Články

Odpor proti komunizmu na Slovensku

  |  23.február 2008

Po II. svetovej vojne sa obnovilo Československo a formálne vládli demokratické pomery ako pred vojnou. Prezidentom republiky bol Eduard Beneš a uskutočnili sa viac alebo menej slobodné voľby máji 1946. Na Slovensku ich vyhrala Demokratická strana, ktorá získala 62 % hlasov. V Demokratickej strane sa spojili katolíci a evanjelici a strava vystupovala ako jasná protikomunistická sila. Komunistická strana Slovenska získala 31 %. K víťazstvu Demokratickej strany vo voľbách významne prispeli katolícki biskupi, ktorí asi mesiac pred voľbami uverejnili vyhlásenie, podľa ktorého nepodporovali novovznikajúcu katolícku stranu, ktorú zakladali komunisti, aby zmietli voličov. V Českej republike vysoko vyhrali voľby komunisti, a preto celoštátnu vládu vytvorili komunisti a mali najviac poslancov aj v Národnom zhromaždení. Vo februári 1948 potom komunisti urobili koniec formálnym demokratickým pravidlám a nastolili svoju diktatúru. Kde sa dalo nasledoval otvorený odpor proti komunizmu. Na celom území Slovenska existovali jednotlivé tajné skupiny, ktoré sa nazývali Biela légia. Niektoré z nich vykonávali sabotážne akcie. V uzavretom komunistickom bloku Biela légia nemala šancu na úspech a asi do r. 1954 bola porazená. Vo viacerých procesoch na Slovensku boli členovia Bielej légie odsúdení na dlhoročné tresty, štyria z nich boli popravení. Osobitnou formou odporu proti komunizmu bola ochrana kňazov na farách. Začiatkom 50-tych rokov komunisti zatkli mnohých kňazov. Obyvatelia dedín alebo menších miest organizovali dobrovoľné hliadky, ktoré deň a noc strážili farskú budovu, aby polícia nemohla zatknúť a odviesť ich kňaza. 50-te roky ukázali, že komunizmus je ešte dostatočné silný a nemožno ho poraziť v jednotlivých krajinách otvoreným zápasom.

V 60-tych rokoch sa ťažisko zápasu proti stalinskému komunizmu prenieslo do vnútra komunistickej strany. V r. 1963 sa stal Alexander Dubček prvým tajomníkom Komunistickej strany na Slovensku. V Bratislave zavládlo voľnejšie ovzdušie a týždenník spisovateľov Kultúrny život propagoval slobodnejšiu spoločnosť. V januári 1968 Alexander Dubček postúpil na generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa. Vieme, ako to skončilo. V auguste 1968 tanky Varšavskej zmluvy zrolovali svojimi pásmi Pražskú jar. Po potlačení Dubčekovho komunizmu desaťtisíce členov Komunistickej strany vylúčili zo strany a väčšina z nich aj stratila pôvodné zamestnanie. Je charakteristické, že títo bývalí komunisti neboli schopní vytvoriť ucelené opozičné hnutie.

