Články

Slovensko a Sovietsky zväz v čase vojny

Slovensko a Sovietsky zväz v čase vojny

 

V Moskve vyšla zaujímavá kniha o vzťahoch Slovenského štátu a Sovietskeho zväzu v čase vojny a súvisiacich otázkach pod názvom „ZSSR – Slovensko 1939-45: vojensko-politické aspekty“. Autorkou je vedecká pracovníčka Slovanského ústavu Ruskej akadémie vied Valentina Vladimirovna Marjina, knihu vydal Institut slavjanovedenia RAN, Moskva 2017. Autorka čerpá z literatúry a podkladov na Slovensku aj z podkladov v ruských archívoch. Výsledkom je veľmi objektívna kniha, ktorá vidí fenomén vojnového Slovenského štátu v kontexte Hitlerovho pokusu o geopolitickú reorganizáciu strednej Európy a Európy ako celku.

1939 - 1941

V decembri 1937 podpísal nemecký minister vojny von Blomberg Plán Gruen. Plán predpokladal obsadenie „Čiech a Moravy“ nemeckou armádou a zaradenie Rakúska do Nemecka. Zaradenie Rakúska zariadil anšlus v marci 1938, na rade bolo Československo. Mníchovská konferencia v septembri 1938 odtrhla od ČSR rozsiahle pohraničné oblasti, Viedenská arbitráž odtrhla od Slovenska južné a východoslovenské oblasti, Poľsko si rozšírilo podtatranskú oblasť. Ale Mníchovská dohoda neuspokojila Hitlera, pretože chcel dostal celé Česko a Moravu. Keďže Mníchovská dohoda obsahovala garancie pre nové československé hranice, potreboval, aby sa Č-SR rozpadla akože zvnútra. Nemecko začalo podporovať germanofilských politikov na Slovensku. Hitler prijal 12. februára 1939 Vojtecha Tuku, ktorý „vložil osud Slovákov do jeho rúk“. Predstava Nemcov bola taká, že na Slovensku vypuknú (s nemeckou pomocou) nepokoje, slovenskí politici požiadajú Nemecko o pomoc  a Nemecko zasiahne tak, aby sa už nemuselo zo Slovenska stiahnuť. Nemci najskôr (10. marca 1939) pozvali do Nemecka Karola Sidora, podpredsedu československej vlády a čelného politika Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Sidor vedel, že budú od neho chcieť, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska (a rozbitie Československa) a pozvanie odmietol. Paradoxne, Nemcom nepriamo napomohla pražská vláda. Českým členom vlády sa zdalo, že udalosti na Slovensku sa rútia k neústavnému vyhláseniu samostatnosti (a rozbitiu republiky) a iniciovali  prevzatie moci na Slovensku armádou. Tento zásah je na Slovensku známy ako Homolov puč. Malá odbočka od Marjinej knihy: Zásah začal v noci z 9. na 10. marca. Výsledky boli opačné. Mocenské orgány na Slovensku sa rozložili a zásah dal dôvod pronemeckým kruhom požadovať oddelenie Slovenska. Nemci potom pritvrdili. 12. marca začali Nemci vysielať z Petržalky (tá už patrila do Nemecka) vycvičených agentov, ktorí v bratislavských uliciach strieľali a hádzali granáty. Vtedy zasiahla Hlinkova garda ako jediná poriadková sila, ktorá zostala funkčnou. Jej veliteľom bol Karol Sidor. Nemeckých agentov chytala, trochu vymlátila a poslala naspäť do Petržalky. Karol Sidor povedal Pavlovi Čarnogurskému, v tých dňoch operatívnemu náčelníkovi Hlinkovej gardy: Predstav si Paľo, len my dvaja stojíme v ceste nemeckému pochodu na východ. V Bratislave a na okolí bol nastolený poriadok a pozvanie nemeckej armády nebolo aktuálne. Naspäť ku knihe. Keď odmietol Sidor cestu do Berlína, Nemci pozvali Jozefa Tisu. Tiso odcestoval do Berlína 13. marca. Prijal ho Hitler a postavil pred voľbu: buď Slovensko vyhlási samostatnosť alebo si ho rozdelí Poľsko a Maďarsko. Hitler chcel, aby Tiso vyhlásil Slovenský štát z Berlína. Tiso to odmietol a trval na zákonnom postupe. Z Berlína požiadal prezidenta Háchu, aby zvolal na 14. marca zasadnutie slovenského snemu. Hácha snem zvolal, Tiso informoval o svojich rozhovoroch v Berlíne a nechal snem hlasovať. Snem odhlasoval samostatnosť. Odvolal autonómnu vládu Karola Sidora a menoval vládu Jozefa Tisu. (Pavla Čarnogurského odvolali z funkcie v Hlinkovej garde).  Sidor pre svoj odpor voči Nemcom musel opustiť Slovensko a stal sa veľvyslancom vo Vatikáne. Pre porovnanie, 14. marca z vlastnej iniciatívy odcestoval do Berlína prezident Hácha, aby si ujasnil situáciu. Na neho Hitler tiež vyvinul nátlak a Hácha z Berlína vyhlásil Protektorát Čechy a Morava.

