Československa manévre Varšavskej zmluvy. Manévre sa skončili, ale sovietske jednotky sa sťahovali z nášho územia celé týždne. Nikto z vedúcich predstaviteľov štátu nevedel povedať, kedy opustí československé územie posledný sovietsky vojak. Pre zodpovedného politika to už mal byť dostatočný signál, že prebiehajúcu politiku je treba koncepčne premyslieť. Nič také sa nedialo. V rámci politiky priblíženia ľudu Alexander Dubček sa bol okúpať na verejnom kúpalisku. Fotoreportér ho zachytil, ako skáče z mostíka do bazéna a bol to naozaj štýlovo pekný skok. Fotografia Alexandra Dubčeka vo vzduchu nad vodou zostala dominantnou fotografiou Dubčeka z r. 1968. Vtedy nikto netušil, že fotografia nadobudne aj iný význam. Sovietske jednotky odchádzajúce z cvičenia v Československu sa nevrátili do Sovietskeho zväzu, ale zaradili sa ku ďalším sovietskym jednotkám v štátoch Varšavskej zmluvy, ktoré postupne začali vykonávať manévre okolo celých československých hraníc. Československé hranice od Chebu na severe až po Bratislavu na juhu boli obkolesené vojskami Varšavskej zmluvy vykonávajúcimi cvičenie. Každý politik, ktorý čo aj len maturoval z dejepisu, si musel klásť otázku, či vojská neprekročia naše hranice. Z československých politikov si túto otázku nepoložil nikto. Po mestách sa začala spontánna podpisová akcia za neutralitu Československa, čiže vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Pavlovi Kohoutovi niekto položil otázku, čo by sme mali robiť, keby nás vojská Varšavskej zmluvy začali obsadzovať. Pavel Kohout odpovedal bonmotom, aby sme sa tvárili, že sme si toho nevšimli.

Koncom júla sa už vzťahy medzi československým vedením a vedeniami Varšavskej zmluvy na čele s Leonidom Brežnevom otvorene vyhrotili a Moskva navrhla posledné stretnutie. Československé vedenie zahralo posledné dejstvo svojej akože svetovej politiky. Vyhradilo si, že stretnutie musí byť na československom území. Vtedy celý svet zhíkol, keď sovietska strana súhlasila. Miestom stretnutia sa stalo kultúrne stredisko železničiarov na stanici v Čiernej nad Tisou. Celé sovietske politbyro ráno prišlo vlakom z Užhorodu a popoludní sa do Užhorodu vrátilo. Po 4 dňoch rokovania sa obe strany akože dohodli. Slávnostné podpísanie vyhlásenia aj za účasti ostatných šéfov komunistických strán Varšavskej zmluvy sa konalo 3. augusta v Bratislave. Bratislavské vyhlásenie obsahovalo vetu, podľa ktorej každá „bratská strana“ berie do úvahy národné zvláštnosti a podmienky svojej krajiny, ktorú považovala Praha za svoje víťazstvo. Vyhlásenie však obsahovalo aj vetu „Podpora, ochrana a upevnenie týchto výdobytkov (socializmu – pozn.), ktoré dosiahli národy za cenu hrdinského úsilia, obetavej práce ľudu každej krajiny sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.“, ktorá sa neskôr stala známou ako Brežnevova doktrína. Táto veta o tri týždne slúžila na ideologické odôvodnenie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Hovorila o obmedzenej suverenite jednotlivých komunistických krajín, pretože ostatné komunistické krajiny mali právo vstúpiť na územie krajiny, kde bol socializmus „ohrozený“. Bratislavské vyhlásenie podpísali v Primaciálnom paláci, v Zrkadlovej sále, kde v r. 1805 podpísali Bratislavský mier medzi Napoleonom, ruským cárom a rakúskym cisárom. Vo vstupných priestoroch Primaciálneho paláca neskôr pripevnili na stenu mramorovú tabuľku pripomínajúcu podpis Bratislavského vyhlásenia. Tabuľka visela vedľa väčšej tabule na pamäť Bratislavského mieru. Po nežnej revolúcii menšiu tabuľku z Primaciálneho paláca odstránili.

