Články

Finančná kríza, Rusko

  |  6.apríl 2009

Už sú to mesiace, čo domáce aj svetové médiá sa venujú najmä dvom témam – svetovej finančnej kríze a postaveniu Ruska na svetovej scéne. Sú to odlišné témy, aj keď majú hlbšie vzájomné súvislosti. Spoločnú črtu majú jednu: nemožno im porozumieť, ak o nich budeme čítať iba v tzv. mienkotvorných svetových médiách, ako je napr. New York Times a u nás doma radšej nikoho nemenujme. V 90-tych rokoch som čítal článok o svetovom finančnom systéme v poprednom americkom časopise Foreign Affairs. Písalo sa tam, že pravdepodobnosť zásadnej svetovej finančnej krízy je jedna nanotina. Zapamätal som si to práve pre to nezvyklé slovo – nanotina. Podľa toho odhadu by súčasná kríza mala prísť niekedy okolo roku sto tisíc. O Rusku tie isté médiá písali, aké je slabé. V našom SME som pred pár mesiacmi čítal, že ekonomika Ruska sa rovná ekonomike New Yorku. Samozrejme, nenapísali tam, že ekonomika Ruska je reálna, kým ekonomika New Yorku je prevažne virtuálna. V r. 2006 tie isté Foreign Affairs napísali, že už za pár rokov Spojené štáty dosiahnu takú jadrovo-raketovú kapacitu, že budú môcť zasadiť Rusku prvý úder a Rusko sa nezmôže na odvetu. Ale keď v auguste minulého roku ruská armáda pomohla južným Osetíncom, Západ sa nezmohol na nič.