Sovietsky zväz reagoval na rozdelenie Československa odmietavo a na slovenské ponuky nadviazať diplomatické styky zdržanlivo. Až po podpise paktu Molotov – Ribbentrop Slovensko zapadlo do novej konštrukcie Európy a Sovietsky zväz otvoril v Bratislave vyslanectvo. Pakt vyvolal veľké sklamanie medzi českými ľavičiarmi, na Slovensku výrazne menšie. Slovenským vyslancom v Moskve sa stal príbuzný prezidenta Tisu, Fraňo Tiso, sovietskym vyslancom v Bratislave kariérny diplomat G. M. Puškin. Depeše Puškina z Bratislavy do Moskvy sú cenným zdrojom poznania pomerov na vojnovom Slovensku. Ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského hodnotí ako najvzdelanejšieho politika, ktorý chcel rozvojom stykov s Moskvou upevniť labilné medzinárodné postavenie Slovenska. Keď Maďarsko vojensky zaberalo oblasti na východnom Slovensku, trikrát chcel telefonovať Ribbentropovi, ale ten mu ani raz nedvihol telefón. Ďurčanský sa vtedy vyjadril, že maďarská akcia na východe Slovenska je dielom “nemeckých sviní“.  V ruskom archíve sa nachádza „Materiál o politickom a ekonomickom živote Slovenska“. Autor nie je uvedený, najskôr pochádza z rozhovorov sovietskeho diplomata najmä s Gustávom Husákom. V Materiály sa uvádza, že mnoho ľudí aj z vládnych kruhov si želá priblíženie sa sovietskych hraníc k Slovensku, pretože v Sovietskom zväze ako vo veľkom slovanskom štáte vidia záštitu Slovenska pred nemeckou hegemóniou. Ďalej sa tam píše, že prezidentovi Tisovi sa podarilo udržať vo vláde všetkých umiernených členov a naopak zatlačiť radikálnych (pronemeckých). Tuka sa síce stal predsedom vlády, ale bez osobitných právomocí. Murgaš je síce vo vláde, ale bez politického vplyvu. Z radikálov zostal na svojom mieste len Šaňo Mach. Najvplyvnejším bol (koncom roku 1939) Ďurčanský. Podľa Materiálu dr. Husák žiadal, aby sovietske rádio nepoužívalo názov „československý“, pretože Slováci ten názov neprijímajú. Za posledné mesiace si Slováci zvykli považovať sa za samostatný národ, možno aj v súvislosti s lepšou ekonomickou situáciou na Slovensku než v Protektoráte. V marci 1940 minister Ďurčanský usporiadal spoločné raňajky pre diplomatov sovietskeho a nemeckého vyslanectva. Chcel takým spôsobom ukázať, že Slovensko sa opiera nielen o Nemecko, ale aj o Sovietsky zväz. Vyslanec Puškin napísal v správe do Moskvy, že Slováci očakávajú od Sovietskeho zväzu viac než im Moskva môže dať. Pri jednom prijatí vyslanca Puškina mu Ďurčanský povedal, že Nemci budujú v Poľsku na hranici so ZSSR opevnenia Ostenwall, podobné Siegfriedovej línii na západe. Puškin hlásil do Moskvy, že Slovákov zaujímajú vždy dve veci: ekonomické vzťahy a otázka, či by Sovietsky zväz podporil Slovensko v územných sporoch s Maďarskom. Na jar 1940 sa vyostrili slovensko-maďarské vzťahy a v Bratislave sa objavili fámy, že Nemecko chce súhlasiť s pohltením Slovenska Maďarskom ako odmenu za povolenie prechodu nemeckej armády cez Maďarsko. Vtedy sa Ďurčanský pýtal sovietskeho vyslanca, kedy zaujme ZSSR Zakarpatskú Ukrajinu, aby sa dostal bližšie k Slovensku. Nemcom nezostali tieto aktivity Ďurčanského utajené a viedli k jeho vylúčeniu z vlády po salzburských rokovaniach Tisa a Hitlera v júli 1940. Ďurčanskému sa pripisujú slová, ktoré mal predniesť v úzkom kruhu: Ak nám nepomôže Rusko, zahynieme (str. 106). Nemecký vyslanec Killinger sa pred Puškinom vyjadril, že samostatnosť Slovenska je prízrak, Slovensko patrí do nemeckej sféry vplyvu. Za najreakčnejšiu osobnosť na Slovensku považoval Puškin predsedu vlády Tuku. Tuka ide vo svojich rečiach ďalej než nemecké noviny na Slovensku Grenzbote. Od jesene 1940 slovenská strana začala zavádzať proti sovietskemu vyslanectvu na nemecký pokyn prísnejšie opatrenia, napríklad kontrolu ľudí, prichádzajúcich na vyslanectvo. Nemecko sa už začínalo pripravovať na východné ťaženie. Začala reorganizácia slovenskej armády podľa nemeckého vzoru. Ale Nemecko chcelo mať slovenské hory ako tyl pokojné. Vsadilo na populárnejšieho Jozefa Tisu a nie na Vojtecha Tuku. Do Bratislavy prišiel ako vyslanec mäkší Ludin. Puškin napísal o Tisovi: Tiso je najväčšou politickou postavou súčasného Slovenska. Má najväčšiu popularitu medzi Slovákmi. Je skromný, jednoduchý, často cestuje do rôznych dedín, kde súži bohoslužby. Kladie Nemcom odpor, ale zbabelo. V spore so skupinou Tuka – Mach sa snaží ubrániť biedne zvyšky demokracie, napríklad parlament. Brzdil arizáciu židovského majetku, pretože sa bál, že sa dostane do nemeckých rúk.

