Články

Odpoveď redakcii SME

Odpoveď redakcii SME

Ján Čarnogurský

 

Denník SME uverejnil dňa 9. marca 2019 v prílohe Magazín víkend článok Petra Gettinga pod názvom: „Česi peši do Prahy. Ako Slováci vyháňali českú inteligenciu“. Článok ako celok je každoročnou predprípravou na blížiace sa výročie vyhlásenia Slovenského štátu. V článku sa spomína Pavol Čarnogurský, nar. 1908 v súvislosti s dvoma udalosťami: kontrolou Hlinkovej gardy utekajúcich osôb na moravskej hranici v marci 1939 a Čarnogurského prejavom v Slovenskom sneme o prepúšťaní „židovských a českých učiteľov“ na Slovensku. Článok nepodáva historické súvislosti oboch udalostí, zrejme to ani nebolo jeho cieľom, preto sa k obom vyjadrím.

 

Kontrola Hlinkovej gardy na moravských hraniciach v marci 1939   

 

Podľa Mníchovskej dohody okyptené Česko-Slovensko dostalo bezpečnostné záruky od signatárov Dohody, čiže aj od Nemecka. Hitler chcel úplne zničiť Č-SR, ale nemohol si to dovoliť útokom zvonku, chcel to dosiahnuť vnútorným rozpadom republiky. Napomohol k tomu tzv. Homolov puč z 9. marca 1939, ktorý nariadila vláda v Prahe. Puč svoj cieľ nedosiahol, ale rozvrátil na Slovensku políciu, z veľkej časti armádu a všetky mocenské zložky. Vo vzniknutej situácii Nemci posielali do Bratislavy agentov, ktorí v meste strieľali, kládli bomby a šírili chaos. Nemci predpokladali, že Slovensko resp. Č-SR situáciu nezvládne a bude musieť požiadať Nemecko o pomoc. Za tým účelom stáli v Petržalke, ktorá vtedy patrila k Nemecku, dve divízie pripravené na zásah. (viď: V. V. Marjina: SSSR – Slovakija 1939-45: vojenno-političeskije aspekty, Moskva 2017, str. 57-58). Do Petržalky prešla skupina slovenských politikov na čele s Ferdinandom Ďurčanským a cez viedenské rádio vyzývali na vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Nemci pozvali k Hitlerovi Karola Sidora, vtedy podpredsedu československej vlády a predsedu autonómnej vlády. Sidor vedel, čo od neho budú Nemci chcieť a odmietol cestu do Nemecka. Medzi politikmi, ktorí prešli na nemeckú stranu, bol aj Karol Murgaš, politický náčelník Hlinkovej gardy, čo bola druhá pozícia v hierarchii Hlinkovej gardy. Náčelníkom bol Karol Sidor. Tak sa dostali Sidor a Murgaš politicky proti sebe v situácii, keď Sidor potreboval na operatívnom poste v Hlinkovej garde „svojho“ človeka. Takým bol Pavol Čarnogurský preto 12. marca Sidor odvolal z funkcie Karola Murgaša a menoval do funkcie politického náčelníka HG Pavla Čarnogurského. Hlinkova garda bola v tých dňoch jediným použiteľným mocenským nástrojom na Slovensku. Pod Čarnogurského vedením Garda chytala nemeckých agentov v Bratislave, zatvárala ich do pivnice, dostali mierny výprask (nič vážnejšie im nemohli urobiť, keď za Dunajom stáli nemecké divízie) a cez most ich „vykopli“ do Petržalky. (viď: Pavol Čarnogurský: 14. marec 1939, VEDA, vydavateľstvo SAV 1992, str. 226).  12. marca sa situácia v Bratislave normalizovala a variant s pozvaním nemeckých vojsk sa nemohol realizovať (viď: V. V. Marjina, cit. dielo, str. 58). Úlohou HG bola v tých dňoch aj ochrana hraníc Slovenska. Kontrola hraníc zahrnovala vtedy (aj teraz) kontrolu prevozu peňazí a cenných predmetov. V článku v SME autor uvádza, že kontrola sa „formálne opierala“ o colný a devízový predpis (ešte ČSR), ktorý dovoľoval vyviezť len 500.- korún v malých bankovkách. Cenné predmety bolo možné vyviezť len s osobitným povolením (aj teraz mimo Európsku úniu). Pavol Čarnogurský v novej funkcii vydal predpis, ktorý ukladal gardistom odobratie peňazí a predmetov, prevážaných v rozpore s uvedenými predpismi. Samotný predpis obsahoval dve záruky, aby sa odoberané peniaze a veci nekradli: predmety mohol zhabať len prítomný veliteľ v prítomnosti dvoch gardistov (túto časť Gettingov článok uvádza) a zároveň o odobratých predmetoch musel dostať cestujúci písomné potvrdenie (túto časť Gettingov článok neuvádza). Čarnogurského predpis sa vecne nevymykal z rámca vtedy, ale aj teraz platných predpisov na danú problematiku. S ľútosťou možno konštatovať, že predpis použil označenie (Židia a Česi), ktoré robilo rozdiel medzi ľuďmi. Pavol Čarnogurský vykonal neskôr viacero skutkov, ktoré aj týmto národom a ich príslušníkom pomáhali. 14. marca Snem odhlasoval  Slovenský štát. Sidorova autonómna vláda podala demisiu a Pavla Čarnogurského odvolali z funkcie v Hlinkovej garde. Štyri dni Sidorovej autonómnej vlády a tri dni Čarnogurského funkcie v Hlinkovej garde zmarili nemecký plán na vpochodovanie wehrmachtu na Slovensko.

