Články
Ako vznikla Slovenská republika
Ako vznikla Slovenská republika – Augustín Marián Húska
Ján Čarnogurský
Augustín Marián Húska bol členom predsedníctva Hnutia za demokratické Slovensko, členom Mečiarových vlád a v roku 1992 členom delegácie HZDS na povolebnom rokovaní s českou Občianskou demokratickou stranou na čele s Václavom Klausom, ktoré vyústilo do rozdelenia Česko-Slovenska. Svoj pohľad na udalosti opísal v knihe Svedectvo o štátoprávnom príbehu (vydal SCM, s.r.o. Bratislava, rok nie je uvedený). Knihu som zbežne prečítal po vydaní (tuším v roku 2008) a teraz cez dovolenku som si ju prečítal znovu. Autor je mŕtvy, nemôže sa brániť, budem sa snažiť písať o knihe citlivo, skôr o faktoch než o interpretácii.
Kniha je napísaná slobodne. Pri jej písaní autor už na nič neašpiroval, bol v dôchodku, voči vládnucemu režimu na Slovensku tak trochu disident, rozmýšľal a písal. Nemusel sa pridržiavať žiadnej politickej korektnosti. Ani sa nepridržiaval. Najmä Čechom spočítal všetko, čo si – možno – zaslúžili. Ottov slovník náučný, ktorý označil Slovensko za budúcu českú kolóniu, uviedol všetky citáty, ktoré nasvedčujú, že Štefánika pri návrate na Slovensko Česi zostrelili, priklonil sa k vacuum iuris Martinskej deklarácie, za ktorú odsúdili Vojtecha Tuku, žiadosť Beneša z roku 1943 na Molotova, aby Sovieti žiadali od československej vlády povojnové súdenie Slovákov a ďalšie.
Kľúčom knihy sú roky 1990-92 a vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Autor zasadil politický vývoj a rokovania do špirály slovenských dejín od J. B. Magina „Murices sive apologia“ cez vojnovú Slovenskú republiku až po súčasnosť. Húskov pohľad na slovenské dejiny je azda najslobodnejší, aký prichádza na knižný trh. Ale k niektorým faktom, ktoré autor uvádza, mám svoje pripomienky, tým viac, že som bol väčšiny z nich účastníkom. A. M. Húska uznáva, že som sa „...ako prvý politik postkomunistickej éry odvážil „vinkulovať“ nárok Slovenska na svoju „hviezdičku“ a „stoličku“ za stolom európskych národov...“ (str. 95), ale mi vytýka, že som celé odkladal až do roku 2000. Na druhej strane píše, že „... (HZDS) sme programovo obhajovali princíp konfederačného súštátia a len na české odmietnutie akéhokoľvek súštátia sme kompromisne prijali dohodu o zrušení federácie a o paralelnom následníctve, resp. nástupníctve ČR a SR.“ (str. 17). Poznamenávam, že v KDH sme vedeli, že pre českú stranu je konfederácia neprijateľná a zároveň v (budúcej) Európskej únii, kam sme chceli obe republiky vstúpiť, sme požadovali úplnú rovnoprávnosť, čiže samostatnosť a ani konfederácia by pre nás nebola uspokojivá. Pri povolebných rokovaniach sa HZDS dostalo do vlastnej pasce s programom konfederácie. Václav Klaus ju odmietol a požadoval dokonca pevnejšiu federáciu než bola existujúca. V určitom štádiu Vladimír Mečiar potom „... vyhlásil, že budeme trvať na terajšom status quo, t. j. na federatívnom usporiadaní spoločného štátu a pri tom si ponecháme práva ďalej demokraticky presadzovať slovensko-české vyrovnanie“ (str. 120). Václav Klaus nesúhlasil ani s takým riešením a napokon došlo k dohode o rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty. Václav Klaus neskôr odstupňoval slovenských politikov pri presadzovaní samostatnosti: „Môžem zodpovedne vyhlásiť, že pri tých celonočných jednaniach bol v slovenskej delegácii práve Mečiar racionálne uvažujúcim človekom so stredovou pozíciou“. Medzi extrémnych separatistov zaradil Klaus M. Kováča, A. Húsku, J. Čarnogurského, z českej strany pod maskou chápajúceho liberála s rozdelením kalkuloval podľa neho P. Pithart.“ (str. 270). Poznamenávam, že takéto delenie opakoval Václav Klaus viackrát neskôr pri verejných vystúpeniach.
Ešte k tvrdeniu autora o „odklade“ štátoprávneho usporiadania do roku 2000. Konfederácia bola pre českú stranu neprijateľná, okamžité rozdelenie republiky nemalo podporu občanov a bolo by spojené s rizikami. Ale KDH presadzovalo postupné kroky. Do koalície na federálnej úrovni sme v roku 1990 išli až na základe dohody, že delegácia ČSFR bude na prípravných rokovaniach o postupnej integrácii v (budúcej) EÚ požadovať určité postavenie aj pre národné republiky. Túto požiadavku ostatné štáty neprijali. Ďalej KDH žiadalo uzavretie štátnej zmluvy medzi Slovenskom a Českou republikou. Túto požiadavku si postupne osvojili všetky slovenské politické strany, vrátane HZDS.
Na záver knihy autor správne píše: “Len naše opatrné surfovanie na vlnách geopolitických siločiar nám môže uchovať paralelnú štátnosť Slovenska i Česka za predpokladu, že existenčnú vôľu k vlastným štátnostiam budeme trvalo udržiavať v dostatočnej pohotovosti“ (str. 234).