Pri útoku na Poľsko sa ozvali početné hlasy proti účasti slovenskej armády na vojne proti „slovanským bratom“, ale vládna propaganda ich úspešne umlčala tvrdením, že Slovensko si ide len zobrať naspäť, čo Poľsko zobralo Slovensku v rokoch 1920, 1924 a 1938.

Pred útokom na Sovietsky zväz nemecký vyslanec Ludin navštívil 21. júna najskôr predsedu vlády Tuku a oznámil mu nadchádzajúci útok a potrebu, aby sa slovenská armáda pripojila podobne ako vo vojne proti Poľsku. Tuka bez výhrad súhlasil. Potom spolu s ministrom obrany Čatlošom navštívili prezidenta Tisu. Tiso váhal, ale Ludin zatlačil a povedal, ak Hitler dnešného dňa nedostane súhlasnú odpoveď, Slovensko pocíti dôsledky. Tiso potom súhlasil, ale namiesto „vypovedania vojny ZSSR“ súhlasil s textom, že „slovenská armáda sa pripojila k nemeckej armáde“, aby tak naznačil, že Slovensko bolo prinútené (str. 141). 23. júna navštívil slovenský vyslanec Šimko sovietskeho ministra zahraničných vecí Molotova a odovzdal mu nótu o prerušení diplomatických stykov. V nóte sa hovorilo len o prerušení diplomatických stykov, nie o vypovedaní vojny. Slovensko zaplatilo nájom za budovu vyslanectva za celý rok 1941. Na otázku Molotova, či má Slovensko dôvody na nespokojnosť vo vzťahoch k ZSSR Šimko odpovedal, že nie. Aj sovietske vyslanectvo v Bratislave dostalo 23. júna o 11. hodine slovenskú nótu o prerušení diplomatických stykov, ale tiež nie o vypovedaní vojny. Slovensko bolo jediným štátom hitlerovskej koalície, ktoré nevypovedalo ZSSR vojnu. Naproti tomu v decembri 1941 Slovensko vypovedalo vojnu Spojeným štátom aj Veľkej Británii. Oba štáty vojnu Slovensku nevypovedali, pretože ich cieľom bolo obnovenie Československa a Slovensko jednoducho ignorovali. Ferdinand Čatloš pri výsluchu v moskovskej väznici v januári 1945 vypovedal, že očakávali víťazstvo Nemecka a „predstihnutím“ Maďarska v účasti vo vojne na strane Nemecka sa nádejali, že po skončení vojny získajú podporu Nemecka pre návrat južných území. Prezident Tiso však prijal nemeckú ideológiu, že vojna proti ZSSR je vojnou za záchranu európskej civilizácie a viackrát sa tak verejne vyjadril.

Slovensko vo vojne proti ZSSR

Po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR slovenské velenie vytvorilo tzv. Rýchlu divíziu, ktorá bojovala na dotyku s ustupujúcimi sovietmi. Okrem Rýchlej divízie v zázemí frontu vykonávali službu ďalší slovenskí vojaci. Ku koncu roku 1941 bojovalo na sovietskom fronte v priemere 15 tisíc slovenských vojakov. Sú evidované prípady popráv sovietskych vojnových zajatcov Slovákmi. Ale stávalo sa, že sovietskych vojnových zajatcov nechávali pracovať aj bez dozoru a tí neutekali. V auguste 1942 vojaci Rýchlej divízie popravili troch partizánov. V rovnakom období prechádzali vojaci divízie na sovietsku stranu. Najväčší bojový výkon podala Rýchla divízia v júli 1942. Pod velením generála Jozefa Turanca prvá prenikla cez Rostov na Done a zaujala predmostie na druhom brehu Donu. Generál Turanec dostal za akciu od Nemcov Rytiersky kríž. Bojový duch divízie však rýchlo upadal a v januári 1943 sa uskutočnil pokus o prechod celej divízie, vtedy jej velil generál Jurech, na sovietsku stranu. Pokus nevyšiel, ale slovenskí vojaci už len rozmýšľali, ako sa dostať z frontu preč. V zime 1943 sa divízia úplne demoralizovala a nebola už schopná boja. Vojaci v celých skupinách prebiehali na sovietsku stranu. V dôsledku toho divíziu premiestnili na Krym na budovanie obranných zariadení. Väčšina divízie tam ostala do októbra 1943. Nemecký vojenský atašé v Bratislave generál Schlieper v hlásení do Berlína v novembri 1943 napísal, že divízia môže vykonávať len ochranné funkcie „bez dotyku s nepriateľom“. Veliteľ divízie Štefan Jurech vydal zákaz vojakom vyjadrovať sa proti účasti Slovenska vo vojne na nemeckej strane, zákaz prejavovať sympatie k miestnemu obyvateľstvu, zákaz miešať sa do incidentov medzi nemeckými vojakmi a miestnym obyvateľstvom. Po Kurskej bitke bolo jasné, že Nemecko prehralo vojnu. 25. augusta 1943 slovenská vláda vydala nariadenie, že slovenských vojakov možno poslať do prvej línie len so súhlasom ministra obrany Čatloša. V máji 1943 prešiel z druhej, Ochrannej divízie na stranu partizánov kpt. Ján Nálepka so skupinou vojakov. Nemci pochopili, že Slovákov nemožno použiť vo vojne na sovietskom území a v októbri Ochrannú divíziu premenovali na Technickú a premiestnili do severného Talianska.

