Články

Dejiny, Ekuména, Geopolitika

Zamyslenie nad cestou Benedikta XVI. do Turecka

Pápež Benedikt XVI. navštívil v dňoch 28. novembra – 1. decembra 2006 Turecko. Bola to jedna z jeho prvých zahraničných ciest. Prvoradým cieľom pápeža bolo navštíviť Istanbul, predtým Konštantínopol, čiže druhý Rím. Súvisí to s významom, ktorý Benedikt XVI. prisudzuje východnému kresťanstvu pre kresťanskú civilizáciu ako celok. Stačí si spomenúť na podiel gréčtiny a gréckych symbolov pri prvej svätej omši po zvolení za pápeža. Istanbul – Konštantínopol však v sebe koncentruje príliš veľa odkazov minulosti, než aby pápežova cesta do Turecka mohla byť iba jednoduchou poklonou druhému Rímu. Turecko je prevažne islamskou krajinou s citlivými vzťahmi medzi laickým štátom a islamským náboženstvom. Pápež sa preto počas návštevy v Turecku musel dotknúť aj vzťahu medzi kresťanstvom a islamom. Osobne proti pápežovi pribudli na islamskej strane výhrady voči jeho prejavu na univerzite v Regensburgu v septembri 2006, v ktorom citoval byzantského cisára zo XIV. storočia, Manuela II. Paleologa, ostro sa vyjadrujúceho proti mohamedánom. Turecký predseda vlády Erdogan sa pred pápežovou návštevou vyjadroval, že sa na protest s pápežom nestretne. Turci tiež nezabudli, že Benedikt XVI. ešte ako kardinál sa v auguste 2004 vo francúzskom časopise „Figaro magazine“ vyjadril proti prijatiu Turecka do Európskej únie. Takže pápeža čakali v Turecku tri horúce témy: postoj Katolíckej cirkvi k iným náboženstvám, najmä k islamu, aspoň náznak vyjadrenia k tureckej prihláške do Európskej únie a voľba ďalšieho kroku k zblíženiu západnej a východnej kresťanskej cirkvi.

Hneď úvodom možno konštatovať, že autorita pápežského úradu, aj charizma nového pápeža, ktorú niektorí publicisti spochybňovali, stále pôsobí. Celkové ovzdušie vo svete, ale azda aj v Turecku upútali pozornosť na pápežovu návštevu. Vysoko prevládli priaznivé postoje voči pápežovi, takže nakoniec aj turecký predseda vlády zmenil svoj odmietavý postoj a stretol sa s pápežom po jeho prílete do Turecka. Nedošlo ani k žiadnym významnejším vystúpeniam tureckých zoskupení proti pápežovi. Pred návštevou sa takými vystúpeniami vyhrážali. Nedošlo k pokusom o ohrozenie pápeža, ale o to sa možno zaslúžili vo veľkej miere turecké bezpečnostné sily, ktoré dôkladne pokryli všetky podujatia pápeža v Turecku.

Kresťanstvo – islam

Ako sa dalo očakávať, najjednoduchšou témou bol vzťah Katolíckej cirkvi k islamu. Už na palube lietadla pred príletom do Turecka zdôraznil, že jeho cesta nie je politická, ale cestou na podporu dialógu a spoločnej angažovanosti za mier. Súčasťou dialógu je aj dialóg medzi kresťanstvom a islamom. Pápež povedal, že Európania by mali nanovo premyslieť svoje spoliehanie sa na rozum, svoj racionalizmus a spolu s Turkami rekonštruovať spojenie racionality s tradíciou, oprieť sa o rozum otvorený, tolerantný ako základ slobody a hodnôt. Pri návšteve Úradu pre náboženské záležitosti v Ankare zdôraznil, že kresťania a moslimovia patria do rodiny tých, ktorí veria v jedného Boha a svoju vieru odvodzujú od Abraháma. Kresťania aj moslimovia veria v posvätný charakter a hodnotu človeka. Obe náboženstvá svojím spôsobom dávajú odpoveď na zmysel a cieľ ľudského života a ľudskej spoločnosti ako celku. Citoval slová pápeža Gregora VII. z roku 1076 adresované moslimskému princovi v severnej Afrike, ktorý sa správal veľmi priaznivo voči kresťanom pod jeho vládou. Gregor VII., ktorý má prívlastok Veľký, písal moslimskému princovi o osobitnom spojive medzi kresťanmi a moslimami vyvierajúcom z toho, že veria v jedného Boha, hoci rozličným spôsobom, chvália ho a modlia sa k nemu každý deň ako ku tvorcovi a vládcovi sveta. Počas celej pápežovej návštevy v Turecku nedošlo k žiadnemu iskreniu medzi kresťanstvom a islamom.