Finančná kríza

Korene finančnej krízy zasial prezident Nixon v auguste 1971, keď zrušil zlaté krytie dolára. Vďaka veľmocenskému postaveniu USA dolár naďalej zohrával úlohu základnej svetovej meny. Zrušenie zlatého krytia otvorilo dvere špekulantom všetkého druhu, aby začali s dolárom a na jeho základe špekulovať. V 90-tych rokoch sa špekulácie sústredili okolo informačných technológií. Pamätáte si na reklamu okolo Silikon Valley v Kalifornii? Špekulácie však možno doviesť iba po určitú hranicu a potom krachnú. Informačno-technologické špekulácie sa blížili k svojmu krachu koncom 90-tych rokov. Vtedy Američania vymysleli celkom zábavnú akciu na ich záchranu. Pamätáte si na hystériu okolo príchodu roku 2000? Z USA vyšlo do celého sveta, ako počítače nemajú vo svojich programoch dvojku pre označenie letopočtu, a preto dôjde ku krachu počítačov riadiacich atómové elektrárne, jadrové rakety až po obyčajné firemné programy. Celý svet investoval do kadejakej kontroly počítačov. Boli to stovky miliónov dolárov na celom svete, ktoré posunuli krach technologických akcií možno o rok. Aj slovenská vláda schválila v r. 1999 asi tak 5 miliónov korún do kontroly počítačov. Dúfam, že som sa aspoň zdržal hlasovania alebo hlasoval proti. Ak nie, tak sa za to budem do smrti hanbiť. Technologické akcie aj tak neskôr skrachovali. Kedy ste naposledy čítali o Silicon Valley? Krach technologických akcií však nezastavil finančné špekulácie, iba ich presmeroval do inej oblasti. Lukratívnejšou oblasťou boli nehnuteľnosti. Hodnota nehnuteľností v USA je napr. dva až trikrát väčšia ako hodnota všetkých akcií na Wall Street. Americké nebankové subjekty, ale aj banky, začali ponúkať pôžičky takmer každému, kto si o ne zažiadal. K pôžičke pripočítali úroky, aj keď bolo vo hviezdach, či dlžník pôžičku vráti. O to v podstate ani nešlo. Stačilo, že pôžička nominálne zvýšila obrat banky. Z takého obratu na konci roka riaditeľ a ďalší vedúci pracovníci dostali určité percento odmeny. Pôžičku medzitým banka alebo nebankový subjekt zabalil do balíka s inými finančnými záväzkami a predal ďalej. Kupec ju opäť zamiešal s ďalšími záväzkami a opäť predal ďalej a tak to išlo dokola. Vo finančnej branži sa to nazývalo štruktúrované poistenie. Veľká časť takýchto pôžičiek bola aspoň formálne poistená nehnuteľnosťami, ktorých hodnota bola pri poskytovaní pôžičky nafúknutá. Pri každom predaji bolo treba dosiahnuť aspoň malý zisk, a preto sa hodnota týchto takmer bezcenných cenných papierov neustále zvyšovala. Aj táto špekulácia musela raz naraziť na svoj strop. Odborníci z finančnej branže o tom vedeli už dávno. Vedeli tiež, že prasknutie tejto bubliny okolo nehnuteľností bude mať ako jeden dôsledok stratu peňazí bánk, ktoré ich investovali do pochybných špekulácií. Bolo treba čo najviac uľahčiť prísun peňazí do bánk. Dlhoročný predseda Americkej rezervnej banky, Alan Greenszpan, na ktorého sa v médiách nedalo siahnuť, zabezpečoval prísun peňazí neustálym znižovaní úrokovej miery Americkej rezervnej banky. Peniaze sa tak stali „lacnými“ a banky si ich mohli vcelku výhodne požičiavať. Jeho terajší nástupca Ben Bernanke videl, že ani táto metóda dlho nevydrží a asi pred tromi, či štyrmi rokmi sa preslávil výrokom, že keď už nebude stačiť znižovanie úrokovej sadzby FED-u, budú sa rozhadzovať peniaze z helikoptér. Bernanke sa stal nástupcom Greenszpana a je dnes predsedom Americkej federálnej banky. Máme sa na čo tešiť. Potápanie sa svetového finančného systému pod ťarchou špekulácií videli aj niektorí zodpovední politici. Francúzsky prezident Jacques Chirac asi pred desiatimi rokmi povedal, že derivatívy (špekulatívne cenné papiere rôzneho druhu) sú AIDS svetového finančného systému. Žiadal zaradenie problému finančných derivatívov na zasadnutie G7. Spojené štáty a Veľká Británia však zablokovali akýkoľvek postup proti finančným derivátom. Finančné deriváty vrátane špekulácií okolo amerických pôžičiek zaručených nehnuteľnosťami alebo nezaručených vôbec dostali zničujúcu silu ešte v spojení s ďalším okrídleným pojmom – globalizáciou. Odstránenie všetkých prekážok pre obeh peňazí vo svete spôsobil, že predaj amerických chorých pôžičiek sa nemusel zastaviť na hraniciach USA, ale mohol pokračovať do Európy, do Japonska, alebo na Slovensko. Americké finančné špekulácie mali ďalší dôsledok. Spočiatku prinášali väčšie zisky než podnikanie v reálnej ekonomike, napr. výrobe áut, stavbe ciest s pod. Najskôr sa rozšírili v USA. Americké firmy asi pred dvomi rokmi v priemere zarábali 40 % svojich výnosov z finančných operácií a len zvyšok zo svojej pôvodnej podnikateľskej činnosti. Pred rokom, či dvoma bola v tlači správa, že dokonca automobilka TOYOTA zarábala iba asi polovicu svojich výnosov výrobou áut a ďalšiu finančnými operáciami. Keďže finančné operácie boli také výnosné, ťažko im bolo odolávať. Pamätáte si na reklamu aj na Slovensku, ako banky ponúkali pôžičku bez ručiteľa, za hodinu, do veľkej výšky? Výhodnosť finančných operácií viedla k zatváraniu tovární v USA. Načo sa trápiť výrobou, keď peniaze sa dajú ľahšie zarobiť cez počítače?

Keby bol nastal krach amerických finančných špekulácií povedzme pred desiatimi rokmi, dôsledky pre svet by boli ďaleko menšie. Pumpovanie peňazí do amerického bankového systému na jednej strane odďaľovalo krach finančného systému, ale za cenu neobyčajného nárastu objemu chorých cenných papierov. Na internetových portáloch sa uvádzajú niektoré čísla o súčasnom stave svetových financií. Vo svete sa nachádza asi 650 biliónov amerických dolárov finančných derivátov. Pre porovnanie hrubý domáci produkt celého sveta za rok je asi 55 biliónov USD. Hrubý domáci produkt USA je asi 15 biliónov USD. Z obiehajúcich finančných derivátov iba asi 2 – 3 % sa týkajú reálnej ekonomiky, ostatné sú iba špekulácie. Formálne však každý finančný derivát je cenný papier, na ktorom je uvedený ten, kto dal a ten, kto má dať. Čiže možno na jeho základe vymáhať platenie dlhu. Ten, kto má dať, napríklad, kto si zobral pôžičku z banky pred rokom, či viacerými, odrazu zistí, že má dať niekomu, kto sídli na Cypre, či Kajmanských ostrovoch, či v Japonsku. Oddeliť 2 – 3 % derivátov, týkajúcich sa reálnej ekonomiky od zvyšku je neobyčajne ťažké a vyžadovalo by mravenčiu prácu. Jedno je isté, že na svete niet toľko majetku, aby mohli byť uhradené všetky finančné deriváty, a tak vyčistený svetový finančný systém. Ani v USA niet toľko majetku vrátane budovy Bieleho domu a Kongresu, aby mohli byť zaplatené finančné deriváty obiehajúce v USA. Akékoľvek prísľuby garancie vkladov v bankách sú preto iba propagandou. USA zatiaľ vyčlenili na zvládnutie krízy 1,5 bilióna dolárov. Čo je to však oproti 650 biliónom dolárov chorých pôžičiek? Preto nikto nedokáže povedať, kedy kríza skončí. Jediným rýchlym riešením krízy by bola výmena peňazí v USA.