Krátko po začatí sovietsko-nemeckej vojny sa začala formovať v ZSSR československá vojenská brigáda. V marci 1943 absolvovala vojnový krst pri dedine Sokolov, v novembri 1943 sa zúčastnila bojov za oslobodenie Kyjeva. Asi dve tretiny brigády tvorili podkarpatskí Rusíni, zvyšok Česi, Slováci, Židia a ďalší. Koncom októbra 1943 prešli k Sovietskej armáde – vzdali sa do zajatia asi dve tisícky Slovákov. Čoskoro vstúpili do československej brigády.

V decembri 1943 navštívil Moskvu prezident Beneš. Prijal aj delegáciu slovenských vojnových zajatcov, už príslušníkov československej brigády. Slovenská delegácia hovorila len o Čechoch a Slovákoch, nie o Čechoslovákoch. Vyjadrenia Beneša na túto tému boli neurčité, ale aspoň sa neprotivil. Počet Slovákov v brigáde pribúdal a čoskoro tvorili väčšinu. 30. apríla 1944 Slováci tvorili 70 % stavu, 15% podkarpatských rusínov, 14% Čechov, zvyšok iní. Dôstojníci však boli väčšinou Česi, s odkazom na slovenského historika P. Šimuniča autorka uvádza, že Slováci asi nepožívali dôveru londýnskej vlády, ktorá riešila kádrové otázky. Beneš pri návšteve Moskvy požiadal Molotova, aby sovietske vojenské letectvo bombardovalo vojnový priemysel v Československu, osobitne na Slovensku (str. 204). Pri stretnutí s Benešom sa vyjadril Stalin, že slovenský vojak je dobrý, ale je nástrojom v rukách svojho velenia. Slovákov bude potrebné doma držať pevne v rukách, vzhľadom na ich malý počet nemožno dopustiť žiadny separatizmus. Pri návšteve československá delegácia už hovorila o príprave mohutného povstania a žiadala sovietsku stranu o jeho podporu.