Pri týchto pápežových slovách smerom k islamu nemožno zabúdať, že v niektorých moslimských krajinách kresťanov trestajú až popravujú, bránia im stavať kostoly a podrobujú ich rôznej diskriminácii. Možno na islamskej strane podobným tónom hovoria povedzme o francúzskom zákaze používať ženám prikrývky tváre a celkovej izolácii moslimských obyvateľov v európskych krajinách, ktorá inšpirovala mladých moslimov v Británii k položeniu bômb v londýnskom metre. Slová hlavy Katolíckej cirkvi nezmenia hneď správanie dvoch miliárd katolíkov a moslimov, ale ukazujú smer, ktorým by sa veriaci oboch náboženstiev mohli pohybovať. Netreba zabúdať ani na zdanlivý detail. Na medzinárodných konferenciách, organizovaných spravidla OSN, ak sa rozhoduje o základných etických princípoch ako je napríklad ochrana života alebo ochrana manželstva, Vatikán a moslimské krajiny spravidla hlasujú rovnako na ochranu týchto hodnôt. Naproti tomu tradičné kresťanské európske krajiny veľmi často hlasujú inak a podporujú potraty alebo manželstvá homosexuálov.

Turecko – Európska únia

Pred slovami na tému Turecko a Európska únia treba si povedať, akú kompetenciu má pápež zaujímať stanoviská k tejto otázke, a aký vplyv a význam majú vyjadrenia pápeža na danú tému. Určite nie bezprostredný. Dokonca ani Vatikánsky štát nie je členom Európskej únie a v orgánoch Európskej únie, osobitne v Európskom parlamente majú väčšinu priam odporcovia pápeža. Ale pápež a Katolícka cirkev má za sebou tradíciu, skúsenosť a poznanie dvoch tisícročí. Pápež je slobodný od politických tlakov a záväzkov a nepodlieha žiadnej cenzúre nazývanej „politická korektnosť“. Pápež preto spravidla dokáže skôr než predstavitelia štátov sformulovať postoj, dokonca aj k politickým otázkam, ktorému budúcnosť obyčajne dá za pravdu. Spomeňme si na postoj Vatikánu k nacizmu alebo ku komunizmu.

Na verejnosti sa pápež nevyjadril k otázke vstupu Turecka do Európskej únie. Po stretnutí pápeža s tureckým predsedom vlády Erdoganom však Erdogan povedal, že pápež na stretnutí podporil prijatie Turecka do Európskej únie. Takýmto spôsobom to formuloval iba Erdogan. Pápežov tlačový hovorca neskôr na otázky novinárov o pápežovom vyjadrení na stretnutí s Erdoganom uverejnil stanovisko, že „Vatikán nemá právomoc a ani osobitnú politickú úlohu intervenovať v takej konkrétnej záležitosti ako je vstup do Európskej únie a ani sa o to neusiluje.“ Je zrejmý významový rozdiel medzi vyjadrením Erdogana a vyjadrením pápežovho tlačového tajomníka. Ale obe strany v téme ďalej nepokračovali. Zo strany Vatikánu by iste nebolo vhodné, aby výslovne korigoval vyjadrenie tureckého predsedu vlády.