V priebehu 60-tych rokov vychádzali z väzenia kňazi, mnísi a katolícki aktivisti, ktorých pozatýkali v priebehu 50-tych rokov a odsedeli si vo väzení zvyšok 50-tých rokov a začiatok 60-tych. Mnohí z nich boli odchovancami chorvátskeho jezuitu pátra Tomislava Kolakoviča. Páter Kolakovič musel ujsť z rodného Chorvátska v r. 1943, pretože ho začalo hľadať Gestapo. Za vtedajších podmienok sa mu podarilo prísť na Slovensko. Na Slovensku združil okolo seba krúžky zväčša mladých ľudí, študentov, aj začínajúcich intelektuálov. Prednášal im o komunizme a pripravoval ich na to, čo ich čaká, a ako mu odporovať. Pátra Kolakoviča po vojne zatkli, ale ako držiteľa belgického pasu ho museli prepustiť a vyhostili ho z republiky. Jeho žiaci však hrdinsky odsedeli spolu celé stáročia vo väzeniach. Po prepustení sa museli niekoľko rokov orientovať v nových spoločenských pomeroch. V 70-tych rokoch, keď všetci ostatní stratili nádej na zmenu pomerov, títo tzv. kolakovičovci začali podľa vzoru svojho učiteľa organizovať malé krúžky najskôr na vysokých školách a neskôr sa hnutie rozšírilo takmer po celej krajine. Účastníci krúžkov na súkromných bytoch sa modlili, čítali si zaujímavé náboženské aj spoločenské texty, diskutovali náboženské aj spoločenské problémy. Nebola to radikálna opozícia proti komunistickému režimu, ale podchytila ďaleko viac ľudí než napr. Charta 77. Títo ľudia vybudovali na Slovensku tzv. Tajnú cirkev. Nebola to iná cirkev než Cirkev pôsobiaca legálne v kostoloch. Účastníci Tajnej cirkvi chodievali riadne do kostola ako iní ľudia, ale tým pre nich náboženstvo neskončilo. Stretávali sa po bytoch, rozširovali kresťanský samizdat, chodievali na púte, ich deti zakladali podobné krúžky na stredných školách a cez prázdniny chodievali s duchovným vedením na výlety do hôr, kde opäť mimo dosahu komunistických úradov prehlbovali svoju náboženskú vieru.

Odpor proti komunizmu na Slovensku mal ešte ďalšiu osobitosť. Počas vojny bolo Slovensko formálne samostatné, ale pod nemeckou nadvládou. Na čele štátu bol dokonca katolícky kňaz Jozef Tiso. Komunistický režim toto všetko v nasledujúcich desaťročiach zneužíval tak, že akýkoľvek prejav národného patriotizmu vydával za prejav fašizmu. Proti takému označeniu sa bolo ťažko brániť, pretože na Západe nevedeli posúdiť, či označenie prenasledovaných ľudí za prívržencov fašizmu je oprávnené alebo nie je. Odpor proti komunizmu na Slovensku sa preto nemohol niesť v národnom duchu. Jediný ideový rámec, ktorý bol schopný podchytiť a zmobilizovať väčšie množstvo ľudí do zápasu s komunizmom bolo kresťanstvo. V 70-tych a 80-tych rokoch narastal počet účastníkov pútí, kresťanských samizdatov, rôznych petícií na úrady na obranu prenasledovaných. Začala sa prejavovať účinná spolupráca medzi slovenským a českým odbojom proti komunizmu. Českému odboju dominovala Charta 77. Keď niektorého slovenského aktivistu Tajnej cirkvi režim označil za klérofašistu, ale Charta 77 sa ho zastala, v zahraničí nemali pochybnosti, že ide o bojovníka proti komunizmu a zastávali sa ho na medzinárodných konferenciách a pod. Režim videl, že jeho najvážnejším odporom je Katolícka cirkev. Snažil sa ju podriadiť ako sa len dalo. V r. 1987 nebolo na Slovensku ani jediného biskupa, ktorý by bol vysvätený so súhlasom Vatikánu.

V polovici 80-tych rokov počet a náklad kresťansky orientovaných samizdatových časopisov vysoko prekračoval počet a náklad inak orientovaných samizdatov. Keď komunistický štát súdil niektorých aktivistov za ich činnosť, na súdny proces prišli desiatky ich prívržencov vyjadriť svoju solidaritu. Pre nedostatok biskupov riadne menovaných pápežom, veľkú autoritu v prostredí veriacich ľudí požívali tajne vysvätení kňazi. Rešpektovanou hlavou Tajnej cirkvi sa stal biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší kardinál Korec. Za biskupa bol tajne vysvätený v 50-tych rokoch, v 60-tych rokoch odsedel 8 rokov vo väzení, potom pracoval ako robotník. Keď on povedal na niektorú pripravovanú akciu „áno“, akcia mala zelenú medzi katolíckymi aktivistami na Slovensku.