Slovensko

Slovensko sa stalo súčasťou svetovej ekonomickej sústavy a svetové problémy sa týkajú aj nás. Slovensko vstúpilo neskôr do sveta špekulatívnych finančných operácií a zachováva si tradičný konzervatívny prístup k pôžičkám. Teda v porovnaní povedzme s Anglickom alebo Spojenými štátmi. Pomer chorých úverov k reálnym úverom krytým skutočnými hodnotami je preto na Slovensku priaznivejší ako napríklad v USA. Ministerka financií Brigita Schmögnerová previedla v r. 2000 operáciu s bankami, ktorá sa teraz diskutuje aj v USA. Štát vtedy vykúpil od štátnych bánk ako bola VÚB, Slovenská sporiteľňa a ďalšie „choré“ úvery za 110 miliárd Sk a previedol ich do Slovenskej konsolidačnej, a. s. Vtedajšie štátne banky tak zostali relatívne zdravé a takéto zdravé banky štát predal zahraničným záujemcom. 110 miliárd Sk sa štát zaviazal splácať zo štátneho rozpočtu v priebehu 10 rokov. Čitateľ, ktorý číta tento text zároveň platí prostredníctvom daní a štátneho rozpočtu prislúchajúcu časť z oných 110 miliárd Sk. Slovenské banky sa však vďaka tejto operácii ozdravili. Finančný a rozpočtový výbor Národnej rady spolu s ministerstvom financií by však mohli informovať verejnosť, či a na koľko sú banky na Slovensku zdravé aj dnes. Slovenská vláda sa taktiež zaručila za vklady občanov v bankách. Podľa údajov Národnej banky vklady občanov sú 600 miliárd bývalých Sk. Ak by sa svetová finančná kríza ešte prehĺbila – svetová tlač to nevylučuje – a garantovanie vkladov občanov by sa stalo aktuálnym, vláda sa bude musieť rozhodnúť, čo najskôr hasiť. Pretože okrem garantovania vkladov občanov bude musieť platiť penzie, financovať zdravotníctvo, školstvo a tak ďalej. Potom sa bude musieť rozhodnúť, čo bude platiť a čo nebude platiť, prípadne, čo bude platiť najskôr, a čo až neskôr. Reči o nezasahovaní štátu do hospodárstva bude musieť potom hodiť do koša. Mimochodom, najnovší americký nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku, Paul Krugman, pomaly každý druhý týždeň píše v New York Times, že americká vláda by mala znárodniť americké banky. Na väčšej kontrole bánk a finančného systému sa koncom februára dohodla aj Angela Merkelová s Gordonom Brownom. A to už je čo povedať. Zdá sa, že finančná kríza vyvrátila heslo „štát je zlý hospodár, treba čo najviac privatizovať“. Finančnú krízu privodili súkromní finančníci. Kontrolu miliardových operácií nedokáže urobiť nikto iný než štát.