Povstanie

Od leta 1944 začali Sovieti posielať na Slovensko organizátorské skupiny pre vytváranie partizánskych oddielov. Tak sa začala dvojkoľajnosť prípravy Povstania: jednu linku tvorili Sovietmi organizované partizánske oddiely, druhú linku dôstojníkmi slovenskej armády pripravované armádne vojenské vystúpenie. 2. a 4. augusta preleteli k Sovietom dve lietadlá slovenskej armády, priamo vyslané ministrom obrany Ferdinandom Čatlošom. Jedno lietadlo priviezlo list ministra Čatloša sovietskemu veleniu, v ktorom už píše o pripravovanom armádnom prevrate na Slovensku a pokračovaní vo vojne po boku Sovietskej armády. Po vypuknutí Povstania (bolo to iné povstanie než o akom písal do Moskvy) Čatloš prešiel na povstalecké územie, ale tam ho zatkli a odoslali do Sovietskeho zväzu. V Moskve ho posadili do väzenia a začali proti nemu trestné konanie. Po vojne ho však vydali do ČSR, kde bol odsúdený na 5 rokov. V archíve FSB v Moskve sú tri zväzky vyšetrovacieho spisu proti F. Čatlošovi. V Čatlošovom liste zo začiatku augusta začali plynúť do Moskvy iluzórne informácie o kooperácii slovenskej armády so sovietskou pri prekonaní karpatských hôr. Sovietske velenie pôvodne neplánovalo násilné prekročenie Karpát. Ofenzíva na západ mala ísť na severe cez Poľsko a na juhu cez Rumunsko a Maďarsko. Zo Slovenska však začali prichádzať správy, že slovenská armáda, umiestnená na východnom Slovensku, otvorí priesmyky pre Sovietsku armádu. Veliteľom dvoch („východoslovenských“) divízii bol generál Malár, požívajúci najvyššiu autoritu v slovenskom dôstojníckom zbore. Ale generála Malára nesmeli zapojiť do príprav Povstania, pretože to zakázal Londýn, Malára považoval za príliš zviazaného s bratislavskou vládou. Generála Malára po vypuknutí Povstania zajali Nemci a neskôr popravili. Velenie Povstania napriek tomu plánovalo otvoriť Dukelský priesmyk Červenej armáde a v tom zmysle posielalo odkazy do Moskvy (cez Londýn). Na dovŕšenie všetkého, v deň vypuknutia Povstania povolali generála Malára do Bratislavy. Ten poveril velením počas svojej neprítomnosti plk. Talského. Keď Nemci začali odzbrojovať divízie, Talský namiesto toho, aby organizoval odpor, sadol do lietadla a s celým letectvom divízií odletel na sovietske územie. V priebehu augusta sa stupňovali partizánske akcie, pretože nemali proti sebe žiadny odpor. Armáda ich zásobovala zbraňami a potravinami. Na stupňovanie partizánskych akcií vyzýval Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve sovietskych partizánskych veliteľov, operujúcich na Slovensku aj londýnska vláda. Keď sa Vojenské ústredie pri Slovenskej národnej rade domáhalo tlmenia partizánskych akcií v Kyjeve aj v Londýne, nepochodilo, pretože z diaľky sa obom centrám javili partizánske akcie najlepšou formou účasti Slovenska (v Londýne pod názvom Československo) na spojeneckom vojnovom úsilí. Povstanie malo tri veliteľské centrá: Kyjev, Londýn a Banskú Bystricu a Banská Bystrica bola najslabšia. To určilo osud Povstania. Vo februári 1945 napísal Gustáv Husák už v Moskve správu o vtedajšej situácii na Slovensku a vyjadril sa v nej veľmi kriticky o akciách partizánov. Vojenský chaos na Slovensku dopĺňali chaotické správy pre sovietske velenie. Karol Šmidke informoval sovietsku stranu, že v prípade vstupu Nemcov na Slovensko, postaví sa im na odpor 100 až 120 tisíc vojakov a partizánov. V skutočnosti sa Nemcom postavilo na odpor len asi 15 tisíc vojakov slovenskej armády, umiestnených na strednom Slovensku. 