Články

QUO VADIS EUROPA ? Ján Čarnogurský Rád sv. Juraja, Salzburg 25. októbra 2019

  |  3.november 2019

Od objavenia Ameriky, viac ako 500 rokov, Európa dominovala svetu. Podriadila si Ameriku, Afriku, Austráliu, čiastočne Áziu. Priniesla do týchto svetadielov svoju civilizáciu a domáce obyvateľstvo ju nebolo schopné ani odmietnuť ani prekonať. Priniesla aj svoje sebavedomie prechádzajúce až do arogancie. Vrcholom arogancie Európy boli čínske ópiové vojny.

Arogancia priniesla do európskych dejín vlastné zákonitosti. Európa začala bojovať sama so sebou. Ale sama so sebou by si neporadila. Napoleona porazila za pomoci Ruska, 1. a 2. svetovú vojnu vyhrala za pomoci Ruska a Ameriky. Úpadok Európy sa nezastavil. Nádej na nový vzostup poskytla integrácia Európy. Dnes zažívame výzvu pre túto nádej. Od integrovanej Európy dobrovoľne odstupuje prvá krajina, Veľká Británia. Do Európy prúdia desaťtisíce až státisíce migrantov z Afriky a Blízkeho východu, do východnej Európy aj zo Strednej Ázie. Tentoraz oni prinášajú svoju kultúru a civilizáciu a nechcú sa jej vzdať, pretože sú presvedčení, že je dokonalejšia než európska. Amerika sa prejavila, že už nie je vojenskou oporou Európy. Európa už nie je svetovým hegemónom.

Dokonalosť európskej civilizácie sa v konečnom dôsledku prejavila ako väčšia vojenská sila než vojenská sila jej oponentov. Európa bojovala s Osmanskou ríšou o nadvládu v Stredozemnom mori. Obranou Malty a víťazstvom pri Lepante zastavila postup Osmanov v Stredomorí. 150 rokov bola približne súčasná slovensko-maďarská hranica frontovou líniou islamu a kresťanstva v Strednej Európe. Po víťazstve pod Viedňou kresťanstvo opäť postupne ovládlo kontinentálnu Európu. Ešte predtým reconquista vytlačila islam zo západu Európy. Dokonalosť európskej civilizácie sa prejavila aj v jej schopnosti ustúpiť na základe racionálnej úvahy. Európa sa vzdala Indie, keď India chcela byť samostatná, vzdala sa Afriky až na skôr regionálny odpor ako bola alžírska vojna alebo vojna v Zimbabwe a iné.

Dnes sme si postavili otázku Quo vadis Europa? Odpoveď na otázku musí začať odpoveďou, ako je Európa schopná sa brániť. Pripomeňme si pamätnú vetu generála de Gaullea: meč je os, okolo ktorej sa točí Zem. Rád sv. Juraja je dobrou pôdou pre takú diskusiu, pretože sv. Juraj je patrónom rytierov. Požiadavka, aby Európa bola schopná samostatne sa brániť, sa objavuje opakovane. Obyčajne sa redukuje na požiadavku samostatnej európskej armády. Samostatná európska armáda zase na otázku, koľko by stála jej výstavba a udržiavanie, prípadne na otázku, či by predstavovala konkurenciu NATO. Doteraz nikdy sa neobjavila otázka, či sa Európa naozaj chce brániť a aké obete je ochotná priniesť. Obrana nie je len otázkou nákladov na armádu. Na druhej strane Stredozemného mora zatiaľ stoja len technologicky menej vyvinuté štáty. Ale Pakistan je moslimský štát s legálnymi atómovými zbraňami. Je len otázkou času, nemusí byť ani veľmi dlhý, keď sa európske populačné a technologické centrá ocitnú v dosahu reálnych jadrových zbraní tábora nepriateľského voči Európe. Pripravuje sa Európa aspoň psychologicky na takú situáciu? Príprava na takú situáciu vyžaduje odhodlanie uchovať si svoju slobodu a ochota priniesť na jej obranu aj obete. Nazýva sa to vlastenectvo. V súčasnosti je vlastenectvo v Európe neznámym pojmom. Dokonca niektoré médiá majú tendenciu ľudí, hlásajúcich vlastenectvo, prirovnať k fašistom. Vlastenectvo k jednotlivým členským krajinám Európskej únie sa nepestuje, až potláča, vlastenectvo k Európe ako celku neexistuje. Rehabilitovať vlastenectvo k pôvodným členským krajinám a dať ho do súladu s novým vlastenectvom k Európe môže byť prvou časťou odpovede na otázku Quo vadis Európa.