Na stretnutí s diplomatickým zborom v Ankare pápež povedal, že Turecko vždy predstavovalo most medzi Východom a Západom, medzi Áziou a Európou a ako križovatka kultúr a náboženstiev. To je pravda, k takej úlohe predurčovala Turecko už jeho zemepisná poloha. Sprostredkujúce postavenie Turecka raz viedlo k turecko-európskym vojnám, v súčasnosti sa prejavuje vo veľkých tureckých menšinách v Nemecku a v niektorých iných európskych štátoch a v záujme Turecka o vstup do Európskej únie. Faktom je, že turecké vnútorné problémy sú kvalitatívne odlišné od európskych. Len ako jeden z nich možno menovať kurdskú otázku. Ak sa v dôsledku rozpadu Iraku vytvorí na jeho severe nezávislý Kurdistan, stane sa magnetom a zároveň ochrannou základňou pre milióny Kurdov v Turecku. Ako by to destabilizovalo vnútorné pomery v Turecku, ťažko si vieme z Európy predstaviť. Taktiež vieme ťažko odhadnúť, ako dlho sa podarí udržiavať Turecko ako sekulárny štát. V odborných časopisoch sú už teraz články ako za vlády terajšieho predsedu vlády Erdogana pochádzajúceho z umiernenej islamistickej strany sa postupne stiera sekulárny charakter tureckého štátu. Európskej únii nemôžu zostať tieto problémy Turecka ľahostajnými. Tlak na prijatie Turecka do Európskej únie vykonávajú predovšetkým Spojené štáty. Turecko je ich dôležitý spojenec na Blízkom Východe a potrebujú si ho udržať aj prostredníctvom pripútania k Európskej únii. Voľba, pred ktorú stavajú Američania Európsku úniu vo vzťahu k Turecku, znie asi takto: ak prijmete Turecko za člena, Turecko bude otvorené európskemu vplyvu a bude sa rýchlejšie prispôsobovať európskym ideám, európskemu spôsobu života a európskej politike. Ak Turecko neprijmete do Európskej únie, posilníte tým protieurópske prúdy v tureckej spoločnosti a hrozí skoré prepuknutie nepriateľstva medzi Tureckom a Európou. Taktiež turecká komunita v Európe sa stane živnou pôdou pre prípadných teroristov proti Európe. Naproti tomu niektoré konzervatívne strany v Európskej únii, predovšetkým nemecká CDU, odmietajú plné členstvo Turecka v Európskej únii, ale navrhujú tzv. privilegované partnerstvo, ktoré by znamenalo v ekonomických otázkach takmer plné členstvo, ale predsa len by zachovávalo určité hranice medzi Tureckom a Európskou úniu, napr. vo voľnom pohybe ľudí.

Pred časom som sa zúčastnil na konferencii, kde niektorí rečníci tvrdili, že najlepšie predpoklady pre vytváranie mostu medzi Európou a Áziou a medzi kresťanskou civilizáciou a moslimskou má Irán. Irán je krajina s dávnou kultúrou porovnateľnou s európskou. Spomeňme si na grécko-perzské vojny. Predchodcom Iránu bola Perzská ríša, porovnateľná s Rímskou ríšou. Až do 4. storočia po Kristovi Perzská ríša vyhrala všetky dôležité bitky proti Rímskej ríši. Perzská ríša mala svoje vlastné náboženstvo založené Zaratustrom v 7. storočí pr. Kr. Perzské náboženstvo bolo staršie než kresťanstvo. Biblickí traja mudrci z Východu, ktorí putovali za Ježišom Kristom pri jeho narodení, boli Peržania. Záhadou perzských (iránskych) dejín je úpadok, ktorý ríša zažila od 4. po 7. storočie po Kristovi. V r. 260 ešte Perzská ríša vyhrala nad Rímskou ríšou a dokonca zajala rímskeho cisára Valeriána. Ale v 7. storočí už ďaleko slabšie armády a primitívnejšie spoločnosti Arabov vedené vtedy novým náboženstvom islamom hravo porazili Perzskú ríšu a dokonca jej obyvateľstvu vnútili nové náboženstvo proroka Mohameda. Jediný kompromis, ktorý si Peržania vymohli, že neprijali väčšinovú sunnitskú vetvu islamu, ale prijali jeho menšinovú vetvu šiítsku.

