Články

Čriepky ku kauze Bratislavská päťka

Čriepky ku kauze Bratislavská päťka

Ján Čarnogurský

 

1. 1.       Poučenie z dejín. Počas demokratizácie v roku 1968 na Slovensku takmer od začiatku vyvstal problém federalizácie štátu. V Česku na požiadavku federalizácie odpovedali heslom: Najskôr   demokratizácia, potom federalizácia. Bolo to falošné postavenie problému, ale dokázalo rozdeliť sily, želajúce si zmierniť – oslabiť – odstrániť komunizmus. Naviac sily, hlásajúce na prvom mieste požiadavku demokratizácie, mali medzinárodnú podporu, sily, požadujúce federalizáciu, nemali medzinárodnú podporu, pretože požiadavka federalizácie sa považovala za vnútorný problém Československa, do ktorého sa zahraničie nemusí miešať. Protikomunistická opozícia najmä na Slovensku akoby si to uvedomila a pred Novembrom ´89 vôbec nenastoľovala otázku vnútorného usporiadania republiky. Problém vnútorného usporiadania by rozdelil opozíciu minimálne slovenskú a českú a oslabil by tlak na komunistický režim. V samizdatoch, aspoň tých, ktoré mali nejakú váhu, otázku vnútorného usporiadania nenájdete. Otázka vnútorného usporiadania republiky sa začala až pomlčkovou vojnou v marci-apríli 1990, ale to už bol komunizmus porazený.

1. 2.       Politická váha. Sústredenie sa na zápas s komunizmom a nemiešanie do neho iné otázky dodávalo opozícii politickú váhu. Nemali sme vnútropolitické problémy dohovárať sa s kýmkoľvek ani zahraničnopolitické. Vnútropolitická váha získaná počas zápasu s komunizmom zohrávala neskôr svoju úlohu pri riešení otázky vnútorného usporiadania Československa. Tento zorný uhol sa javí relevantným aj pri pohľade na slovenskú emigráciu na Západe. Pokiaľ sa príliš zaoberala Slovenským štátom, čiže minulosťou, nemala prístup k predstaviteľom vlád na Západe a v dôsledku toho nemohla dostatočne pomáhať opozícii doma. Sviečková manifestácia a kauza Bratislavskej päťky (BA5) situáciu zmenila. Protesty proti potlačeniu Sviečkovej manifestácie a kroky na oslobodenie BA5 zapadali do politickej línie západných vlád, preto zástupcovia emigrácie sa mohli uchádzať o prijatie na politických miestach v západných hlavných mestách a stávali sa tak súčasťou západného politického establishmentu. Komunistické vlády v Bratislave a v Prahe nevedeli proti takému vývoju zvoliť vhodný postup, ale to bol ich problém. Možno vysloviť námietku, že práve spojenie zápasu s komunizmom s presadzovaním konfederácie prípadne slovenskej samostatnosti by slovenskej otázke dodalo váhu. Túto námietku nemožno riešiť abstraktne teoreticky. Na Slovensku nebol tlak o nové štátoprávne usporiadanie (väčšie právomoci pre Slovensko) tak silný, aby doviedol tisíce ľudí na námestie proti vodným delám a polícii. Tlak za väčšiu náboženskú a občiansku slobodu ich doviedol. Platí definícia, že politika je umením možného. Rozdelenie dôrazu najskôr na boj proti komunizmu a po jeho porážke na štátoprávne riešenie sa ukázalo ako optimálne.

