Články

Rozhovor v Junge Freiheit

Berlín sa podieľal na rozkole

Junge Freiheit, č. 2/21, 8. 1. 2021

Predsedníctvo Nemecka na Rade Európskej únie sa skončilo. Ako vyznieva bilancia? Slovenský ex-predseda vlády a európsky politik, kresťansko-konzervatívny disident Ján Čarnogurský má svoj osobný pohľad na výsledky Merkelovej vlády.

Otázky kladie Moritz Schwarz.

 

Pán doktor Čarnogurský, nemecké predsedníctvo Rady EÚ sa skončilo a v médiách je veľa chvály na spolkovú vládu. Oprávnene?

Ján Čarnogurský: Dovoľte mi trochu začať. Nemecko dosiahlo po vojne veľké výsledky: hospodársky zázrak, ktorý prinajmenšom Západné Nemecko len málo rokov po totálnom zničení priviedol takmer na špičku západnej Európy.

To dlho kritizovali nemeckí ľavičiari: hospodársky zázrak viedol k odpudzujúcej mentalite „my sme opäť niekto“. Snaha o dosiahnutie vedenia je „nemeckou drogou o veľkosti“.

Čarnogurský: Zvonka sme to tak nevideli, videli sme iba veľký výkon Západného Nemecka, ktorý sme spájali s politikmi ako Konrád Adenauer, Willy Brandt alebo Helmut Kohl.

Adenauera a Kohla pokladajú medzitým za reprezentantov vraj hlboko rasisticko-sexistickej spoločenskej formy, ktorú treba prekonať.

Čarnogurský: Tento spôsob myslenia nepreberám. Ideológia gender a myslenie Black lives matter sú pre mňa dnes rovnako odpudivé ako bola predtým marxistická ideológia. Prirodzene, nemožno pripustiť žiadnu diskrimináciu homosexuálov. Ale Európu formovalo dvetisíc rokov kresťanstvo.

VÝCHODNÍ EURÓPANIA MAJÚ INÚ SKÚSENOSŤ S ISLAMOM

Výslovným cieľom spolkovej vlády na začiatku predsedníctva Rady 1. júla bolo zjednotenie Európskej únie. Podarilo sa to?

Čarnogurský: Vôbec nie, pozrite sa len napríklad na konflikt s Poľskom a Maďarskom. Ale nedivím sa, pretože spolková kancelárka už nesprávne začala.

Ako?

Čarnogurský: Podľa mňa, pani Merkelová sa len preto tak dlho držala pri moci, že sa vždy pokúša vyhnúť sa veľkým výzvam. Nikdy sa ani len nepokúsila postaviť sa čelom k veľkému problému, „chytiť ho za rohy“ a vyriešiť. Preto je pre mňa – odpusťte, že to tak poviem – skôr „úradníčkou“ politiky, na spravovanie vlády, ale nie na jej usmerňovanie. Či je to pre Nemecko dobré alebo zlé, o tom musia rozhodnúť nemeckí voliči. Európsku úniu však s týmto štýlom politiky priviedla do situácie, v ktorej sa teraz nachádza.

Napríklad?

Čarnogurský: Napríklad problém migrácie: pri ňom sa rozhodla nie pre odvážnu politiku, ale pre pokojnú politiku – pre politiku neprekonávania tejto výzvy.

Ale väčšina nemeckých médií hodnotí jej politiku „My to dokážeme“ ako priam ukážkovú.

Čarnogurský: Dominujúci západný liberálny establishment si želal, aby sa utečenci, ktorých veľkú časť vyhnali z domova vojny, ktoré sám zapríčinil, usadili v Európe. Pani Merkelová sa neodvážila pýtať po príčinách migrácie. Ona jednoducho ponúkla Nemecko ako miesto na usadenie. Aj Slovensko prijalo sto či dvesto utečencov. Ale po krátkom čase sa stratili. Hádajte, kam?