Nuž počkajme, kedy sa Irán prihlási za člena Európskej únie.

Zjednotenie kresťanov

Hlavným poslaním Benediktovej návštevy v Turecku bolo stretnutie s konštantinopolským patriarchom Bartolomejom I., hlavou Pravoslávnej cirkvi v Konštantinopole a v krajinách, ktoré sa k nemu hlásia. Rozdelenie kresťanstva na Východné a Západné oslabuje kresťanstvo ako celok. Pri posvätnej liturgii Pravoslávnej cirkvi na sviatok sv. Andreja, patróna Konštantinopolskej cirkvi, v kostole sv. Juraja v Istanbule pápež povedal, že rozdelenie medzi kresťanmi je škandálom pre svet. Oslabenie rozdeleného kresťanstva má viacero dimenzií. Bol to problém teologický, ktorý bol vnesený do Katolíckej cirkvi z vonka. Je to problém geopolitický, pretože v krajinách východného a západného kresťanstva ľahko získavajú prevahu sily vedúce východné a západné krajiny proti sebe. Ak je téza o zrážke civilizácií pravdivá, rozdelené kresťanské krajiny v nej ťažko môžu obstáť. Rozdelenie kresťanstva sa spravidla prejavuje tak, že ak kresťanská cirkev v jednej alebo druhej časti Európy má problémy, kresťanská cirkev v inej časti Európy nemá tendenciu pomáhať cirkvi s problémami, ale naopak, vyčkávať, či ju problémy nepoložia. Tak to bolo počas komunistického útlaku pravoslávnej cirkvi v Rusku a podobné hlasy možno zachytiť v súčasnosti v Rusku pri konštatovaní sekularizácie relativizmu a poklesu postavenie cirkví na západe.

V spoločnej deklarácii pápeža a patriarcha Bartolomeja I., ktorú prijali 30. novembra 2006 v Konštantinopole, obaja potvrdzujú snahu dosiahnuť plnú jednotu medzi rímskou a konštantinopolskou cirkvou.

Pre porozumenie problémov, ktoré je potrebné prekonať na ceste k zjednoteniu východnej a západnej cirkvi, treba si pripomenúť, ako došlo k rozdeleniu cirkvi.