Tajná cirkev nachádzala veľkú podporu v Poľsku. V lete cestovali skupiny mladých ľudí na oázy do Poľska. Slovenskí pútnici sa zúčasťňovali na púti Varšava – Čenstochová. Cez Poľsko prichádzala na Slovensko náboženská literatúra od slovenskej emigrácie na Západe. Slovenské náboženské knihy bolo ľahšie dopraviť do Poľska a z Poľska ich zasvätení ľudia doniesli v ruksakoch v Tatrách na hranicu, kde ich odovzdali slovenským adresátom.

V r. 1987 skupina laických katolíckych aktivistov na Morave spísala požiadavky na nastolenie náboženskej slobody v Československu. Požiadavky boli zhrnuté do 31 bodov. Podporil ich pražský kardinál Tomášek a začala sa podpisová akcia za splnenie týchto požiadaviek. Do konca r. 1987 sa v celom Československu vyzbieralo viac než pol milióna podpisov za tieto požiadavky moravských katolíkov, ako dostali neoficiálny názov. Asi dve tretiny z podpisov nazbierali aktivisti Tajnej cirkvi na Slovensku. Podpisy bolo možné zbierať iba v poloutajených podmienkach. Stali sa prípady, že polícia dokonca zbila aktivistov zbierajúcich podpisy. Zhromaždenie takého množstva podpisov, ktoré sa priebežne odovzdávali na úrad kardinála Tomáška v Prahe, svedčilo, že Tajná cirkev má pokrytú celú krajinu svojimi aktivistami. Zbieranie podpisov taktiež svedčilo, že aktivistov bolo možné celoštátne usmerňovať.

Na deň 25. marca 1988 bola ohlásená v Bratislave verejná demonštrácia s tromi požiadavkami: 1. Menovanie biskupov podľa rozhodnutia pápeža; 2. náboženská sloboda v Československu; 3. dodržiavanie občianskych práv. Účastníci demonštrácie si mali priniesť so sebou sviečky na znak súhlasu s vytýčenými požiadavkami. Podľa toho demonštrácia dostala názov „Sviečková demonštrácia“. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa zišlo asi 2000 účastníkov demonštrácie, ale v okolitých uliciach boli ďalšie tisíce, ktorých už polícia nepustila na námestie. Celkový počet účastníkov sa odhaduje na 10 000. Bola to najväčšia verejná demonštrácia v Československu od potlačenia Pražskej jari. Polícia zasiahla proti demonštrantom vodnými delami a viac než sto demonštrantov zatkla.

Komunistický režim sa obávala zjednotenia opozície kresťanskej orientácie a občianskej, ako aj zjednotenia slovenskej a českej opozície. V 80-tych rokoch k takému postupnému spájaniu rôznych opozičných prúdov dochádzalo. Zjednocovanie bolo výsledkom prehlbujúcej sa solidarity medzi rôznymi opozičnými prúdmi v Československu, ako aj prehlbujúcej sa krízy komunizmu celosvetovo. Symbolom zjednotenia opozície na Slovensku bolo zatknutie tzv. Bratislavskej päťky v lete 1989. Medzi zatknutými boli katolíci aj evanjelici, veriaci aj neveriaci, trvalí antikomunisti, aj bývalí komunisti, ľudia rôznych profesií. Obrana Bratislavskej päťky zjednotila všetkých odporcov aj pochybovačov o komunizme. Petíciu Bratislavskej pätky podpísal tajný biskup Korec aj Alexander Dubček, aktivisti Tajnej cirkvi aj učitelia na vysokých školách, či herci.

17. novembra 1989 bola v Prahe študentská demonštrácia, ktorá sa potom spontánne preniesla do celej krajiny. Komunizmus v Československu padol, pretože boli k tomu priaznivé medzinárodné podmienky, ale pád komunizmu bol pripravený aj vo vnútri štátu a na Slovensku predovšetkým ľuďmi kresťanskej viery.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?