31. augusta už boli východoslovenské divízie bez odporu odzbrojené. Napriek tomu Talský a ďalší dôstojníci informovali sovietsku stranu, že povstanie sa začalo a na Slovensku zúria boje s Nemcami. Vtedy dal Stalin rozkaz maršalovi Konevovi, aby pripravil útočnú operáciu (cez Duklu) smerom na Slovensko. Tisíce odzbrojených slovenských vojakov sa pridalo k partizánskym oddielom na východnom Slovensku. Partizánsky štáb v Kyjeve sa dozvedel o odzbrojení dvoch divízií už 1. septembra, ale maršalovi Konevovi informáciu neposunul. Konev dostal 2. septembra rozkaz pripraviť útok cez Karpaty za 6 dní. 8. septembra sa útok začal. Sovietski a československí vojaci útočili proti dobre opevneným nemeckým a maďarským obrancom v počte 300 tisíc vojakov. Bola to najkrvavejšia operácia československého armádneho zboru v ZSSR. Velenie čsl. armádneho zboru muselo vydať príkaz na nasadenie „zagraditeľnogo“ oddielu, čiže oddielu, ktorý strieľal do vlastných, ktorí by ustúpili bez povolenia. Po prvom dni operácie maršal Konev pozbavil velenia čsl. armádneho zboru generála Kratochvíla pre zlé výsledky a menoval generála Ludvíka Svobodu. 6. októbra dobyli Dukelský priesmyk a dosiahli slovenskú hranicu. V bitke o Duklu padlo 21 tisíc sovietskych vojakov a 1256 československých. Keď vedenie Povstania na Donovaloch vyhlásilo Povstanie za skončené, maršal Konev dal 28. októbra rozkaz na skončenie jeho útočnej operácie. Pri spätnom pohľade Dukelská operácia mala zmysel, že upútala nemecké divízie, ktoré by sa inak vrhli na Banskú Bystricu a Povstanie by ukončili v priebehu niekoľkých dní, tiež narušila spojenie nemeckej armády na severe (v Poľsku) a v Maďarsku.  Z pohľadu recenzenta, na vojenskej porážke Povstania sa najmä podpísalo nejednotné velenie (Kyjev, Londýn, Banská Bystrica), úplné zlyhanie partizánov (presvedčivo o tom písal Gustáv Husák) a vonkoncom neseriózne správy zo Slovenska do Moskvy aj do Londýna. Stáli život takmer 23 tisíc vojakov. Vojenské ústredie Povstania zásobovalo partizánov zbraňami a potravinami, ale partizáni sa nechceli podriadiť jednotnému vojenskému veleniu. Maršal Konev preto vydal začiatkom októbra rozkaz o dvojitej podriadenosti partizánov. Operatívne mali podliehať vojenskému veleniu povstaleckej armády, organizačne a politicky náčelníkovi štábu povstaleckého hnutia plukovníkovi Asmolovovi. Čiže veliteľ povstaleckej armády generál Golian, potom Viest by im mohli dávať záväzné rozkazy. Partizánom ani vedeniu komunistickej strany v Moskve sa to nepáčilo, sťažovali sa až u Stalina a Husák píše, že podriadiť partizánov sa nepodarilo.