1. 3.       Spolupráca Slovákov a Čechov. Štátna bezpečnosť sa snažila rušiť spoluprácu slovenskej a českej opozície ako aj slovenskej katolíckej a postkomunistickej a liberálnej opozície. Asi tak  začiatkom 80-tych rokov sa podarilo prekonať tieto hranice. Vzájomná spolupráca bola všestranne užitočná. Komunistický režim každý prejav katolíckej opozície (tajná cirkev, samizdaty) označoval nálepkou „klérofašizmu“. Najmä v zahraničí nevedeli, nakoľko je také označenie relevantné a boli by zdržanliví pri podpore takých prejavov. Keď sa však Charta 77 takého prejavu zastala, bolo to dostatočným znamením, že nejde o „klérofašizmus“, ale o porušenie ľudských práv. Najlepším príkladom je gesto českých vydavateľov samizdatov na obranu Ivana Polanského. Ivan Polanský vydal samizdat o Andrejovi Hlinkovi a pripravoval ďalší o prezidentovi Tisovi. ŠtB ho v roku 1987 zatkla a obvinila z podpory a rozširovania fašizmu. Českí vydavatelia samizdatov iniciovali vyhlásenie, že oni vydávajú samizdaty tiež a keď stíhajú Polanského, nech stíhajú aj ich. Vo februári 1988 stranícke denníky Pravda a Rudé právo uverejnili seriál článkov proti Pavlovi Čarnogurskému. Pripomenuli jeho funkciu poslanca za Slovenského štátu. Bola to už propagandistická príprava na Sviečkovú manifestáciu. Štátna bezpečnosť vedela, že sa pripravuje. Vtedy českí disidenti na čele s Václavom Havlom vydali vyhlásenie na podporu Pavla Čarnogurského. Pre vytváranie verejnej mienky malo vyhlásenie veľký význam. Spolupráca katolíckej a inej opozície na Slovensku opäť posilňovalo protirežimový front na Slovensku. Možno vyslalo signály o možnej spolupráci týchto tradičných spoločenských síl na Slovensku aj v otvorenej demokratickej spoločnosti. Stíhanie BA5 dalo dôvod viacerým príslušníkom inteligencie (Iveta Radičová, Soňa Szomolányiová) vystúpiť z komunistickej strany, keď to už bolo na čase. Sviečková manifestácia bola aj za dodržiavanie občianskych práv, ku ktorým sa hlásia všetci.

1. 4.        Previerky. V roku 1970 prebehli v celej republike previerky. Uskutočňovali sa na pracovisku a týkali sa všetkých okrem robotníkov a roľníkov. Preverovala komisia na čele s predsedom/predsedníčkou komunistickej strany. Kľúčovou bola otázka, ako preverovaný  hodnotí vstup vojsk Varšavskej zmluvy. Ak odpovedal, že ako okupáciu, nebol preverený a dostal výpoveď z pracovného pomeru. Previerky mali zničujúci morálny vplyv na celú spoločnosť. Dlho som premýšľal ako odpoviem. Veľmi mi v tom uvažovaní pomohlo štúdium logiky na právnickej fakulte. Povedal som : „Ešte za Dubčekovho vedenia oficiálne médiá šírili názor, že zásah vojsk bol nevyhnutný pre záchranu socializmu. Ja som povedal, že taká logika bola nesprávna.“ Neviem, či to bolo na tú komisiu príliš komplikované, alebo  nechceli všetkých vyhodiť, mohol som zostať v advokátskej poradni.

1. 5.       Zápas kto je pánom. Keď sa človek dostane do väzenia, vyšetrovateľ  sa snaží vystupovať ako pán situácie. Naznačuje zatknutému, že ak bude vychádzať v ústrety, ľahšie sa dostane na  slobodu, dostane nižší trest a pod. Túto hru vyšetrovateľa netreba prijať. Naopak, rozohrať hru, že aj keď som vo väzení, ja som pánom situácie. Stačia na to drobné krôčiky. Po prevezení do väznice som povedal vyšetrovateľovi, že žiadam na celu Sväté písmo, Starý aj Nový zákon a kým ho nebudem mať na cele, nebudem s vyšetrovateľom spolupracovať, nebudem vypovedať ani odpovedať na otázky. Vyšetrovateľ povedal, že on Sväté písmo nemá (čo nebola pravda, z kontrol na hraniciach mali Sväté písma, už raz som ho tak dostal), aby som cez obhajcu požiadal manželku, aby mi poslala. Urobil som tak, ale odkázal som, aby ho posielala po jednotlivých dieloch, až keď predchádzajúci prečítam. Trvalo to takmer tri mesiace. Za ten čas som mohol „dôvodne“ odmietať vypovedať a vyšetrovateľ bol proti mne bezmocný.