Lídri komunistických krajín sa rozišli z Bratislavy domov a život pokračoval akoby sa nič nedialo. Politike v Československu dominovali novinári a literáti. 27. júna tlač uverejnila text Ludvíka Vaculíka pod názvom „2000 slov“. Text vyzýval na uplatnenie priamej demokracie a vlastne nahradenie dovtedajších komunistických funkcionárov v štátnych orgánoch novými. Sympatický návrh, ale okolo našich hraníc cvičili desiatky divízií komunistických armád. Krátko po podpísaní Bratislavského vyhlásenia poslali Vasil Biľak a niekoľko ďalších vedúcich komunistických funkcionárov list Leonidovi Brežnevovi. V liste písali, že socializmus sa v Československu deštruuje a volali po mocenskom zásahu. Tento tzv. pozývací list neskôr sovietska strana prezentovala ako ďalší dôvod a legitimizáciu ozbrojeného zásahu. Koncentrácia vojsk okolo našich hraníc pokračovala a Alexander Dubček, pražské vedenie a celý establishment vtedajšieho Československa nič. Na obranu štátu sa nepripravovali, korekciu vtedajšej politiky nerobili, alebo ani neboli schopní urobiť. Alexander Dubček a ďalší členovia komunistického vedenia sa slnili na vrchole popularity. Strategickú líniu politiky viacej určovala publicistika Literárnych novín, Reportéra a niektorých ďalších periodík než vláda alebo čo aj len predsedníctvo Komunistickej strany. Na možnosť ozbrojeného zásahu proti Československu táto publicistika však neponúkala žiadnu alternatívu.

V noci z 20. na 21. augusta k tomu došlo. Sovietske letecké komando obsadilo letisko v Ruzyni a jednotky piatich štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom začali obsadzovanie Československa na dĺžke hraníc asi 1500 km. Minister obrany, generál Martin Dzúr, dal rozkaz československej armáde, aby nekládla odpor. Žiaľ, bol to rozumný rozkaz. Vojenský odpor okupačným jednotkám by mal význam iba ako symbolické patetické gesto s mnohými obeťami, ale bez vojenského významu. V polstoročnej histórii Československa sa už druhýkrát ukázalo, že Československo sa nedá vojensky brániť vzhľadom na jeho pretiahnutý tvar a zemepisnú polohu. Mimochodom, to bol asi rozhodujúci hĺbkový dôvod rozpadu Československa o dve desaťročia neskôr. Martin Dzúr sa ako jediný udržal vo funkcii ministra aj po dobu normalizácie. Okupačné jednotky nenarazili na vojenský odpor, ale všade sa stretli s pobúrením obyvateľstva. Na území Slovenska okupačné armády zastrelili pri vstupe 19 osôb.

