Články

Golf a ruská ruleta

  |  12.august 2009

Nový ruský prezident Dmitrij Medvedev podnikol svoju prvú zahraničnú cestu a tá ho viedla do Kazachstanu a Číny, čiže do Ázie. Medvedev tak rozšíril na komentátorov celého sveta otázku, ktorú si za posledných 200 rokov kladie ruská inteligencia. Otázka znie, či sa Rusko bude pohybovať politicky a duchovne do Ázie alebo do Európy. Prvá cesta novozvoleného prezidenta má vždy signálny význam. Signálny význam Medvedevovej cesty vystupuje tým viac, že jeho predchodca Vladimír Putin, ktorý má väčšiu povesť hardlinera v presadzovaní ruských záujmov, podnikol svoju prvú cestu ako prezident do Londýna. Medzi oboma cestami je veľa udalostí. Ďalšie rozšírenie NATO smerom na východ, plány na postavenie amerických základní v Poľsku a Česku, problémy v ekonomických stykoch medzi Ruskom a Európskou úniou, de facto blokovanie vstupu Ruska do WTO. Na druhej strane zvyšovanie významu Sanghajskej organizácie pre spoluprácu, črtajúce sa pokusy o vytvorenie konkurencie skupine G8 v podobe zoskupenia BRIK – Brazília, Rusko, India, Čína, ktoré zahrňuje polovicu obyvateľstva zemegule. Medzi oboma návštevami je aj stabilizácia vnútorných pomerov v Rusku ekonomicky aj politicky. Stabilizácii priali vonkajšie podmienky najmä v podobe vysokých cien nafty a plynu, vojenská viazanosť Spojených štátov v Iraku a v Afganistane, ale aj úspešná politika Vladimíra Putina v Rusku. Konsolidáciu vnútorných pomerov a zvýšenie svojej medzinárodnej váhy dosiahlo Rusko nie vďaka podpore Západu, ale napriek jeho kritike. 90-te roky, personifikované vládou prezidenta Borisa Jeľcina, vníma doteraz ruská verejnosť ako obdobie priam idealistického pokusu Ruska o nadviazanie aliancie so Západom. Zároveň je to však obdobie najhlbšieho hospodárskeho úpadku Ruska a rovnako jeho medzinárodného ústupu takmer vo všetkých oblastiach. V XX. storočí sa Rusko dvakrát pokúsilo podobať Západu. Prvý raz po februárovej revolúcii v r. 1917, druhý raz po rozpade Sovietskeho zväzu. Oba pokusy zostali zapísané v ruskom národnom vedomí zle. Pomery po Februárovej revolúcii, ktorá zvrhla cára, viedli k boľševickej revolúcii a nastoleniu komunizmu. 90-te roky viedli k nebývalému rozšíreniu biedy a k zosmiešneniu Ruska na medzinárodnej scéne. Ako symbol medzinárodného úpadku Ruska vnímajú Rusi bombardovanie Juhoslávie v r. 1999. Paradoxne, bombardovanie Juhoslávie malo byť poslednou kvapkou k vnútornému obratu Ruska, ktorý priviedol na čelo Vladimíra Putina.

Diskusie o smerovaní Ruska Medvedevovou cestou nekončia, skôr začínajú a to predovšetkým v Rusku. V ruských dejinách je už príklad existenčnej voľby medzi Východom a Západom a ako to dopadlo. V XIII. storočí Rusko prepadli Tatári a takmer celé ho obsadili. Zo Západu sa do Ruska tlačili nemeckí rytieri. Rusko bolo vtedy sústavou ďalekosiahle samostatných kniežatstiev. Dve kniežatá, súčasníci uskutočnili protikladnú geopolitickú voľbu. Obom bolo jasné, že nemôžu bojovať na dvoch frontoch, aj proti Tatárom, aj proti Západu. Museli si zvoliť prioritu. Novgorodské knieža Alexander Nevský (1220 – 1263) zvolil dohodu s Tatármi a boj proti Rádu nemeckých rytierov. Knieža Daniil Haličský (1201 – 1264) urobil opačnú voľbu. Dohodol sa so západnými kráľmi a s pápežom a pripravoval sa na vojnu proti Tatárom. Alexander Nevský platil Tatárom poplatky, dokonca vymáhal ich aj v ďalších ruských mestách, ale porazil Rád nemeckých rytierov v bitke na Čudskom jazere v r. 1242 a tým zastavil ich prenikanie na východ. Knieža Daniil Haličský dostal zo Západu peniaze na opevňovanie svojich miest, ale nedostal žiadnu vojenskú pomoc. Keď tatárski cháni spozorovali opevňovanie haličských miest, vážne varovali Daniila a vyzvali ho na odstránenie opevnení. Daniil žiadal zo Západu vojenskú pomoc, ale žiadnu nedostal. Uvedomil si, že proti Tatárom bez západnej vojenskej pomoci nemá žiadne vyhliadky a preto radšej opevnenia svojich miest strhol. Alexander Nevský vošiel do dejín ako národný hrdina a pravoslávna cirkev ho vyhlásila za svätého. Daniil Haličský zostal neznámym kniežaťom, ktorého poznajú iba historici. Ruská historiografia poukazuje ešte na jeden rozdiel medzi nájazdmi na Rusko z východu a zo západu. Nájazdníci z východu požadovali vždy iba výkupné, peniaze, ale ponechávali Rusom ich náboženstvo. Nájazdníci zo západu požadovali, aby Rusi zmenili svoje náboženstvo, aby prestúpili na katolicizmus.

