Články

Krízové situácie odhaľujú silu kresťanov

  |  21.apríl 2005

S bývalým disidentom a politikom, v súčasnosti advokátom JUDr. Jánom Čarnogurským o pápežovi, devízach i omyloch demokracie, vývoji Slovenska, kresťanoch a hodnotách

V súvislosti s úmrtím Svätého Otca sa zdá trochu absurdné, že hoci bol viackrát nominovaný na Nobelovu cenu za mier, nikdy ju nezískal. Nezdá sa vám to paradoxné najmä preto, že nikto vo svete neurobil pre šírenie mieru a demokracie, humanizmu toľko ako práve Ján Pavol II.?

Spoločnosť, ale i médiá vcelku uznávajú, že Ján Pavol II. patril k dvom-trom ľuďom na svete, ktorí sa najviac zaslúžili o pád komunizmu. Keďže komunizmus bol jedným z najväčších ohrození slobody, demokracie a ľudských práv na svete v 20. storočí, domnievam sa, že pápežov postoj a prínos si zasluhoval Nobelovu cenu. Okrem neho sa v tejto súvislosti najčastejšie spomínajú dve ďalšie mená - Ronald Reagan a Alexander Solženicyn. Ako je známe, Solženicyn dostal Nobelovu cenu, avšak za literatúru. No domnievam sa, že minimálne porážka komunizmu stála za Nobelovu cenu pre pápeža. O to zvlášť, že ju dostal Michail Gorbačov. Prínos Jána Pavla II. bol však väčší, a to aj z toho dôvodu, že nikdy nebol podporovateľom komunizmu, čo sa o M. Gorbačovi nedá povedať. Treba zároveň pripomenúť, že aj samotné pápežove cesty pomáhali zmierňovať napätie všade tam, kam prišiel, či už išlo o Blízky východ, Kubu alebo napríklad Turecko a mnohé ďalšie krajiny. Aj v tejto sfére omnoho viac prispel k mieru než mnohí ďalší laureáti Nobelovej ceny mieru. No a napokon, nemožno obísť jeho prínos v otázke ochrany života, jeho postoje proti potratom, eutanázii, proti rôznym biologickým zásahom do života, o ktorých nebezpečenstve pre budúcnosť ľudstva píšu vedecké časopisy.

Zrejme nedostal spomínanú cenu práve pre svoje zásadné postoje v otázke ochrany života, proti ktorým dnes broja liberálne kruhy. Čo si o tom myslíte?

Podľa môjho názoru ju nedostal z toho dôvodu , že ako sa ukazuje, výbor na udeľovanie Nobelových cien za mier tvoria vlastne oportunisti tzv. mediálnych megatrendov vo svete. Tí udeľujú ceny tým, ktorých liberálne orientované médiá chvália. Keďže Svätý Otec do tejto línie nezapadal, Nobelovu cenu za mier nezískal. Podľa mňa nezapadal do liberálnych predstáv viacerými svojimi aktivitami, napríklad niektorými svojimi zahraničnými cestami –trebárs na Kubu, ale okrem toho ešte pred vojnou chcel navštíviť Irak a americká diplomacia robila masívny nátlak, aby tam nešiel. No krátko pred útokom na Irak prijal irackého viceprezidenta Tarika Azzíza. Dá sa však povedať, že celou svojou aktivitou za ochranu života pápež priamo išiel proti línii liberálne orientovaných svetových médií.

Ste známou osobnosťou katolíckeho disentu. Patríte k tým, ktorí sa pričinili o pád komunizmu u nás. Odvtedy uplynulo už vyše pätnásť rokov. Ako vnímate s odstupom času cestu, ktorú Slovensko prešlo doteraz?

Hovorím si, že stála zato. Napriek všetkým problémom a chybám, ktoré sa vyskytli a ktoré máme stále pred očami. Súčasné spoločenské usporiadanie je určite lepšie, ako bolo komunistické, je v zásade slobodné. Samozrejme, platí, že sloboda vždy uvoľňuje aj negatívne spoločenské dimenzie, ktoré sa prejavujú napríklad vo vulgarizme médií, vulgarizácii verejného života, v populizme pri rozhodovaní ľudí nielen vo voľbách. Avšak sloboda dáva nielen kresťanom, ale i ostatným možnosť zápasiť o to, aby v spoločnosti vládli etické kritériá. To považujem za zásadnú devízu súčasného usporiadania.

Pôsobili ste dosť dlho v politike. Ktorým zásadným chybám v nej sa podľa vás Slovensko mohlo vyhnúť?