V prvých pokonštantinovských storočiach, na začiatku stredoveku, sa vyvinulo päť centier kresťanskej cirkvi. Boli to Rím, Konštantinopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Každé toto centrum odvodzovalo svoje vedúce postavenie, nazvime to v regióne, zo skutočnosti, že cirkev tam založil niektorý z apoštolov. V Ríme sídlil pápež, v ostatných centrách sídlili patriarchovia. Každý mal právomoc upravovať cirkevné veci vo svojej právomoci viac-menej samostatne. Samozrejme, každá úprava musela vychádzať zo Svätého písma. Keď sa nahromadili sporné otázky, uskutočnil sa cirkevný snem, ostatne ako je to doteraz. Ak sa na cirkevnom sneme zúčastnili všetci piati a dohodli sa na nejakej úprave, snem sa označoval ako ekumenický a úprava platila v celej cirkvi. Pri stretnutí s Bartolomejom I. pápež pripomenul, že na východe sa uskutočnilo sedem ekumenických cirkevných snemov. Posledný ekumenický snem na Východe sa uskutočnil v r. 869 – 870. To bol snem „proti Fóciovi“. Na Východe uznávajú za ekumenický snem v r. 879-80, pred predsedníctvom Fócia. Význam a vplyv jednotlivých centier stúpal alebo klesal s mocenským postavením štátu, ku ktorému patrili, pravda, ak to bol kresťanský štát. Po dobytí a zničení Ríma v 5. storočí po Kristovi význam Ríma ako mesta klesol a tým klesol aj vplyv pápeža na ovplyvňovanie pomerov v kresťanstve. Naproti tomu stúpol vplyv konštantinopolského patriarchu, ktorý sa stále mohol opierať o kresťanského cisára. Po vzniku islamu a zmenšovaní územia byzantského cisárstva a naopak podpore pápeža zo strany franských kráľov, vplyv pápeža v kresťanskej cirkvi začal opäť rásť a vplyv východných patriarchov klesať. V 9. storočí sa objavil dokument nazvaný Konštantínova donácia. Malo ísť o testament Konštantína Veľkého, ktorý určil pápeža za duchovnú hlavu cisárstva a správcu západnej časti ríše. Pri neskorších vyhrotených sporoch s konštantinopolským patriarchom pápeži používali Konštantínovu donáciu ako argument. Neskôr v 15. storočí sa ukázalo, že Konštantínova donácia je falošná, že je to dokument, ktorý iba neskôr vyrobili neznámi tvorcovia, ale od Konštantína nepochádza. Spomedzi východných patriarchov mal vždy najsilnejšie postavenie konštantinopolský patriarcha. Jeho postavenie na východe sa ešte relatívne posilnilo, keď Alexandria, Jeruzalem a Antiochia postupne padali do rúk mohamedánov. Patriarchovia týchto miest ešte nejaký čas vystupovali, ale spravidla si osvojili stanovisko konštantinopolského patriarchu. Najmä po získaní franskej ochrany pre pápeža v 8. storočí pomery v cirkvi sa začali vyostrovať medzi Rímom a Konštantinopolom. Na jednej strane byzantský cisár ako ochranca konštantínopolského patriarchu bol plne zamestnaný obranou proti mohamedánom. Jeho mocenský potenciál už do Talianska nesiahal. Pravdepodobne išlo aj o rozdielny životný štýl medzi Východom a Západom a z nej odvodenej rozdielnej filozofie života. Svetské a mocenské rozdiely medzi Východom a Západom sa začali prenášať do teológie, niekedy až absurdným spôsobom. Kľúčovým základom pre celú kresťanskú cirkev je vyznanie viery. Posledné spoločné vyznanie viery schválil Nicejsko-carihradský ekumenický snem v r. 325 – 381.Toto vyznanie viery neobsahovalo formuláciu, podľa ktorej Duch Svätý vo Svätej Trojici pochádza z Otca aj Syna. V prostredí franských kráľovských dvorov sa však začiatkom 8. storočia zrodila téza, podľa ktorej Duch Svätý pochádza z Otca aj zo Syna. Historik Paul Johnson vo svojich Dejinách kresťanstva píše, že túto pôvodne mimocirkevnú tézu začali franskí králi pretláčať do učenia západnej rímskej cirkvi. Rímska cirkev ju postupne prijala. Frankové koncil (Niceský v r. 787 – pozn.) – který, jak se nijak překvapivě ukázalo, byl posledním všeobecným shromážděním celé církve – nejenom odmítli, ale navíc přitáhli pozornost ke vznikajícímu doktrinálnímu rozdílu mezi Latinci a Řeky, který spočíval v augustinovském výrazu filioque, vsunutém do kréda a vyjadřujícím představu, že Duch Svatý vychází kromě Otce i ze Syna, a takto zdůrazňujícím plné božství Kristovo. Frankové tento výraz začlenili do kréda, které posléze učinili standardním a povinným při všech mších kdekoli na franském území. Papežská stolice před vsunutím filioque do kréda důrazně varovala. Neboť věděla, že tato formulace je pro Konstantinopol nepřijatelná. Její odpor byl ale zdolán; v devátém století pak již začala prosazovat názor, že jde o nezbytnou součást pravého a úplného vyjádření nauky. Když Řím roku 1014 na naléháni německého císaře Jindřicha II. konečně začlenil krédo do vlastní mše, boly jeho součástí i filioque. Tehdy už byl Řím přesvědčen, že tuto formulaci vsunul do kréda sám a že je nesmírně starobylá. Roku 1054, když došlo ke konečnému rozkolu s Východem, unikala pravda papežským legátům již tak dalece, že obvinili Řeky, že filioque ze svého kréda před staletími záměrně vypustili. (Paul Johnson: Dějiny křesťanství, Barrister & Principal 1999, str. 171). Západná cirkev začala tézu o pôvode Ducha Svätého z Otca aj Syna – vo vyznaní viery vyjadrená slovíčkom filioque – presadzovať do ekumenického vyznania viery, čiže aj na Východe. V Konštantínopole sa proti tomu postavil patriarcha Focius. Ten Focius, ktorý bol priateľom sv. Cyrila a duchovným otcom vyslania cyrilometodskej misie na Veľkú Moravu. Focius ako patriarcha mal dramatický osud v Konštantínopole. Bol dvakrát ustanovený za patriarchu a dvakrát zosadený. Ale to je iný príbeh. Focius sa postavil proti zaradeniu slova filioque do vyznania viery. Podporili ho v tom ostatní východní patriarchovia, aj keď vtedy už existovali vlastne iba nominálne. Spor medzi Východom a Západom v kresťanskej cirkvi dostal absurdnú podobu sporu o slovíčko filioque, ktoré vymysleli franskí králi. Pre rímskych teológov sa patriarcha Focius stal stelesnením východného kacírstva. Keď v Byzancii dočasne vyhrávalo protifociovské krídlo sústredené okolo iného uchádzača o postavenie patriarchu, Ignacia, cisár Bazil v r. 867 Focia odvolal ako patriarchu. Ignacius zvolal v Konštantínopole cirkevný snem, ktorý zasadal v r. 869 – 870, uznávaný na Západe ako 8. ekumenický snem. Focius sa utiahol do kláštora. Pápež Mikuláš I. Fócia exkomunikoval v r. 863. Treba poznamenať, že k sporu medzi Rímom a Konštantínopolom o slovíčko filioque vo vyznaní viery sa pripojil aj spor o príslušnosť Bulharska k Rímu alebo ku Konštantínopolu. Ani patriarcha Ignácius, ktorý mal inak podporu pápeža, sa nechcel vzdať Bulharska v prospech Ríma. Ignácius v r. 877 zomrel a na trón patriarchu v Konštantínopole sa opäť vrátil Fócius. Rím stiahol svoju kliatbu z Focia. Focius však zotrvával v neústupnom postoji voči Rímu aj v otázke filioque aj v otázke Bulharska. Moravský odborník na stredovek, prof. František Dvornik, dokázal, že ďalšia pápežská kliatba na Focia nebola vydaná. Byzantský cisár Focia v r. 886 opäť odvolal zo stolca patriarchu a Focius zomrel v kláštore.