Odpor proti nájazdníkom zo západu nadobúdal u Rusov náboženský transcendentný charakter a stupňoval ich odhodlanie. Keď dnes Rusi počúvajú zo Západu ako majú prevziať západné pravidlá demokracie, ako majú usporiadať svoje hospodárstvo, ako majú pokladať rozširovanie NATO na východ za prehĺbenie svojej bezpečnosti, u mnohých z nich to prebúdza historický reflex dávnych požiadaviek na zmenu náboženstva.

A predsa. Ruská kultúra je súčasťou európskej kultúry, nie čínskej ani stredoázijskej. Európska únia je ďaleko väčším hospodárskym partnerom Ruska než Čína alebo iné krajiny. Prezident Medvedev cestoval najskôr do Číny, ale Európa neprestáva byť pre Rusov srdcovou záležitosťou. Predseda zahraničného výboru Ruskej štátnej dumy Konstantin Kasačov povedal autorovi článku, že pre Rusko sa jednoducho objavila ďalšia alternatíva oproti vzťahom so Západom, vzťahy s Východom. Voľba východnej alternatívy – pokračoval Kasačov – by bola pre Rusko ťažká, riskantná a Rusko by ju nerado volilo. Ruské dejiny sú späté s Európou, v dobrom aj v zlom. Rusi poznajú Európu a najradšej by rozvíjali politické vzťahy predovšetkým s Európou. Ak však nebude iného východisko, Rusko je pripravené zvoliť aj východnú alternatívu – uzavrel Kasačov. Je nepochybné, že čo znamená „ak nebude iného východiska“, o tom rozhodujú Rusi. Na pozadí historickej bilancie rusko-európskych vzťahov sa javia súčasné západné diskusie na tému Ruska jednodimenzionálnymi. Súčasné geopolitické sebavedomie Ruska nie je iba dôsledkom vysokých cien ropy a plynu. Rusko má na svojom území ako nerastné zásoby všetky prvky Mendelejevovej sústavy. Ak nebude môcť zarábať na rope a plyne, bude predávať iné nerastné suroviny, možno už v budúcom desaťročí jednoducho pitnú vodu z Bajkalského jazera. Nezabúdajme, že pred I. svetovou vojnou hlavným vývozným artiklom Ruska bola pšenica. Od čias Petra I. Rusko má ešte iné špecifikum. V civilných produktoch nebolo nikdy lídrom, ale zbrane vedelo vyrábať na najvyššej úrovni. Najlepším tankom II. svetovej vojny bol ruský tank T-34, najpopulárnejším samopalom v súčasnosti vo svete je kalašnikov a ruský protiraketový systém S 300 vraj prevyšuje americký Patriot. Sovietsky disidentský sociológ Alexander Zinovjev opisuje epizódu zo 70-tych rokov v Moskve. Ktorýsi kolega z vedeckých kruhov sa vrátil zo služobnej cesty zo Západu. Usporiadal na dači stretnutie s priateľmi a rozprával o svojich zážitkoch. Ukázal im prístroj, ktorý si priniesol z cesty a vyzval ich, aby hádali, na čo prístroj slúži. Nikto neuhádol. Hostiteľ prezradil, že je to prístroj na rozbíjanie škrupiny na uvarenom vajíčku. Zinoviev píše o dojme, ktorý sa zmocnil jeho a jeho kolegov: čo je to za krajina, ktorá vyčlení prostriedky na výrobu takého zbytočného prístroja namiesto toho, aby ich venovala na vývoj kanónov, lietadiel, skrátka zbraní.