V okupačnej noci z 20. na 21. augusta Alexander Dubček zvolal zasadnutie predsedníctva Ústredného výboru KSČ. Na zasadnutí informoval členov predsedníctva o liste od Leonida Brežneva, ktorý dostal, a ktorý vlastne obsahoval informáciu o nadchádzajúcej okupácii. Alexander Dubček mal list prinajmenšom niekoľko hodín, ale neurobil žiadne opatrenia ako reagovať na okupáciu, ak už nechcem použiť sloveso čeliť. Po oznámení začiatku okupácie sa Dubček chcel vzdať funkcie prvého tajomníka Jediné, čo predsedníctvo urobilo, že prijalo vyhlásenie, v ktorom nazvalo vstup vojsk Varšavskej zmluvy porušením medzinárodného práva. Bol to politicky najvyšší stupeň odporu proti obsadeniu krajiny, na ktorý sa vtedajšie komunistické vedenie krajiny zmohlo. Vasiľ Biľak a niektorí ďalší členovia predsedníctva hlasovali proti tomuto vyhláseniu. Ocitli sa však v menšine. Vyhlásenie uvoľnilo iniciatívu ľuďom dole, aby prejavili odpor proti okupačným vojskám. Krajinu zaplavili plagáty a heslá proti okupantom. Najúčinnejším prostriedkom odporu bola aktivácia reťaze podzemných rozhlasových staníc, ktoré vytvorili sieť a pravdivo informovali o situácii v jednotlivých regiónoch štátu. Vysielanie podzemných rozhlasových staníc bolo zároveň zdrojom patriotizmu a určitej sebadôvery obyvateľstva. Členov predsedníctva ÚV KSČ ešte v prvú noc okupačné vojská zajali a zaistili. Odviezli ich na územie západnej Ukrajiny. Ďalší priebeh udalostí mal rozhodnúť o ich osude. Sovietskym veľvyslancom v Prahe bol vtedy Stepan Červonenko. On bol v styku s protidubčekovskými komunistickými funkcionármi už dlhšiu dobu. Títo sa po okupácii zhromaždili na sovietskom veľvyslanectve v Prahe a pokúšali sa sformovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu. Protagonistami takejto vlády mali byť Indra, Kapek, Kolder, Biľak a niektorí ďalší. Robotnícko-roľnícka vláda sa nakoniec nesformovala. Rozhodujúce boli dve okolnosti. Zomknutý odpor obyvateľstva proti okupácii, ktorý sa politicky prejavil vo vernosti Dubčekovmu vedeniu a Černikovej vláde. Pozitívnym spôsobom sa prejavil aj prezident Ludvík Svoboda, ktorý voči Sovietom odmietol úvahy o robotnícko-roľníckej vláde a trval na legitimite dovtedajšej vlády. Zoči-voči odporu obyvateľstva by nastolenie robotnícko-roľníckej vlády znamenalo pre sovietov mimoriadne ťažký problém. V tej situácii ponúkol Ludvík Svoboda ďalšie politické východisko. Rozhodol sa letieť do Moskvy na politické rokovania. Zobral so sebou malú delegáciu, do ktorej zahrnul aj Gustáva Husáka. Odpor obyvateľstva prinútil sovietov k ústupu. Dopravili do Moskvy aj internovaných členov komunistického vedenia na čele s Alexandrom Dubčekom. Akoby pokračovali rokovania z Čiernej nad Tisou, ale už v zmenenom mocenskom garde. Výsledkom rokovaní boli tzv. Moskovské protokoly, ktoré znamenali kapituláciu československého vedenia. Československé vedenie v nich súhlasilo s „dočasnou prítomnosťou“ sovietskych vojsk na území Československa. Komunistickou terminológiou sa zaviazalo na obnovenie v Československu socializmu sovietskeho typu. Moskovské protokoly nepodpísal iba František Kriegel, člen predsedníctva ÚV KSČ z Dubčekovho obdobia. Kriegel označil protokoly za kapituláciu, na ktorej sa nechcel podieľať. Neskoršia memoárová literatúra opisovala Alexandra Dubčeka počas rokovania ako úplne zlomeného človeka, ktorý sa fakticky na rokovaniach nezúčastňoval pre zdravotnú neschopnosť. Po návrate delegácie z Moskvy Alexander Dubček oznámil výsledok rokovaní do rádia s plačom. Dubčekov plač po návrate z Moskvy možno považovať za symbol jeho politiky.

Vstup vojsk zachytil ministra zahraničných vecí Jiřího Hájka na dovolenke v Juhoslávii. Odcestoval rovno do New Yorku, kde sa pripravovalo zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN o obsadení Československa. Predniesol na zasadnutí BR fundovaný prejav proti obsadeniu a to bolo všetko. Bezpečnostná rada neprijala uznesenie, pretože Sovietsky zväz by ho vetoval. Prejav ministra Hájka na zasadnutí BR OSN proti obsadeniu Československa, uznesenie predsedníctva UV KSČ označujúce obsadenie za protiprávny akt a odmietnutie prezidenta Ludvíka Svobodu akceptovať robotnícku-roľnícku vládu – to je celá obrana Dubčekovskej politiky v r. 1968 zo strany vtedajšieho politického vedenia. Na druhej strane bolo obsadenie krajiny cudzími armádami a zotrvanie sovietskej armády v Československu viac než 20 rokov, desiatky zabitých občanov a desaťtisíce ľudí emigrujúcich z krajiny. Ďalšie desaťtisíce boli pracovne postihnuté vo vnútri štátu.