MIGRÁCIA: ODVEDENIE NASPAŤ BY BOLO KONŠTRUKTÍVNEJŠIE

Do Nemecka?

Čarnogurský: Práve. A EÚ je v pasci, pretože Berlín stále požaduje rozdelenie utečencov. Mám pre to – z nemeckého pohľadu – určité porozumenie. Ale aj Nemecko by malo mať porozumenie, že Slovensko má predsa dejiny ako dočasné hraničné územie kresťanskej Európy a islamu. Stále sú u nás prítomné historické skúsenosti ako tureckí Osmani opakovane podnikali cez hranicu lupičské nájazdy na naše územie, lúpili ľudí, vraždili, unášali do otroctva. Je u nás celá literatúra, ktorá opisuje hrôzy a utrpenie tej doby! Také skúsenosti nie sú len u nás, ale aj u ostatných východoeurópanov. Ale môžem Vám položiť aj ja otázku?

Prosím!

Čarnogurský: Nemecko, podobne ako trebárs Slovensko, nevyvolalo vojny, pred ktorými ušlo mnoho utečencov – to boli najmä USA, Anglicko alebo Francúzsko. Prečo však berie Nemecko následky vojen, vyvolaných inými na seba? Nemali by to brať na seba tieto krajiny alebo aspoň vo väčšej miere ako my ostatní?

Dobrá otázka, ktorá sa však v Nemecku nediskutuje.

Čarnogurský: Keby sa diskutovala, potom by bolo oveľa konštruktívnejšie, ak by sa Nemecko zasadilo, aby EÚ rokovala so Sýriou, Irakom a ak by bolo možné aj s Líbyou o návrate utečencov čo najskôr. Prirodzene, museli by sme trvať, že ich tam nebudú utláčať, trestať alebo dokonca mučiť a zabíjať! EÚ by musela vytvoriť funkčný kontrolný mechanizmus, ktorý by zaručoval, že rozhodnutia o finančnej podpore aj o zrušení sankcií by záviseli len ak by to bolo bezpodmienečne zaručené. Bolo by o mnoho zmysluplnejšie dávať na to peniaze, ktoré teraz tečú do Turecka. Ten istý princíp platí aj pre Afriku, kde sú ešte obrovské neosídlené územia. Pre všetkých by bolo lepšie tie rozvíjať ako podporovať vysťahovanie. Ostatne, viete, čo musí urobiť podnikateľ, ktorý chce dopraviť tovar zo západného pobrežia Afriky na východné alebo opačne?

PREKONAŤ NÁRODNÝ ŠTÁT? TO NECHCEME!

Nie.

Čarnogurský: To, čo urobil Vasco da Gama pred päťsto rokmi. Totiž oboplávať na lodi okolo mysu Dobrej nádeje. Lebo doteraz nie je kontinentálna železnica Východ – Západ. To ukazuje, koľko vývojového potenciálu tam stále je.

Začať takú stratégiu, na to mohol využiť Berlín svoje predsedníctvo Rady. Prečo sa to nestalo?

Čarnogurský: Ako som povedal, boja sa prijať veľké výzvy a radšej sa pridržiavajú starých receptov. Nemecko pritom ignoruje, že rozdiely v EÚ – prinajmenšom zatiaľ – sú príliš veľké a iné členské krajiny staré recepty nechcú. Aj preto, že majú iné historické skúsenosti a posudzujú veci inak. A aj preto, že sa nechcú vzdať svojho práva a dôležité veci si chcú rozhodovať sami.

Avšak je predsa deklarovaným cieľom Nemecka prekonať národné štáty a namiesto nich vytvoriť „Zjednotenú Európu“

Čarnogurský: Nie, to nechceme. Možno v okrajových otázkach by bolo možné zrušiť princíp jednohlasnosti – ale nie v otázkach, ktoré sa dotýkajú suverenity štátov! Ale dovoľte mi vrátiť sa k otázke, ku ktorej som sa chcel vyjadriť na začiatku: pýtali ste sa ma na hodnotenie nemeckého predsedníctva Európskej rady. Začal som, že po roku 1945 rýchlo zosilnená Spolková republika priniesla veľký pokrok pre Európu. Žiaľ, po obrate 1989/90 nedokázala na to nadviazať.