Spor medzi Rímom a Konštantínopolom o Bulharsko vznikol tak, že bulharský cár Dušan v IX. storočí sa najskôr obrátil na Konštantínopol o vyslanie misionárov a pokrstenie Bulharov. Príbeh Bulharska sa veľmi podobal príbehu Veľkej Moravy. Boli tam už kresťania, ale cirkevná organizácia nemala jasnú štruktúru. Konštantínopol vyslal do Bulharska dvoch biskupov. Spolu s nimi si však Konštantínopol a Byzantská ríša začali robiť väčšie nároky na Bulharsko. Cár Dušan sa toho zľakol a obrátil sa radšej na Rím, aby do Bulharska vyslal biskupa. Rím tak veľmi rád chcel urobiť, ale došlo k sporu medzi cárom Dušanom a Rímom o osobu vyslaného alebo povereného biskupa. Na to sa cár Dušan opäť vrátil ku Konštantínopolu. Bulharský cár Dušan svojím lavírovaním zasial rozpor medzi dve centrá vtedajšieho kresťanstva, Rím a Konštantínopol, ku komu má Bulharsko cirkevne patriť. Netreba zabúdať, že cirkevná podriadenosť v IX. storočí zároveň znamenala aj politickú. Spor o Bulharsko sa ťahá do konca IX. storočia. Nakoniec Bulharsko zakotvilo pri Konštantínopole, ale spor mal nepredvídané dôsledky aj pre nás – pre nás priaznivé. V Oxfordskom slovníku pápežov (Oxford dictionary of popes, Oxford University Press 1991, heslo: Hadrian II.) sa píše, že pápež Hadrián II. v r. 867 počas návštevy svätých Cyrila a Metoda v Ríme uznal slovanský jazyk ako bohoslužobný jazyk, aby si takýmto spôsobom udržal Moravu pod jurisdikciou Ríma práve preto, aby sa nezopakoval prípad Bulharska. Z rovnakých dôvodov vysvätil sv. Metoda za biskupa a legáta pre Slovanov. Počas návštevy sv. Cyrila a Metoda v Ríme spor medzi Rímom a Konštantínopolom o Bulharsko sa blížil k vyvrcholeniu. V r. 880, pápež Ján VIII. vydal bulu Industriae tue, v ktorej Svätopluka nazýval svojím milým synom, ale staroslovienčinu povolil ako bohoslužobný jazyk iba pri čítaní evanjelia; bolo to v dobe, kedy už Bulharsko bolo veľmi pevne pripútané ku Konštantínopolu a naopak, Veľkú Moravu bolo potrebné pevnejšie pripútať k Rímu.