Počas internácie vedenia strany zvolali funkcionári strany mimoriadny zjazd strany do Prahy. Zjazd sa konal akože utajene v továrni na Vysočanoch. Potvrdil Alexandra Dubčeka ako prvého tajomníka strany a počas neprítomnosti poveril jeho zastupovaním pražského ekonóma Veňka Šilhána. Zjazd potvrdil Dubčekovu politiku. Následne sa podobným spôsobom zišiel mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska v Bratislave. Pred záverom zjazdu sa už vrátila delegácia z Moskvy a na zjazde sa objavil Gustáv Husák. Mal na zjazde okamžite kľúčový prejav, v ktorom sa na jednej strane prihlásil k Dubčekovej politike a zároveň obhajoval Moskovské protokoly. Tam začala pred zrakmi celého štátu vysoká škola Husákovej realpolitiky. Uznesenia pražského Vysočanského zjazdu, staré asi dva dni, boli pre politickú líniu založenú Moskovskými protokolmi neprijateľné. Vtedy to málokto vedel. Gustáv Husák to však vedel a bratislavský zjazd využil na podrývanie legitimity pražského zjazdu. Povedal, že na pražskom zjazde KSČ bolo málo delegátov zo Slovenska, a preto ho treba považovať za neplatný. Republika zdúpnela a slušnejší Slováci sa zahanbili. Neskôr podobnou argumentáciou odstránil Josefa Smrkovského z postu predsedu Národného zhromaždenia. Povedal, že keď prezident aj predseda vlády sú českej národnosti, predseda Národného zhromaždenia by mal byť Slovák. Zhodou okolností Josef Smrkovský bol pre sovietsku stranu neprijateľný. Bratislavský zjazd KSS zvolil Gustáva Husáka za prvého tajomníka ÚV KSS a podporil Moskovské protokoly. Málokto vtedy prikladal význam dôležitej maličkosti, že Vasiľ Biľak stratil vedúce postavenie v Komunistickej strane Slovenska. Z tieňa Gustáva Husáka sa nikdy nedostal.

Nasledovali dva, tri podivné mesiace. Dubček, Husák a ďalší vedúci politici ubezpečovali, že politická línia „Pražského jara“ bude pokračovať, ale každý vedel, že to tak nebude. Tlač písala ďalej v línii predchádzajúcich mesiacov, ale v inotajoch. Kto chce študovať literárny štýl inotajov, nech si prečíta noviny onoho obdobia.

Na základe Moskovských protokolov sa sovietske vojská stiahli z miest na vyhradené základne, ktoré im uvoľnila československá armáda. Armády ostatných okupujúcich krajín sa vrátili domov. Neskôr Gustáv Husák obhajoval Moskovské protokoly aj takým argumentom, že podľa nich zostali v Československu iba sovietske vojská, hoci záujem o pobyt na našom území prejavovali aj iné krajiny. Netreba trikrát hádať, že to bolo pravdepodobne aj Maďarsko. Takým spôsobom Sovietsky zväz československou operáciou vyplnil medzeru vo svojej predsunutej línii v Strednej Európe. Pred r. 1968 mal svoje vojenské základe v Poľsku, Východnom Nemecku a Maďarsku a po r. 1968 ich mal už aj v Československu. Gorbačovova Perestrojka neskôr odhalila, že koncepčný nedostatok, tentoraz sovietskej politiky, ani súvislá vojenská línia nemohla zachrániť.