Neviem uviesť žiadnu chybu, ktorej sme sa mohli vyhnúť, lebo keby sme sa jej vyhli, nezískali by sme voči nej „odolné látky“ a v budúcnosti by nás ešte s väčšou intenzitou mohla zasiahnuť. Spomeniem však dva hlavné problémy, s ktorými sme sa potýkali za uplynulých pätnásť rokov. Najskôr to bola otázka osamostatnenia sa Slovenska. KDH ako strana nadväzujúca na kresťanskú politiku na Slovensku v minulosti, vrátane HSĽS, musela byť v tejto otázke zdržanlivá z dvoch dôvodov. Prvý spočíval v tom, že ako dedička spomínaných kresťanských strán z minulosti mala zafixované aj poučenie z chýb alebo prehier (veď ako skončil štát z r. 1939-45?). Druhý dôvod zdržanlivosti KDH spočíval v tom, že práve preto, že sme dedičom spomínaných strán, čokoľvek by sme urobili v tejto oblasti, vyvolalo by pokrik, že chceme zopakovať marec 1939 a podobne. Napokon, v memoárovej literatúre ponovembrového obdobia autori z prostredia VPN priznávajú, aký mali strach z KDH. Videli v ňom strašidlo obnovenia ľudáctva. A preto radšej zobrali na svoju kandidátku bývalých komunistov. Boli pre nich prijateľnejší ako bojovníci proti komunizmu z prostredia KDH. A preto, KDH si jednoducho nemohlo dovoliť rozdeliť Československo. Vedeli sme, že hlavné problémy prídu až po osamostatnení sa Slovenska. Ak sme mali byť pripravení na riešenie týchto problémov, nemohli sme sa angažovať na prvom stupni. Slovensko izolované od Európy, by sa ocitlo v smrteľnom nebezpečenstve. Ale KDH práve vďaka tomu, že sme sa nezúčastnili na delení republiky, malo voľné ruky, aby neskôr dostalo už samostatné Slovensko na cestu zlúčiteľnú s Európou.

Nielen médiá si všimli, že predstavitelia KDH dnes viac a horlivejšie obhajujú záujmy Slovenska, než tí, ktorí stáli pri jeho osamostatňovaní sa. Nezdá sa vám to zvláštne?

Samozrejme. Ľudia, ktorí stáli pri osamostatňovaní sa Slovenska na jeho čele, nemajú autoritu, vplyv a možnosti, najmä v západnej Európe, aby účinne chránili republiku.

Ak sa pozriete na vývoj v Českej republike, či už v oblasti politiky alebo ekonomiky , myslíte si, že majú v porovnaní s nami v niečom „navrch“?

V ničom nemajú navrch, ani v kvalite demokracie, ani v pevnosti vlády, ani v ekonomickej politike, ani na medzinárodnom poli. To, že je tam nižšia nezamestnanosť než u nás, súvisí s historickým vývojom a nie s momentálnou politikou. Ale nezabúdajme, že „dobehnutie“ Českej republiky Slovensko dosiahlo až po r. 1998. Keby KDH nebolo zaujalo takú dôslednú opozíciu voči Mečiarovej politike po roku 1992, nebolo by došlo k zmene v r. 1998 a keby nedošlo k tejto zmene, Slovensko by zotrvávalo v medzinárodnej izolácii. Viedlo by to k tomu, že každý zo zahraničia by si mohol do nás kopnúť a vznášať voči nám nároky, napríklad Maďari. Slovensko by nebolo dosiahlo súčasný stupeň medzinárodnej akceptácie.

Zakladali ste Kresťanskodemokratické hnutie. Čo bolo impulzom k vzniku strany a vďaka čomu je dnes jednou z najstabilnejších strán na našej politickej scéne?

Sníval som o založení nejakej strany dlho pred novembrom 1989 a vedel som, že takúto stranu Slovensko potrebuje, že v ňom bude mať prirodzené zázemie . A keďže ideová základňa takej strany zodpovedala aj môjmu ideovému založeniu, tešil som sa na takúto stranu. To, že KDH vzniklo a vzniklo s takou ideovou základňou, s akou vzniklo, zodpovedalo vtedajším pomerom v Európe. Vo veľkej časti Európy vládli a vládnu kresťansko-demokratické strany, aj keď sú chvíľami v opozícii. Napriek tomu sú súčasťou politického systému daných krajín a úspešnou, stabilizujúcou zložkou politického systému. To potrebovalo a potrebuje aj Slovensko. Preto KDH vzniklo a preto je stabilizovanou stranou, verím, že ňou aj zostane. Liberálna tlač si spočiatku myslela, že KDH poškodí, keď bude zdôrazňovať náš odpor k interupciám a podobne. Žiaľ, v prvých rokoch sme aj my mali obavy, lebo liberálna tlač mala prevahu. Pamätajme nato, že všetci bývalí komunisti buď zostali komunistami alebo sa stali liberálmi.Vstúpili do kadejakých iných strán a hlásali liberálne hodnoty. Miroslav Kusý, ktorý pracoval v aparáte ÚV KSS, je dnes najväčším ideológom liberalizmu na Slovensku. A tak by sme mohli pokračovať ďalej. Ale stabilizujúcimi a konštruktívnymi hodnotami v spoločnosti sú kresťanské hodnoty. A KDH ich presadzuje.