Vzďaľovanie východnej a západnej cirkvi pokračovalo v nasledujúcom storočí kurióznou kauzou. Byzantskému cisárovi Levovi VI. Múdremu postupne zomierali manželky a on si bral vždy novú. Pri štvrtej však narazil na odpor patriarchu. V byzantskej cirkvi platila zásada, že muž sa mohol oženiť postupne iba najviac s tromi ženami. Naproti tomu západná cirkev povoľovala až štvornásobnú postupnú ženbu. Jednoducho táto otázka nebola riešená na ekumenickom sneme. Keď konštantinopoľský patriarcha nechcel dovoliť konštantinopoľskému cisárovi štvrtý sobáš, ten sa obrátil na rímskeho pápeža. Rímsky pápež Sergius III. podľa pravidla platného na Západe byzantskému cisárovi povolil štvrtý sobáš a byzantský cisár sa samozrejme oženil v r. 906. Patriarcha obvinil pápeža, že sa mieša do jurisdikcie, na ktorú nemá právo. Pápež argumentoval okrem iného Konštantínovskou donáciou, že má právo rozhodovať spory v celej kresťanskej cirkvi. Táto vcelku kuriózna kauza prehĺbila rozpor medzi východnou a západnou cirkvou. Táto epizóda v prehlbujúcom sa rozkole medzi východnou a západnou cirkvou má vzdialený súvis s nami. Dieťaťom zo štvrtého manželstva cisára Leva VI. bol neskorší cisár Konštantím VII. Porfyrogenet. Tento v polovici 10. storočia okolo r. 950 napísal dielo O spravovaní ríše. V diele popísal vtedajší svet obklopujúci Byzantskú ríšu a v tomto diele popísal aj Veľkomoravskú ríšu a prvýkrát použil názov Veľká Morava. Vďaka nemu sa názov Veľká Morava vžil do neskoršej historiografickej literatúry až po našu dobu.