Ťažkú geopolitickú voľbu neprijímajú iba Rusi. Podobnú voľbu vo vzťahu k Rusku musí prijímať aj Európa. Voľba Európy spočíva v tom, či bude nútiť Rusko, aby prijalo jej model politického a ekonomického usporiadania aj za cenu, že tým Rusko vytlačí z Európy do náručia mimoeurópskych spojencov. Alebo bude rešpektovať ruské osobitosti vyplývajúce z jeho dejín a uspokojí sa s tým, aby Rusko svoje osobitosti nevtláčalo Európe. Inými slovami, ak Rusi vymysleli ako svoju zábavu ruskú ruletu, nemôžu očakávať, že ju ako hru príjme aj Európa.

Stávka je vysoká na oboch stranách. Pamätníci si spomínajú, aké starosti vyvolával na Západe v 50-tych a 60-tych rokoch minulého storočia „sino-soviet bloc“. Až prezident Nixon ho prelomil svojou návštevou Číny v r. 1971. Dnes sú rusko-čínske vzťahy aspoň také pevné ako bolo kedysi spojenectvo Stalina a Mao C´Tunga. Pred 15 rokmi písal Zbigniew Brzezinsky o nadchádzajúcom rozpade Ruska prinajmenšom na tri časti – Európske Rusko, Sibír a Ďaleký Východ. Dnešnému Rusku nič také nehrozí. Zbigniew Brzezinsky, tento majstrovský scenárista rozpadu bývalého Východného bloku sa zmýlil aj v ďalšom. V 90-tych rokoch nepredpokladal, že by Rusko vstúpilo do užšieho spojenectva s Čínou, pretože pri súčasnom pomere síl Rusko by bolo v takom spojenectve „junior partner“. Vidíme, že Rusko vstupuje do takého spojenectva. Prinajmenšom v dodávkach ropy a plynu Rusko nebude junior partner. Keď už raz budú postavené plynovody a ropovody smerom na východ, bude záležať iba na Rusku, komu budú dodávať viacej ropy a plynu. Na dnešné ubezpečenia, že Európa dostane dostatok ropy a plynu si potom nikto ani nespomenie.

Ale to sme už pri obchodnej výmene, ktorá nikdy v ruských dejinách nebola dominantná. Rusi boli a sú citliví na dve veci – na svoje vojenské ohrozenie a na svoje náboženstvo, čítaj vnútorné usporiadanie. Geopolitická voľba Európy vo vzťahu k Rusku spočíva v tom, či sa zriekne krokov, ktoré Rusko môže objektívne považovať za svoje vojenské ohrozenie, a či na štátnej úrovni ponechá vnútorné ruské usporiadanie Rusom. Všetko ostatné je vecou pragmatického zvažovania.

Ruské vysielanie signálov Medvedevovou návštevou v Pekingu nekončí. Jeho prvá návšteva v Európe smeruje do Berlína. Nie do Bruselu, ani do Paríža a už vôbec nie do Londýna. Pripomeňme si, čo tento signál znamená. Prednostným európskym partnerom Ruska sa stalo Nemecko. Spomínajme ďalej. Rusko-nemecké spojenectvo znamenalo vždy inú Európu než je Európa, v ktorej je Nemecko zovreté medzi Ruskom a Francúzskom, alebo Európa nemecko-francúzskeho tandemu, viac alebo menej podporovaného Britániou. Ruskí aj nemeckí politici hovoria o rusko-nemeckom strategickom partnerstve. Ale Európa rusko-nemeckého strategického partnerstva znamená pokles významu Európskej únie, znamená oslabenie vzťahov so Spojenými štátmi, prehnane povedané znamená vytlačenie Anglosasov za oceán. Zároveň to znamená pevnú kontinentálnu Európu. Pevná kontinentálna Európa by už nebola iba Venušou, za akú ju označil americký autor.

Zatiaľ sa Európa zabáva viac golfom než ruskou ruletou. Nikto nesmie Európe siahať na golf. Otázka znie, či Európa má zakazovať Rusku ruskú ruletu, ak chce s ním spolupracovať a s pomocou Ruska aj sama zosilnieť.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?