1. 6.       Podpora rodiny. Veľkou posilou vo väzení je podpora rodiny. Azda najlepšou ilustráciou budú citácie z môjho prvého listu z väzenia manželke a deťom.  „...Môžeme byť šťastní, že sme boli doteraz stále spolu, aj keď nemôžeme príliš cestovať...Aj tak ma baví spomínať si ako sme sa zoznámili, ako sa začala naša známosť a ako sme sa zobrali. Spomienky na to, ako som si Ťa získal za ženu ma napĺňajú silou a sebavedomím a pomáhajú mi prekonať aj súčasné ťažkosti“...“Naša zostava je priam ideálna národná koalícia. Som úplne pokojný a dalo by sa povedať, že v dobrej nálade. Hodne sa zaoberám s tým, že udalosti na Slovensku boli často rozplizlé čo do formy a obsahu. Často až dodatočne sa udalostiam domýšľala forma a vymýšľal zmysel. Neurčitosť formy a zmyslu udalostí znižovala ich spoločenskú účinnosť a viedla k šedivosti našich dejín. Toto sa musí zmeniť. Keďže treba začínať od seba, som odhodlaný dať dianiu okolo seba jasné právne a ideové kontúry.“ ...“Prostredie beriem len ako ďalší aspekt politiky, ktorá ma tak všestranne zaujíma.“...“Môj pokoj zvyšuje vedomie, že si konštruktívna a rozhodná a dokážeš aj bezo mňa zvládnuť beh rodiny. My môžeme iba vyhrať. Deti, ďalšia rodina a naši priatelia Ti iste pomôžu. Koniec-koncov, terajší stav je len vystupňovaním doterajšieho vývoja, ktorý sme si dobrovoľne zvolili a zatiaľ nemáme čo ľutovať. Radšej let vo výškach aj v hĺbkach ako večné šedivé plazenie sa pri zemi.“ ... „Deti, na vás tu často myslím ...Keď s vami hrá karty aj Ferko, nechajte ho občas aj vyhrať lebo prestane k nám chodiť.“ ...“Deti, musím vám napísať, že všetky nám robíte radosť a je nám s mamou s vami dobre. Ešte vás musíme trochu vychovávať, ale snáď sa nám to podarí. V starobe sa potom my zveríme vám.“ ... „Ešte musím napísať, že som úplne zdravý. Pri vstupnej lekárskej prehliadke mi namerali tlak 80/130, čo je vraj optimálny.“...“Mám teraz dosť času myslieť  nad tým, čo bolo a čo som robil. Snažím sa odosobniť a chladne analyzovať, či to bolo potrebné a či to má zmysel. Aj keď tunajší zorný uhol býva spravidla posunutý smerom k černejšiemu, stále mi vychádza, že to bolo potrebné a že to má zmysel. Niektoré ciele sa jednoducho nedajú dosiahnuť celkom bezkonfliktne a konflikty, ktoré až doteraz absolvovali iní okolo nás boli ďaleko ostrejšie než sú naše súčasné. Ale aj keby som vytýčené ciele nemal nikdy dosiahnuť, aj tak si myslím, že to bolo potrebné. Isté činy treba robiť jednoducho z principiálnych dôvodov.“

1. 7.       Ruženec. Vo väzení človek viac pociťuje potrebu utiekať sa k Bohu o pomoc. Dobrou formou je modlitba ruženca. Modlil som sa každý deň jeden ruženec. Bol so mnou na cele ešte ďalší   muž, on to videl, ale rešpektoval ma a nerušil. Najskôr bol problém, že som si nepamätal všetky tajomstvá ruženca. Cez obhajcu som požiadal manželku, aby mi ich poslala. Ruženec mi dodával vnútornú pevnosť.

 

 

November 2019.         

 

Bratislavská päťka – posledné dni komunizmu.

 Náš život každodenný. Spomienky manželky disidenta.