Posun bojovej línie na západ pokračoval pomaly aj po prekročení Karpát. 31. októbra vydal Stalin osobitný rozkaz pre vojakov Červenej armády, bojujúcich na Slovensku. Vojaci dostali školenie, že bojujú na území spriateleného národa, nemajú sa dopúšťať násilností na civilnom obyvateľstve, zakazujú sa rekvirácie majetku, všetko potrebné pre armádu získavať prostredníctvom miestnych orgánov. Narušiteľov rozkazu prísne potrestať. Po prekročení slovenských hraníc Červenou armádou Slovenská národná rada vydala príkaz o mobilizácii. Muži podliehajúci mobilizácii sa však do armády nehrnuli. Podľa údajov z rôznych východoslovenských okresov, do armády nastúpilo len asi 20-30 % povolaných mužov. 4. apríla 1945 Červená armáda oslobodila Bratislavu (od vypuknutia Povstania Bratislavu ovládali Nemci). V sovietskom hlásení sa uvádza, že v meste zostalo asi 140 tisíc obyvateľov, mesto opustili len osoby patriace k vláde a asi 30 tisíc Nemcov. Asi 10 tisíc Nemcov zostalo v meste. Budovy zostali vcelku zachované, poškodená bola len zástavba na severo-západných a východných okrajoch. Prezident Beneš ešte pri návšteve Moskvy v decembri 1943 požiadal Molotova, aby sovietska vláda „priateľsky tlačila“ na československú vládu, aby táto potrestala všetkých na Slovensku, ktorí nesú vinu na vojne proti ZSSR. Molotov to odmietol so slovami, že predsa nemožno klásť na jednu rovinu Slovákov s Nemcami a Maďarmi (str. 353). (Poznámka: recenzent sa za tieto slová poďakoval vnukovi Molotova, Vjačeslavovi Nikonovovi počas zasadnutia Valdajského klubu v októbri 2017). Ak by Molotov vyhovel Benešovej žiadosti, umožnilo by to benešovským kruhom v širokom rozsahu stíhať na Slovensku svojich odporcov s výhovorkou, že to požaduje Sovietsky zväz.