 

Prepúšťanie „židovských a českých“ učiteľov.

 

V novembri 1938 bol prijatý ústavný zákon o autonómii Slovenska a bola vytvorená autonómna vláda. Pavol Čarnogurský sa stal na ministerstve školstva prednostom odboru ľudového školstva (dovtedy pracoval ako učiteľ na ľudovej škole). Po Viedenskej arbitráži (november 1938) maďarské úrady vyháňali zo zabraného územia slovenských učiteľov/učiteľky (aj ďalšie kategórie slovenských zamestnancov). Slovenských učiteľov/učiteľky dovážali na novú slovenskú hranicu a ponechávali svojmu osudu. Tí telefonovali na autonómne ministerstvo školstva a žiadali pomoc. Pavol Čarnogurský nemal voľné miesta na školách, ale riešil problém operatívne: rozhodol o okamžitom prepustení učiteliek, ktoré boli vydaté a mali zamestnaného manžela a na ich miesta prijal učiteľky odsunuté zo zabraných území. Tak prepustil aj svoju manželku Kristínu, taktiež učiteľku na ľudovej škole, ktorá sa už nikdy viac nedostala do školstva, aj pani Turčanovú, sestru neskoršieho prezidenta Jozefa Tisu. Pani Turčanová sa sťažovala u svojho brata, ale Čarnogurský si dokázal svoje rozhodnutie odôvodniť. Vecne Čarnogurského rozhodnutie opäť nesie prvky odôvodnenosti (kto už dnes preskúma každý jednotlivý prípad?), ale jeho terminológia, použitá v snemovom referáte z februára 1939 vyžaduje ľútosť z rovnakých dôvodov ako v predošlej časti a vzťahuje sa na ňu taktiež záver z predošlej časti. Dokonca, ak Čarnogurský uviedol  ako dôvod „protivu s kresťanskou výchovou“, potom za štyri desaťročia komunizmu kresťanských učiteľov prepúšťali, ak u nich zistili náboženské založenie. Boli ich stovky až tisíce za tie roky vrátane tých, ktorí sa pre kresťanstvo vôbec do školstva nedostali. Ale ja sa neodvážim obe kategórie porovnávať.

 

Záver.

 

        Preskočme osudy Pavla Čarnogurského  za vojny. Po vojne sa zúčastnil na obnove politickej               aktivity katolíkov aj na príprave Aprílovej dohody, ktorá viedla k volebnej porážke komunistov na Slovensku vo voľbách v roku 1946. V máji 1948 bol za tieto aktivity postavený pred súd. Avšak za 40 rokov komunizmu sa v tlači neobjavili proti nemu útoky podobné článku v SME. Komunisti ho už nepovažovali za nebezpečného. Ale vo februári 1988 sa odrazu objavil v Pravde (10. – 12. 2. 1988) a v Rudom práve (11. – 12. 2. 1988) seriál článkov proti Čarnogurskému podobný článku v SME. To už Štátna bezpečnosť vedela, že Ján Čarnogurský spolu s ďalšími pripravuje Sviečkovú demonštráciu. Proti Jánovi Čarnogurskému nič nemala, tak zaútočila na Pavla Čarnogurského. Vtedy ešte nie za oberanie Židov a Čechov o cennosti na hraniciach ani za prepúšťanie učiteliek, ale za údajnú krádež materiálu pri stavbe chaty v Malej Frankovej v roku 1943 a údajnú arizáciu jeho bratmi. Nevyšlo. Potom v 90-tych rokoch napísala Práca, že Pavol Čarnogurský oberal za vojny Židov o majetok. Po dlhom dokazovaní nariadil súd Práci článok odvolať a Čarnogurskému sa ospravedlniť. Keď sa Ján Čarnogurský podľa názoru niektorých príliš angažoval v prospech Ruska, objavil sa v tlači príkaz Pavla Čarnogurského gardistom z marca 1939 a jeho prejav o prepúšťaní učiteliek. Zdá sa, že na strane Čarnogurských preberá štafetu môj syn. Dosiahol niektoré súdne rozhodnutia proti liberálom. Nuž, objavil sa článok v SME. V rodine Čarnogurských je vnukov neúrekom takže útoky na Pavla Čarnogurského – na koho inak? – sa budú objavovať ešte desaťročia. Preto som napísal tento text.

 

 

Marec 2019.

 

                                                                                              JUDr. Ján Čarnogurský