Rusko

Finančná kríza mieša karty aj v medzinárodných vzťahoch a geopolitike. Prvý viditeľný politický účinok už nastal. Prakticky zaniklo G7 združujúce iba vedúce západné krajiny plus Japonsko, ktoré doteraz predstavovalo prvú ligu globálneho ekonomicko-politického rozhodovania. Nahradila ju skupina G20 združujúca okrem západných krajín už aj Čínu, Brazíliu, Južnú Afriku, Indiu a ďalšie krajiny a samozrejme Rusko. G20 bude prijímať najdôležitejšie rozhodnutia o globálnej ekonomike. Ekonomická kríza samozrejme sa dotýka aj Ruska. Ceny ropy a zemného plynu rapídne poklesli a to je významný výpadok štátneho rozpočtu Ruska. Mimochodom pokles cien ropy a zemného plynu ukazujú, ako ich ovplyvňovala globálna špekulácia. Keď sa podmienky pre špekuláciu zmenili a špekulácia musela aspoň na čas ustúpiť, ceny sa odrazu veľmi znížili. Ruské hospodárstvo je stále založené predovšetkým na reálnej ekonomike, čiže dobývaní prírodného bohatstva, stavaní dopravnej infraštruktúry až po kozmickú turistiku. Finančné špekulácie prenikli aj do Ruska, ale kríza, ktorú globálne vyvolali, zdá sa, že zatiaľ najviac v Rusku dopadla na ruských oligarchov. Im sa zmenšil majetok o miliardy dolárov, ale ich niet čo ľutovať. Kríza prinúti Rusko rozvíjať produkciu s vysokým stupňom ľudskej pridanej hodnoty a to bude dobrá stránka krízy. Ako sa bude konkrétne Rusko vyrovnávať s dôsledkami krízy uvidíme a ponechajme to na Rusko. Politológovia budú mať zaujímavý predmet štúdia. Rusko má tradične pevnú vládu (spolu s USA) v porovnaní s vládami západoeurópskych krajín. Politológovia budú môcť študovať, ako sa dokáže vyrovnať s ekonomickou krízou pevná vláda v porovnaní so slabými vládami Európy.

Neschopnosť Západu správne analyzovať Rusko sa plasticky prejavila počas kaukazského konfliktu v auguste minulého roku. Západ bol veľmi prekvapený, keď Rusko zasiahlo na pomoc južným Osetíncom, ktorí sa bránili gruzínskemu útoku. Po agresii Gruzínska do Južného Osetska zasiahla ruská armáda na pomoc Južnému Osetsku a v priebehu niekoľkých hodín obnovila hranice Južného Osetska a s odôvodnením, ktoré je vojensky úplne pochopiteľné, prenikla dočasne aj do ďalších častí Gruzínska. Západ, predovšetkým Spojené štáty, nebol schopný podniknúť vonkoncom nič. Bol schopný hovoriť iba o akejsi agresii Ruska, hoci Rusko naozaj išlo na pomoc južným Osetíncom a Západ mu poskytol pre taký postup precedens v podobe uznania nezávislého Kosova. Južné Osetsko a Abcházko sa právne ani geopoliticky nelíši od Kosova. Obnovujúcu sa ruskú silu pochopilo aj Nemecko a Francúzsko a zablokovali začiatok prijímacieho procesu Ukrajiny a Gruzínska do NATO. Je hanbou slovenskej zahraničnej politiky, že tieto zmenené politické pomery v Európe nerozpoznala a nepodporila Nemecko a Francúzsko na vrcholných stretnutiach NATO v Bruseli a predtým v Bukurešti. Prezident Ivan Gašparovič dokonca v Bukurešti sa vyjadroval za prijatie Ukrajiny a Gruzínska do NATO.

Na vojensko-diplomatickom poli bude Rusko čeliť onedlho inej výzve. V západných médiách sa možno dočítať, že Obamova vláda pripravuje diplomatickú ofenzívu voči Rusku spočívajúcu na návrhu radikálneho zníženia jadrových a raketových zbraní. Britký minister zahraničných vecí už dokonca taký návrh urobil. Návrh bude predstavovať pre Rusko osobitný problém. Mocenská pozícia Spojených štátov sa doteraz opiera o ekonomickú silu, spojenecké zväzky s Európou a samozrejme aj o vojenskú silu. Vojenská sila Spojených štátov sa opiera o všetky jej zložky, počnúc armádou, letectvom, námorníctvom až po kozmické zbrane a množstvo základní po celom svete. Naproti tomu Rusko môže postaviť proti vojenskej sile Spojených štátov iba – aj to len ako tak – raketovo-jadrové zbrane. Radikálne zníženie práve týchto zbraní má navrhnúť nová americká iniciatíva. Zníženie týchto zbraní bude síce na ruskej aj americkej strane rovnovážne, ale Spojeným štátom by potom aj tak zostanú prvky vojenskej sily, v ktorých Rusko už zďaleka nemôže držať krok s Američanmi. Prijatie takého návrhu bez iných kompenzačných opatrení by relatívne výrazne oslabilo Rusko oproti Spojeným štátom. Na druhej strane americký návrh bude vyznievať atraktívne a Rusku sa mu bude ťažko odporovať bez dostatočného zdôvodnenia. Aj v tejto oblasti môže svetová finančná kríza zamiešať karty. Ekonomicky oslabené Spojené štáty asi nebudú môcť vydržiavať stovky vojenských základní po celom svete. Ukáže sa, či budú môcť vynakladať vôbec toľko peňazí na vojenský rozpočet. V súčasnosti majú Spojené štáty vojenský rozpočet vyšší ako celý ostatný svet spolu.