V súčasnosti prežívame zápas medzi konzervatívnymi a liberálnymi hodnotami. Dozreli sme naň vôbec?

V dejinách to tak vždy bolo, nevidím to dramaticky. Po novembri 1989 bola najväčšou výzvou pre slovenskú spoločnosť ako celok i pre politické strany výzva nacionalizmu. Ukázalo sa, že nacionalizmus nevydrží veľmi dlho a nevie osloviť väčšinu spoločnosti, čo je dobré Zdá sa, že v posledných rokoch je naopak, najväčšou výzvou liberalizmus a jeho hodnoty . KDH drží líniu a tak, ako v prvých rokoch kládlo odpor, aby Slovensko neprepadlo nacionalizmu, tak teraz kladie odpor, aby Slovensko neprepadlo hodnotám liberalizmu. Ako pikantériu uvediem, že kým v západnej Európe, kde sú politické a spoločenské pomery vykryštalizovanejšie a katolícka cirkev , no najmä biskupi tam držia ortodoxnejšiu líniu, a kresťanské strany všelijako kľučkujú, vo vedení KDH sme si párkrát povedali, že u nás akoby to bolo opačne. KDH drží ortodoxnejšiu líniu a biskupi akoby „kľučkovali“ okolo týchto problémov (smiech).

Viacerí liberáli v súčasnosti vytýkajú KDH snahy o klerikalizáciu štátu.

Klerikalizácie je na Slovensku málo. Či už berieme historický stav – napríklad 150 rokov dozadu alebo súčasnosť, spoločenskou silou na Slovensku vždy boli kresťania. Poviem pár čísiel. V období komunizmu kresťanské samizdaty prevyšovali počet samizdatov orientovaných občiansky v pomere približne sto ku jednej. Súhrn rokov uložených súdmi kresťanom za odpor proti komunizmu je tisícnásobne väčší než súhrn rokov uložených občiansky orientovanému odporu voči komunizmu. Počet uložených trestov smrti tiež vysoko prevyšuje tresty smrti udelené občianskym aktivistom. Ak sa pozrieme na Slovenský štát v r. 1939-45, na jeho čele bol kňaz. Napriek tomu spoločensky najvýznamnejší odpor proti deportáciám Židov bol list katolíckych biskupov, ktorý čítali vo všetkých kostoloch. V tomto období vychádzala komunistická strana ako opozičná strana v ilegalite, vydávala ilegálne časopisy, ale v nich za celé obdobie Slovenského štátu nenájdeme ani jeden článoček proti deportáciám Židov.

Predchodkyňa dnešnej liberálnej inteligencie na Slovensku sa za Slovenského štátu združovala okolo časopisu Elán , vydával ho básnik Ján Smrek. Bol to relatívne slobodný časopis, nájdeme v ňom kritické články voči vtedajšej slovenskej vláde , ale nenájdete tam za celé obdobie ani jeden kritický článok kritizujúci deportácie Židov. Dokonca aj v Slovenskom štáte silou, ktorá sa stavala na odpor voči vtedajším zlým rozhodnutiam, boli kresťania. No a keď ideme ďalej do histórie, Štúrovci boli evanjelickí kňazi, Bernolákovci zasa katolícki. Ktorékoľvek obdobie dejín vezmeme, kresťania vychádzajú ako tá spoločenská sila, ktorá držala spoločnosť a viedla ju smerom k pokroku. Dokonca dnes , keď si všimneme hospice, domovy dôchodcov, sú o polovicu lacnejšie než obdobné štátne zariadenia. Cirkevné školy boli opakovane za rôznych ministrov školstva vyhodnotené ako najlepšie na Slovensku A toto sú parametre, pre ktoré ani netreba veriť v Boha, aby si ich človek mohol overiť. Hovorí to o tom, že kresťanstvo je spoločenskou silou, ktorá dodáva celej slovenskej spoločnosti správny smer do budúcnosti a pre túto silu treba vytvárať priaznivé podmienky, nie nepriaznivé. Keď zoberieme trochu absurdný príklad, náboženstvo v moslimských krajinách hrá väčšiu úlohu v štáte ako v kresťanských krajinách a predsa tieto krajiny, hoci sú oproti nám technologicky zaostalejšie , vnímame ako vážne ohrozenie. Práve preto, že majú silu, ktorú im dodáva moslimské náboženstvo. Vďaka tejto sile sa dokážu vypnúť do tej miery, že sú pre nás až obavou.