Ako nedokázala?

Čarnogurský: Napríklad, že nevzniesla veto proti žiadnemu z piatich rozšírení NATO na východ – ako to spolu s Francúzskom raz, pri želaní Ukrajiny vstúpiť do NATO, predsa urobila. Okrem toho pani Merkelová urobila v roku 2014 obrat k nekooperatívnej politike voči Rusku.

Pretože Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a na východnej Ukrajine rozpútalo strašnú občiansku vojnu.

Čarnogurský: Pri zrušení Varšavskej zmluvy v roku 1991 Západ uisťoval Moskvu, že NATO sa na východ nebude rozširovať. Za Nemecko to urobil minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher voči generálnemu tajomníkovi Michailovi Gorbačovovi. Potom však s východoeurópskymi štátmi a NATO to išlo inak – čím Nemecko spoluzavinilo krízu Európy. Pretože rozšírenie NATO na východ je dnes matkou všetkých problémov v Európe.

Nie je to prehnané?

Čarnogurský: Nie lebo pre túto skúsenosť prešla Moskva nakoniec k politike odporu proti Západu.

Východoeurópania predsa chceli do NATO. Ako pre zvrchované národy to bolo aj ich právo. A obnovenie  zvrchovanosti bolo jedným z hlavných cieľov revolúcií 1989/90 vo východnej Európe.

Čarnogurský: Bol som pri tom a viem ako to vtedy so želaním vstúpiť do NATO naozaj bolo. Václav Havel, s ktorým som mal dlho dobré vzťahy, pôvodne hovorieval, v Československu si neželáme žiadne americké jednotky. Dokonca, najlepšie, keby sa stiahli z celej Európy! Ale po niekoľkých rokoch zmenil pôvodný kritik režimu potom prezident republiky svoj názor: odrazu boli US vojaci veľmi dobrí pre Československo! Ale nikdy nebolo o tom referendum. Žiadny div, pretože vstup do NATO by v referende neprešiel! A k Vašej predošlej otázke: aj to je predsa časť našej zvrchovanosti.

EURÓPE CHÝBA VLASTENECTVO

Pobaltské štáty alebo Poliaci predsa jednoznačne chceli do NATO.

Čarnogurský: Súhlasím a vzhľadom na ich dejiny je to aj pochopiteľné. Ale v prípade Slovenska a Česka to nebola vôľa ľudu, ale elít – za tichého tlaku Západu, najmä USA. Ale akokoľvek, rozhodujúce je, aké poučenie z toho Moskva vyvodila: totiž, že každé rozšírenie západných inštitúcií na východ je vždy aj prvý krok k rozšíreniu NATO čiže ohrozenie. Na tom spočíva aj správanie Ruska v roku 2014 na Ukrajine a dnešný stav rozdelenia Európy. Ak bolo cieľom Nemecka zjednotiť Európu, prečo sa potom podieľalo na provokácii ďalšieho rozdelenia? Aspoň dnešný spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier mohol vo februári 2014 nahlas povedať, že vtedajšia ukrajinská opozícia – terajšia moc v Kyjeve – dohodu medzi vtedy ukrajinským prezidentom Viktorom Janukovičom a opozíciou porušila. Pán Steinmeier bol vtedy ako nemecký minister zahraničia jedným z garantov dohody.

Správne, ale to nemení na veci, že Putin je dnes nebezpečný ruský nacionalista, ktorého treba zastaviť.

Čarnogurský: Rusi pozorujú ako sa stavajú stále nové US alebo NATO základne, namierené proti Rusku. Oni na to odpovedajú budovaním svojej vojenskej moci a vlastenectvom.  To je práve, čo Európe chýba – vlastenectvo!                   

 

                                                                                                              Moritz Schwarz