Jar a leto 1968 boli v znamení českých politických iniciatív. Slovensko samozrejme podporovalo liberalizáciu, ale nebolo tu výrazného politika, ktorý by sa stal jej slovenským symbolom. Gustáv Husák sa pre svoju povojnovú minulosť, kedy pomáhal nastoľovať komunistickú diktatúru, nemohol stať symbolom jej odstraňovania. Naviac, Gustáv Husák sa sústredil na premenu Československa na federáciu, čiže na štátoprávne pozdvihnutie Slovenska. Paradoxne, po voľbách v r. 1946, ktoré komunisti na Slovensku prehrali, sa slovenskí komunisti vrátane Gustáva Husáka významným spôsobom podieľali na prijatí troch tzv. Pražských dohôd, ktoré odbúrali samosprávne postavenie Slovenska v rámci republiky. Českí komunisti museli dostať Husáka na 10 rokov do väzenia, aby pochopil, že správa vecí slovenských je najlepšia v slovenských rukách. Proti federalizácii Československa nenamietali ani sovieti. 28. októbra 1968 na Bratislavskom hrade Ludvík Svoboda, Vlastimil Černík a Josef Smrkovský slávnostne podpísali ústavný zákon o Československej federácii. Duchovných otcom a politickým kliesniteľom zákona bol Gustáv Husák. Neúprosná logika politiky normalizácie však neobišla ani tento zákon. V r. 1970 bol zmenený zákonom č. 125/1970 Zb. a právomoci slovenských orgánov boli opäť oklieštené. Federatívne postavenie Slovenska však zostalo nedotknuteľným. Česká tlač prezentovala slovenské dianie v r. 1968 ako provinciálne a ono provinciálnym v skutočnosti aj bolo. Slovenská provincialita r. 1968 sa však ukázala ako konštruktívnejšia a predvídavejšia než pražská svetovosť. Nielenže Slovensko dosiahlo svoje bezprostredné ciele a česká, presnejšie pražská politika ich nedosiahla a naviac sa vrátila o desaťročia späť. Slovenská politika drobných vnútorných zmien, ale nedotýkajúca sa kontinentálneho blokového usporiadania bola pri spätnom pohľade jedinou metódou, ako dosiahnuť väčšinu svojich politických cieľov. Aj v období normalizácie zostalo federatívne postavenie Slovenska, zostalo legálne pôsobenie Gréckokatolíckej cirkvi a českí publicisti tvrdia, že normalizácia prebehla na Slovensku miernejšie než v českých krajinách. Slovensko určite nezaostávalo za českou časťou republiky v postihovaní náboženských aktivít. Náboženské zoskupenia boli totiž na Slovensku chrbtovou kosťou odporu proti komunizmu.

Málo sa venuje pozornosť jednej stránke Husákovho vzostupu po Moskovských protokoloch. S poukazom na federalizáciu republiky sa začala v Prahe formovať skupina ortodoxných komunistov, ktorí sa chceli tvrdo porátať s protagonistami „socializmu s ľudskou tvárou“. Vytvorili tzv. byro pre riadenie straníckej práce v českých zemiach. Vydávali časopis Tribuna a objavujú sa v ňom mená ako Štrougal, Švestka, Kolder a ďalší. V časopise už v polovici r. 1969 požadovali „rozlúčenie sa s ľuďmi, ktorí zastávali pravicové pozície. Keby sa bolo bývalo toto zoskupenie komunistov dostalo k moci v štáte, normalizácia by prebehla ďaleko tvrdšie. Gustáv Husák však cítil za sebou podporu sovietskeho politbyra a hravo potlačil byro pre riadenie straníckej práce v českých zemiach.

V novembri 1968 prebehlo plenárne zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ale podľa prevažne starého zloženia, nezohľadňujúce vysočanský zjazd strany. Ukončilo inotajovú slobodu tlače a znamenalo nástup protidubčekovského krídla. Alexander Dubček stratil post prvého tajomníka strany v apríli 1969, československí hokejisti vtedy vyhrali na majstrovstvách sveta nad Sovietskym zväzom a v Prahe aj v Bratislave prebehli po zápasoch protisovietske demonštrácie. V Prahe demonštranti rozmlátili kanceláriu sovietskej leteckej spoločnosti AEROFLOT. Verejná mienka ešte nebola pripravená na úplné odstránenie Dubčeka. Stranícke vedenie rozhodlo, že sa stane predsedom Federálneho zhromaždenia. Úplne pasívny Alexander Dubček neskôr v auguste 1969 ako predseda Federálneho zhromaždenia podpísal zákonné opatrenie, ktoré oprávňovalo políciu silou zakročiť proti demonštrantom práve za Dubčekovu politiku. Ani to Dubčekovi nepomohlo. V októbri 1969 bol odstránený z čela parlamentu a poslaný ako vyslanec do Turecka. V júni 1970 bol aj odtiaľ odvolaný a stal sa úradníkom lesnej správy v Bratislave. Gustáv Husák sa stal po Svobodovom odvolaní s funkcie prezidenta republiky zo zdravotných dôvodov aj prezidentom republiky. Zostal ním do 10. decembra 1989. Menovaním vlády národného porozumenia s nekomunistickou väčšinou uskutočnil svoj posledný politický akt. Vlastne predposledný. V ten istý deň podal demisiu a odišiel do penzie. Jednoducho treba konštatovať, že Gustáv Husák prejavil najväčší zmysel pre politickú realitu z vedúcich politikov Československa v r. 1968 a vyvodil z nej závery. Politika je o sile, nie o poetických heslách.