Nemali by sa kresťania u nás omnoho väčšmi angažovať vo verejnej živote? Aké výzvy stoja pred veriacimi a cirkvou v nastávajúcom období?

Isteže by sa kresťania mohli viac angažovať, ale nenamýšľam, si, že tým dosiahneme nejaký dramatický zvrat, zásadnú zmenu ľudí okolo nás. Stále platí, že v krízových situáciách sa ukazuje sila kresťanov. Ja sa teda vôbec nebojím krízových situácií.

Aké výzvy , priority stoja pred cirkvou vo svete, ale zvlášť na Slovensku v najbližšom období?

Necítim sa celkom kvalifikovaný zodpovedať túto otázku. V roku 1990 sme boli na súkromnej večeri u Svätého Otca Jána Pavla II. Bol som vo Vatikáne ako vedúci delegácie, ktorá pozývala Svätého Otca na prvú návštevu Slovenska. Vtedy mi povedal , že máme dobrých biskupov a v tom videl polovicu nášho úspechu. Myslím si, že Slovensko je na tom relatívne stále dobre. Pokiaľ ide o európsku alebo svetovú situáciu, vidím dve výzvy pre cirkev. Jednou je fakt, že boj proti terorizmu bude pokračovať a možno si bude vyžadovať celkovú mobilizáciu spoločnosti. Bude vyžadovať zníženie individualisticky chápaných občianskych práv, ako to robia v USA, možno väčšiu pripravenosť spoločností prinášať obete pri teroristických útokoch. To, čo bolo v Madride, môže byť len začiatok. Otázka znie, kedy budú prvýkrát použité prostriedky hromadného ničenia - útok na jadrovú elektráreň alebo nejaký chemický útok s antraxom, čo už je v dosahu teroristov. Spoločnosť sa nato bude musieť pripraviť. Za druhú výzvu pokladám otázku, či dôjde k zmene výkladu II. vatikánskeho koncilu, ktorého ústredným heslom bolo Agiornamento („ prispôsobenie sa“). Či sa to bude chápať až tak, že sa cirkev má priblížiť dominujúcim liberalistickým trendom v spoločnostiach, ktoré šíria najmä oznamovacie prostriedky, alebo či dôjde k prehodnoteniu v zmysle „odtiaľ – potiaľ“, uvidíme.

Vo verejnosti v poslednom období rezonuje medializácia zväzkov štb, ktoré na internete zverejnil Ústav pamäti národa. Niektorí kresťania a najmä tí, ktorí boli obeťami komunistických perzekúcií, tento krok uvítali. Evanjelická cirkev však neskôr vydala vyhlásenie, v ktorom nesúhlasí s takýmto zverejnením. Niektorí ľudia, ktorí figurujú v týchto zoznamoch, tvrdia, že s štb nikdy nespolupracovali. Čo si o tom myslíte?

Zverejňovanie dokumentov bývalej štátnej bezpečnosti vnímam ako krok dialektickej povahy. Na jednej strane sa spoločnosť má dozvedieť pravdu o svojej minulosti a často je pravda bolestná. Z tohto hľadiska považujem zverejňovanie materiálov o štb za správne. Na druhej strane sa však nemôžeme držať Leninovho hesla, že keď rúbu les, lietajú triesky. Ako advokát sa stretávam s ľuďmi, ktorí mi predkladajú konkrétne materiály, ktoré im vydal Ústav pamäti národa alebo ma oboznamujú s faktami zo svojho života a oprávnene sa môžu cítiť zranení tým, že sú uvedení v materiáloch štb ako spolupracovníci, hoci boli odporcami komunistického režimu. A v takýchto prípadoch si nekladiem otázku, či zverejňovanie zväzkov štb bolo alebo nebolo správne, či koncepcia ústavu pamäti národa je alebo nie je správna, ale rozmýšľam, ako by som mohol týmto ľuďom pomôcť. Zaujíma ma konkrétny človek, ktorý za mnou príde. Mám pocit, že keď bude viac takýchto prípadov, aj tie súčasné nedostatky okolo zverejňovania spolupracovníkov štb umožňujúce zranenia nevinných ľudí sa aspoň čiastočne odstránia. Verím, že potom sa celý problém vyrovnania sa s činnosťou bývalej štb na Slovensku dostane do reálnejšej podoby.