Vzťah Ruska a Európskej únie je zamotaný. Počas Jeľcinovej vlády v r. 1997 uzavrelo Rusko a Európska únia dohodu o strategickom spojenectve. Dohoda platila 10 rokov a v r. 2007 vypršala. V Rusku pár rokov predtým bežala v odborných kruhoch diskusia, či Rusko má dohodu predĺžiť (v dohode bola zakotvená taká možnosť), alebo sa má usilovať o novú dohodu, ktorá by realistickejšie odrážala novú povahu vzťahov medzi Ruskom a EÚ. V Rusku vyhrávala druhá alternatíva a na druhej strane v Európskej únii štáty tradične tvrdiace protiruskú muziku, najmä Poľsko a pobaltské krajiny, zablokovali akékoľvek rokovania EÚ s Ruskom o novej strategickej dohode. Rokovania síce majú pokračovať, ale ani jedna strana nemá v nich vyjasnený svoj konkrétny cieľ. Na jednej strane by Rusko privítalo pevnejšiu štruktúru EÚ, aby jednotlivé krajiny inak nie veľmi významné, ako napríklad Pobaltie, nemohli blokovať celú EÚ pri rokovaní s Ruskom. Moskva preto vysiela signály, že by privítala prijatie Lisabonskej dohody. Na druhej strane, pokiaľ EÚ nemá spoločnú zahraničnú politiku, Rusko rozvíja svoje vzťahy s jednotlivými štátmi EÚ, predovšetkým s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom a to vlastne vnútorne oslabuje EÚ. Ale to je problém Bruselu. V tejto súvislosti je poučné porovnanie pomerov v Európe v minulosti a dnes. Kedysi stáli proti Rusku ako vojensky aj ekonomicky rovnocenné ríše Anglicka, Francúzska, či Nemecka. Všetky tieto ríše zanikli. Európska únia nie je vojenskou protiváhou Ruska. Na to netreba zabúdať, keď sa diskutuje, kto vyhral, či prehral Studenú vojnu. V ekonomickej oblasti Európska únia je a ešte dlho bude závislá na ruských energetických zdrojoch, surovinách a čo raz viac aj na ruskom trhu. Európski rusofóbi by mali zvážiť, či si môže Európa dovoliť klásť pri rokovaní s Ruskom premrštené požiadavky.

Najzávažnejšia geopolitická výzva pre Rusko sa zatiaľ iba diskutuje v odborných kruhoch. Žijúci klasik geopolitiky Zbigniew Brzezinsky verejne a autoritatívne navrhol vytvorenie skupiny G2 pozostávajúcej zo Spojených štátov a Číny. Mala by to byť akási aliancia, ktorá by v 21. storočí dominovala svetu a určovala jeho pravidlá. Zbigniew Brzezinsky to nevyslovil, ale takáto konštelácia by znamenala strategické nebezpečie pre Rusko, pretože by ho dostala do zovretia z dvoch strán – z východu z Číny a zo západu v podobe NATO. Len tak mimochodom, uskutočnenie tohto projektu by definitívne znamenalo odsunutie ľudských práv do úzadia svetovej politiky. Predsa nikto netvrdí, že v Číne sa ľudské práva viac rešpektujú než v Rusku. Ale Spojeným štátom by to nevadilo, vstúpili by do spojenectva s Čínou, len aby oslabili svojho strategického konkurenta Rusko. Akoby v súlade s touto myšlienkou bola Hilary Clintonová pri svojej nedávnej návšteve v Pekingu veľmi ústretová voči Číne. Druhou obeťou tohto projektu by bol Taiwan. Spojené štáty by ho ťažko mohli vojensky podporovať proti Číne, s ktorou by uzavreli strategické spojenectvo. Zatiaľ má Rusko lepšie vzťahy s Čínou prostredníctvom Šanghajskej organizácie pre spoluprácu než Spojené štáty. Celý Brzezinského návrh je zatiaľ viac intelektuálskou témou než geopolitickým projektom. Ale netreba zabúdať, že Nixonova politika nadviazania partnerských vzťahov s Čínou v 70-tych rokoch priviedla Sovietsky zväz do globálneho obkľúčenia.

Ruská existencia sa po celé dejiny napĺňala proti mnohonásobnej presile. Súčasná ruská zahraničná politika je oslobodená od ideologických schém a vystupuje vo svete pragmaticky. Pragmaticky čelí vždy novým nápadom, ako obrať Rusko o jeho prírodné a iné bohatstvo.

Literárny týždenník čís. 11-12/2009

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?