Postavenie Slovenska v Československu

S blížiacim sa záverom vojny vystupovala stále viac do popredia slovenská otázka v budúcej spoločnej republike. Beneš a londýnske politické centrum mali predstavu o prostom obnovení predvojnového Československa, nanajvýš s malými úpravami v postavení Slovenska, ktoré v r. 1938-9 zradilo republiku. Prezident Beneš sa stále pridržiaval koncepcie jednotného československého národa. Počas návštevy delegácie SNR (Novomeský, Ursíny, Vesel) v Londýne v októbri 1944 svoju pozíciu odôvodňoval „vedecky“ tak, že zásluhou historického vývoja sa Česi sformovali ako národ tiahnuci na západ, Slováci ako národ tiahnuci na východ. Ak by sa pripustila koncepcia dvoch národov, budúce krízy potiahnu oba národy rozdielne a Česi zaniknú na západe, Slováci na východe. Po odchode delegácie SNR z Londýna si zapísal benešovec Hubert Ripka: „Väčšina Slovákov sa vyslovuje za obnovenie republiky (československej – pozn.) nie zo srdca a na základe vnútorného presvedčenia, ale preto, že oslobodzujúca vojna v medzinárodnom kontexte vedie k obnoveniu Československa. Komunisti by pokojne prijali pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu a ostatní len preto, že sa boja komunizmu a Sovietskeho zväzu, budú hľadať oporu u českého národa. Zdá sa mi, že nie len nacistická propaganda, ale predovšetkým samotný slovenský štát zanechal na Slovákoch hlbokú pečať a zdá sa, len menšina národne uvedomelých z presvedčenia a bezpodmienečne chce Československú republiku... Veľmi sa bojím, že tento raz ani český národ nebude tak oduševnený zo spojenia so Slovákmi ako to bolo po predchádzajúcej vojne a aj u Čechov to budú skôr prepočty a rozumové dôvody za spojenie so Slovákmi v jednom štáte.“ (str. 355). Komunisti v Moskve, Zahraničné byro aj sovietski brali predstavy slovenských komunistov o federácii na vedomie, ale považovali to za vnútornú záležitosť Československa. Postupne aj českí a slovenskí komunisti používali menej termín „federatívne usporiadanie“ a viac neurčitý pojem „na princípe rovný s rovným“. Slovenskí prívrženci pripojenia Slovenska k ZSSR pochopili, že pripojenie nie je na programe. Autorka monografie konštatuje, že slovenská otázka zostala v novej republike v neurčitej podobe ako kompromis, ponechávajúci existujúci stav. Z marcového rokovania v Moskve vznikol Košický vládny program, ktorý zakotvil tzv. asymetrický model usporiadania štátu: zostala Slovenská národná rada, na jej základe vznikol Zbor povereníkov ako výkonná zložka štátnej moci na Slovensku. Ich právomoci neboli presne zakotvené a podľa kolísania vnútropolitických síl v republike sa menili. Podobné orgány v českej časti republiky nevznikli, českú časť riadili ústredné orgány priamo. Riešenie slovenskej otázky čakalo až na ďalšiu medzinárodnú krízu.

S tou sa už monografia V. V. Marjinej nezaoberá.

 

Apríl 2018.