Apropo, nechýba vám aktívna politika? Neľutujete odchod do advokácie?

Neľutujem, lebo po pätnástich rokoch „oficiálnej politickej línie“ u nás som už som nebol schopný celkom sa stotožniť s vládnou politikou, aj keď ju v zásadnej línii považujem za správnu. Mňa práca advokáta baví. Napokon, veď som si ju kedysi ešte ako študent vyvolil ako svoje životné povolanie. Dnes sa môžem úplne slobodne vyjadrovať k politike, môžem pomáham ľuďom, ktorí pomoc potrebujú a aj si ju zaslúžia. Takže som celkom spokojný.

V akých veciach sa na vás ľudia najčastejšie obracajú?

V rôznych. Robím obchodné právo, pracovné právo i trestné právo, (s výnimkou rodinného práva), študujem nové zákony. Za uplynulé roky v politike som spoznal špičkových odborníkov v každom odbore, čiže keď si potrebujem niečo aktuálne prekonzultovať, viem, komu môžem zavolať.

Kontaktujú vás aj politici ?

Samozrejme.

Prezraďte, načo z toho, čo sa Slovensku podarilo dosiahnuť, ste najviac hrdí?

Slovensko je samostatné a nezabúdajme, že KDH vytýčilo otázku demokratickej samostatnosti Slovenska ako prvé. Sme samostatní a nie sme pritom medzinárodne izolovaní. Slovensko robí politiku, ktorá je demokratická a kresťanská dimenzia politiky je u nás v porovnaní s inými európskymi krajinami stále na relatívne dobrej úrovni. Hodno pripomenúť, že Slovensko azda iba spolu s Maltou na medzinárodných konferenciách OSN podporilo stanovisko Vatikánu v otázke ochrany života a ako jediné opäť spolu s Maltou si v rámci EÚ uplatnilo výhradu v otázke uznávania homosexuálnych zväzkov. Slovensko tiež prijalo zákon o reštitúcii cirkevného majetku, ozvalo sa aj na vládnej úrovni proti odsúdeniu pastora A. Greena vo Švédsku za jeho výroky na adresu homosexuálov. Je toho viac. To sú všetko momenty, ktoré boli od začiatku v politike KDH. Myslím si, že v súčasnosti by Slovensko mohlo zohrať výraznejšiu úlohu medzinárodného sprostredkovateľa v oblasti nastoľovania mieru, znižovania napätia medzi štátmi a pri presadzovaní európsko-kresťanských myšlienok v medzinárodných vzťahoch.

Narážate tým na výrok Jána Pavla II., ktorý povedal, že Slovensko čaká osobitná úloha?

Spôsob myslenia Svätého Otca bol oveľa hlbší a širší, než ten môj alebo ten, ktorý u nás šírili médiá. Raz , bolo to ešte v roku 1990, som poznamenal pred Svätým Otcom, že by bolo dobré vydať encykliku proti liberalizmu. Neskôr, keď Anton Neuwirth nastupoval na post slovenského veľvyslanca pri Svätej stolici, povedal som mu: „Keď budeš so Svätým otcom, mohol by si sa ho opýtať, či niekedy nevydá spomínanú encykliku.“ A on sa ho to naozaj opýtal. Svätý otec mu povedal, že ju už vydal. A naozaj, encykliky Evangelium vitae alebo Veritatis splendor sú dokumentmi aj proti liberalizmu, ale v širšom kontexte. Záverom chcem pripomenúť, že Svätý Otec sa výrazným spôsobom zaslúžil o porážku komunizmu, čo je hiostorický počin. Vedel vzdorovať liberálnym tlakom vo svete, aj tým, ktoré šírili médiá, a dokázal to takým spôsobom, ktorý vzbudzoval rešpekt. Z tohto hľadiska sa skutočne až smrťou Jána Pavla II. skončilo 20.storočie. Jeho nástupca to bude mať ťažké. Možno očakávať, že tlak liberálnych médií sa ešte vyostrí. Budú si totiž myslieť, že už nemajú proti sebe takého silného „protivníka“, akým bol Ján Pavol II. Ak by však jeho nástupca ustúpil týmto tlakom, bola by to katastrofa. Preto sa modlím a želám si, aby nasledovník Jána Pavla II. mal silu chrániť kresťanské idey vo svete.

Ďakujeme za rozhovor.

Rubrika TÉMA, Profilové interview čísla, autorka Mgr. Andrea Eliášová je výkonnou redaktorkou časopisu Viera a život, publikuje aj v iných médiách.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?