Deň D – pondelok ráno, prázdniny, 14.augusta 1989 zvonil zvonček pri dverách nášho bytu a znamenal domovú prehliadku. Manžel bol zadržaný a vypočúvaný, domov ho nepustili. O tri dni rozhodol mestský prokurátor o jeho vzatí do väzby . Tak som sa v sobotu rozhodla preveriť realitu a vybrali sme sa s dvoma mladšími deťmi autom k neďalekému kúpalisku v Lamači. Deti hlásili, že nás sleduje červená škodovka. Keď som prudko odbočila ku kúpalisku bez smerovky a zaparkovala, to červené auto zastalo pri nás a začali mi nadávať, že som urobila priestupok. My sme čušali v aute, oni si to rozmysleli, odišli a my sme sa cítili hrdinsky aj keď som mala zrýchlený tep. O dva týždne, na 28.8.1989, som dostala predvolanie na výsluch. Netrval dlho lebo ako manželka som mohla odmietnuť výpoveď. Aj keď som nevypovedala, rozhodla som sa protokol nepodpísať ako protest proti šikanovaniu detí a celej rodiny. Tak to tam príslušník napísal. O dva dni sme mali vypnutý telefón. Zistila som, že naše číslo pridelili do susedného domu firme, ktorá tam sídlila. Dodatočne zo spisu som sa dozvedela, že jej pracovník bol predvolaný na výsluch a vypovedal o množstve telefonátov ale nikto sa nepredstavil iba jedna Čarnogurská. Potom si ešte prišli po písací stroj. Proces sa rozdelil, dvaja boli vo väzbe a traja stíhaní na slobode.

Prišiel september, deti išli do školy, chodila som do práce a musela som do svojho programu zaradiť stretnutia s advokátom a pragmaticky sa orientovať kto je kto keď mi ponúkali pomoc, všetko zvládnuť a vydržať. Vyšetrovali piatich signatárov výzvy a vyšetrovanie sa ťahalo. Advokát mohol manžela  navštevovať a potom ma informoval. Netušila som či môj šéf niečo vie ale mohla som chodiť do mesta vybavovať pracovné veci ako obvykle a pri tom ísť za advokátom. Bolo to obrovské nezabudnuteľné napätie. A pribudla ďalšia starosť.

Náš najstarší syn Janko mal  18 rokov, úspešne zmaturoval na gymnáziu a prihlásil sa na právnickú fakultu Univerzity Komenského.  V júni absolvoval prijímacie pohovory. Protekčne mohol nahliadnuť do vyhodnotenia kde sa nachádzal na jedenástom mieste ale neprijali ho. Začal si hľadať prácu a v čase keď už bol manžel vo väzení, dostal predvolanie od vojakov. To ma veľmi vyľakalo lebo vojenská služba bola povinná až od 19 rokov. Vedela som, že vojenské prostredie vie byť nemilosrdné. Takú skúsenosť mal synovec Ivan Čarnogurský keď tam takmer prišiel o oko. Napísala som preto žiadosť na vojenskú správu o odklad s odôvodnením, že manžel je vo väzení a ako najstaršieho ho potrebujem aby mi pomáhal s troma mladšími súrodencami. Išla som to odniesť s malou dušičkou osobne. Kým prišla odpoveď skrýval sa u babičky aby ho nenašli doma. Nástup mu odložili o pol roka s tým, že mal absolvovať kurz pre radistov. Ľudskosť vojenskej správy ma potešila. Janko si našiel prácu v Hydrometeorologickom ústave a potom, našťastie, prišiel November.

Návštevu do väznice sme mali povolenú prvý krát pred ukončením vyšetrovania 21.septembra.  Bola som so  synmi a mladšou dcérou, staršia bola na brigáde zbierať zemiaky. Návšteva pod dozorom trvala 15 minút. V liste (3) manžel napísal: „Vaša návšteva bola pre mňa veľkým osviežením. Potešilo ma, že ste boli pokojní a boli ste schopní mi porozprávať o svojich bežných starostiach“. Píše tiež o návšteve svojich rodičov : “Zaspomínali sme si ako tu sedel otec a uvedomil som si, že som už druhá generácia našej rodiny v tunajšej opatere“.  V ďalšom liste (4)píše: „Už som prečítal Starý aj Nový zákon a to je jednoznačný klad môjho tunajšieho pobytu. Od začiatku mesiaca dostávam pravidelne noviny Rudé právo...Sledujem udalosti v republike aj v zahraničí; zorný uhol väzenskej cely im dáva osobitnú perspektívu. Už aj vo východnom Nemecku rozprávajú s opozíciou, len u nás Fojtík stále ešte chce definitívne opozíciu zlikvidovať.“ A konštatuje: „Som rád, že Miro Kusý je už doma“.