Druhou časťou odpovede by malo byť vyhodnotenie, ako slúži našej súčasnej bezpečnosti doterajšie usporiadanie, ktoré sme zdedili zo studenej vojny. Vojenskou základňou doterajšieho usporiadania je NATO. Vyhodnotenie vedie ku konštatovaniu, že najskôr rozšírenie NATO na východ viedlo k zostreniu napätia v Európe a zničilo nádeje na mierovú spoluprácu Ruska a Západu po skončení studenej vojny. Zahraničná politika Spojených štátov a vojenské štruktúry NATO viedli európske štáty do vojny v severnej Afrike a na Blízkom východe. Naši vojaci vykonávajú službu v Pobaltí. Francúzsky prezident M. Macron nedávno označil takú politiku za neperspektívnu, ale reálne kroky na jej zmenu zatiaľ nenastali. Vojny na Blízkom východe a v Lýbii nie sú našimi vojnami. Čo je najhoršie, všetky tieto kroky nastali bez toho, aby sme sa pokúsili riešiť situáciu najskôr pevnými zmluvami ako súčasti medzinárodného práva, najmä s Ruskom. Od skončenia studenej vojny sa Európa prejavuje ako vazal Spojených štátov, neschopná nezávislého politického postavenia. Európa si musí vrátiť sebavedomie pre vlastnú vnútornú a zahraničnú politiku a to je výlučne v našich rukách.

Aj keď Európa získa autonómiu pre vnútornú a zahraničnú politiku, bude dobré mať strategického partnera. Pre Európu prichádzajú do úvahy len traja: Čína, Rusko a Spojené štáty. Čína je ďaleko a jej moc zatiaľ nie je globálna. Spojené štáty sa v nových podmienkach ukazujú ako nespoľahlivý partner a majú tendenciu stotožňovať svoje záujmy a naše záujmy. Oni z nás urobili svojho vazala. Oni rozosiali našich vojakov od Afganistanu po Pobaltie. Spojené štáty môžu byť našim partnerom, aj strategickým, až keď sa zbavíme ich vazalstva. Môže vás prekvapiť, ale najväčšia zhoda našich záujmov existuje medzi Európou a Ruskom. Ruská technológia a prírodné bohatstvo a európska technológia sú najväčším hospodárskym celkom na svete. Rusko so 143 miliónmi obyvateľov ako partner neohrozuje pol miliardovú Európu. Štát, ktorý dokázal poraziť Islamský štát v Sýrii by ako spojenec dokázal urobiť Európu bezpečnejšou. Historický prehľad ukazuje, že Rusko doteraz svoje dohody so západnými štátmi vždy dodržalo. Otázku Quo vadis Europa? Zodpovedal už pred pol storočím francúzsky prezident generál de Gaulle: Európa od Atlantiku po Ural a dnes môžeme doplniť: po Vladivostok.

Rád sv. Juraja je dobrou pôdou pre túto diskusiu aj z iného dôvodu. Ríša Habsburgov bola pevnou a európskou mocnosťou pokým udržiavala partnerské vzťahy s Ruskom. Rusko jej pomohlo zvíťaziť nad Napoleonom, Rusko za ňu porazilo Maďarov v roku 1849. Potom nasledovala Krymská vojna a postoj Rakúska, ktorý kancelár Bach označil, že Európa bude žasnúť nad nevďačnosťou Rakúska. A potom 1. svetová vojna a zánik Rakúska. Vtedy vznikla otázka Quo vadis Europa?

 

Salzburg, 25. 10. 2019.

 

 

                                                                                              Ján Čarnogurský

                                                                                 Čestný rytier Rádu sv. Juraja

 

 

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?