Československú politiku r. 1968 personifikoval Alexander Dubček, ale ponechajme jej názov „Pražské jaro“, pretože lepšie vystihuje jej podstatu. Bola to podstata naskrze naivná. Vychádzala z predstavy akoby Československo bolo pupkom sveta. Najväčším problémom sa javilo domáce odstavenie konzervatívcov v komunistickom vedení a potom už všetko malo byť otázkou našej vnútornej voľby. Politika Pražského jara vôbec nezohľadňovala geopolitické sily, ktoré o 20 rokov skôr zaradili Československo do Východného bloku a stále ho tam udržiavali. Politikom Pražského jara muselo byť predsa jasné, že Západ neurobí nič na mocenskú podporu Československa, ak by sa Praha dostala do akútneho konfliktu s Moskvou. Tak sa aj stalo. Západ nemohol urobiť nič, pretože nemal na to silu a Východný blok nebol ešte vnútorne natoľko oslabený, aby dovolil vypadnutie jedného článku zo svojho stredu. Západ nemohol pomôcť tiež preto, že Československo Pražského jara nevedelo, čo vlastne chce. Dopustilo stupňovanie konfliktu s Moskvou, ale vzťahy s dôležitým západným susedom, Spolkovou republikou Nemecko nemalo usporiadané. Nezabúdajme, že v r. 1968 ešte nebolo zmluvy medzi Československom a NSR o neplatnosti Mníchovskej dohody. Neplatnosť uznalo až v zmluve z r. 1973, ktorú s Nemeckom uzavrelo Husákovo Československo. Rokovania medzi Československom a Západným Nemeckom by prebiehali úplne inak, ak by Československo nebolo medzinárodne zakotvené, ako keď Československo bolo článkom Východného bloku. Taká je realita. Československo sa pokúšalo po r. 1990 vyrokovať s Nemeckom lepšiu zmluvu, v ktorej by bola nulita Mníchovskej dohody, ale sa mu to nepodarilo. Na druhej strane, z udalostí po r. 1989 na bývalej sovietskej strane možno pochopiť, že udržanie Východného bloku bolo pre Brežnevovské ZSSR geopolitickou nevyhnutnosťou. Ľahkosť, s akou sa Sovietsky zväz rozpadol po r. 1990 vysvetľuje, prečo ZSSR v r. 1968 bol ochotný riskovať aj vojnu, aby udržal Československo vo vnútri bloku. Videli sme, že vojnu nakoniec ani nemusel riskovať. So škrípaním zubov treba konštatovať, že všetky tieto politické a mocenské súvislosti v r. 1968 pochopil iba Gustáv Husák. Roky pri moci však oslabili jeho politický cit. Po roku 1985, keď začala Gorbačovova perestrojka, už nepochopil, že perestrojku potrebuje aj Československo a najmä nebol schopný jej napomôcť. To viedlo k jeho neslávnemu pádu a skôr negatívnemu zapísaniu sa do dejín.

V Európe 70-tych a 80-tych rokov bol často frekventovaný pojem tzv. finlandizácie. Pojem bol odvodený od politiky Fínska. Fínsko nevstúpilo do NATO a v bezpečnostnej oblasti dodržiavalo faktickú neutralitu medzi Východom a Západom. Za to vo vnútropolitickej oblasti malo plnú slobodu. Fungoval systém viacerých politických strán, trhové hospodárstvo, ekonomické zaradenie smerom na Západ. Západné publicistika podozrievala, či obviňovala Sovietsky zväz, že chce finlandizovať aj ďalšie západné krajiny. Osud Sovietskeho zväzu dokázal, že sa to Moskve nepodarilo. Mohlo to však fungovať naopak. Pri spätnom pohľade sa javí ako jediná ako tak reálna politika Dubčekovho Československa, žeby neprovokovalo Sovietsky zväz v bezpečnostnej oblasti, ale vo vnútornej politike by drobnými krôčkami rozširovalo sféru slobody a drobné krôčky by robilo potichu. Politika Pražského jara išla inými cestami. Iné cesty ju priviedli do slepej uličky, a preto z nej netreba robiť mýtus.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?