Druhý krát som dostala termín návštevy o mesiac zo súdu. Išla som s dcérami a nastal problém, lebo sudca oznámil do väznice, že môžeme ísť iba dve. Tak musela najmladšia dcéra zostať vonku na vrátnici a čakať na nás bez návštevy. Mala 10 rokov.

Následne na základe uznesenia mestského súdu 23.10.1989 bola trestná vec manžela vylúčená zo spoločného konania Bratislavskej päťky. Manžel v liste (5) píše: „Zasmial som sa, keď som si prečítal rozhodnutie súdu o mojom vyčlenení.“ Pojednávanie bolo vytýčené na 6.11. 1989. Pred Justičákom sa zhromaždilo asi 300 ľudí, ktorí žiadali oslobodenie bratislavskej päťky. Obhajca nemohol byť zo zdravotných dôvodov prítomný na pojednávaní. Písomne žiadal zrušiť rozhodnutie a pojednávať vec na spoločnom konaní ale neúspešne. Nový termín pojednávania bol vytýčený na 22.novembra 1989. Ostatní štyria stíhaní na slobode mali termín pojednávania 14.11.2019.

Nádejou pre mňa boli politické zmeny v okolitých štátoch. Vďaka informáciám z rádia Slobodná Európa a Hlas Ameriky som sa dozvedela o veľkej podpore ľudí z domova aj zo zahraničia. Organizovali sa podpisové akcie za manželove oslobodenie. Dostala som povzbudzujúce pozdravy a listy. To bolo pre mňa veľmi posilňujúce.  Deň pred pojednávaním som sa stretla u Milana Šimečku s predsedom Medzinárodného helsinského výboru pre ľudské práva Karlom Schwarzenbergom, ktorý sa aj zúčastnil na pojednávaní.

V predvečer pojednávania odslúžil Tonko Srholec v Blumentáli svätú omšu za účasti členov rodín bratislavskej päťky. Keď začalo súdne pojednávanie 22. novembra, pred justičným palácom sa zišlo niekoľko tisíc ľudí a žiadali oslobodenie Čarnogurského. Budovu uzavreli ale dostala som nejaké vstupenky, myslím, že cez advokáta. Prvý krát v živote som v súdnej sieni sledovala proces, ktorý skončil o desiatej večer. Manžel vystupoval pokojne. Vynesenie rozsudku bolo odročené na ďalší deň ráno. Neistota sa miešala s nádejou. Úžasná, povzbudzujúca bola podpora ľudí, ktorí vydržali pred Justičákom až do neskorého večera.

Ráno bolo vynesenie rozsudku . Napriek oslobodzujúcemu rozsudku zostal manžel vo väzení lebo prokurátor sa odvolal. Už boli prepustení všetci politickí väzni, v Prahe aj v Bratislave sa konali masové zhromaždenia. Večer som išla na námestie SNP. Na bratislavskom zhromaždení sa však nikto neozval za manželove oslobodenie. Poprosila som mamičku aby bola s deťmi a  cestovala som v piatok do Prahy. Priatelia Kaplanovi , u ktorých som prenocovala, mi  pomohli dostať sa na tribúnu na Letnej k Václavovi Malému,  aby som mu mohla povedať „robte niečo, Jano je stále v base“. Neviem čo sa stalo alebo kto sa pričinil ale asi o piatej poobede, pred odchodom od Kaplanovcov na vlak domov, som sa z rádia dozvedela, že mu prezident Husák udelil milosť. V nedeľu, v noci  som prišla domov a našla som manžela v posteli. Hneď večer ho pustili napriek tomu, že bola sobota a on sa električkou, v letnom oblečení ponáhľal domov. O tri dni som našla na stole výzvu na zakladanie kresťanskodemokratických klubov. Považovala som to za nevhodné, veď sme bojovali a ideme všetci spolu. Vtedy mi povedal – to dlho nevydrží. Je to veľmi rôznorodá spoločnosť. 30.11.1989 výzvu na zakladanie klubov zverejnil.

V prvom liste z väzenia som si v závere prečítala : „Tonko Srholec nám kedysi napísal, že problémy prekonávame krokom tanečným. Nuž – prijmi moje pozvanie do tanca“. No a problémy stále nekončia.

Marta Čarnogurská

November 2019