Rím aj Konštantínopol mali záujem o odstránenie rozporu, a preto obdobia zvýšeného napätia medzi oboma centrami kresťanstva striedali rokovania o odstránení napätia. Grécku múdrosť a rímsky životný štýl však už nebolo možné spojiť. Zhodou okolností v r. 1054 bola v Konštantínopole práve pápežská delegácia vedená kardinálom Humbertom, ktorá mala rokovať o odstránení rozporov. Na vcelku malicherný podnet však vedúci delegácie reagoval tak, že v chráme Božej múdrosti položil na oltár kliatbu na východného patriarchu. Patriarcha neváhal a odpovedal kliatbou na rímskeho pápeža. Tak sa stal r. 1054 historickým medzníkom formálneho rozdelenia východnej a západnej cirkvi. Vzájomné kliatby boli stiahnuté 7. decembra 1965. Pápež Pavol VI. a konštantinopolský patriarcha Athenagoras v rovnaký čas slúžili bohoslužby v Ríme a Istanbule a stiahli príslušnú kliatbu z r. 1054. Formálne rozkol zanikol, ale ako vidíme, v skutočnosti nezanikol. Počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v Konštantínopole v r. 1979 pápež a patriarcha Dimitrios I. vytvorili spoločnú zmiešanú komisiu pre teologický dialóg katolíckej cirkvi a pravoslávnej. Komisia s prestávkami stále pracuje.

Dejiny však priniesli ďalší problém. Po obsadení Konštantínopola tureckými vojskami v r. 1453, čiže po páde druhého Ríma, si začala budovať postavenie centra pravoslávneho sveta Moskva. Pre cára Ivana IV. Hrozného sformuloval postavenie Moskvy ako centra pravoslávneho sveta a tretieho Ríma starec Filofej, mních v kláštore v Pskove okolo r. 1540 slovami: „Так знай, боголюбец и христолюбец, что все христианские царства пришли к концу и сошлись в едином царстве нашего государя, согласно пророческим книгам, и это - Российское царство: ибо два Рима пали, а третий стоит, а четвёртому не бывать.“ V Moskve sa vytvoril patriarchát. Autorita patriarchátu stúpla po smrti Ivana IV., keď sa Rusko ocitlo bez cára a prepukli roky chaosu nazývaného v ruských dejinách smuta. Moskovský patriarcha veľmi prispel k voľbe nového ruského cára a novej cárskej dynastie Romanovcov v r. 1613 a k ukončeniu smuty. Rovnováha medzi svetskou a duchovnou mocou je v ruských dejinách dávnym problémom. Cárovi Petrovi I. sa zdalo, že patriarcha príliš zasahuje do záležitosti štátu a v r. 1700 patriarchát zrušil. Vyše 200 rokov bola Moskva bez patriarchu. Po Februárovej revolúcii v r. 1917 ruská pravoslávna cirkev obnovila patriarchát a zvolila aj patriarchu. Boľševická vláda, ktorá už v dobe voľby patriarchu nastupovala, samozrejme žiadny patriarchát ani patriarchu neuznávala. Až v r. 1943 pri mobilizácii všetkých rezerv ruskej spoločnosti do vojny proti Nemecku, Stalin uznal patriarchu ruskej pravoslávnej cirkvi, a tak sa obnovil aj formálne Moskovský patriarchát. Rozpor medzi Rímom a Konštantínopolom sa na východnej strane akoby preniesol z Konštantínopola do Moskvy. Doteraz nedošlo ani len k stretnutiu pápeža a moskovského patriarchu.

Zjednoteniu východnej a západnej cirkvi sa na Západe venujú všetci moderní pápeži. Formálny rozkol bol odstránený už pred 40 rokmi zrušením vzájomných exkomunikácií medzi Rímom a Konštantínopolom. Skutočné zjednotenie napríklad podľa vzoru gréckokatolíkov sa však nepodarilo dosiahnuť. Formálne a symbolicky ide o postavenie pápeža a o filioque. Pravdepodobne nemožno očakávať, že by ktorákoľvek východná cirkev, či patriarcha konštantinopolský alebo arménsky katholicos a už vôbec nie moskovský patriarcha uznali nad sebou jurisdikciu rímskeho pápeža. Je otázkou pre teológov, či možno očakávať v nejakej podobe a v nejakom stupni návrat k ekumenickému usporiadaniu, čiže spoločnému prijímaniu rozhodnutí pápeža a niektorých patriarchov. V tejto otázke návšteva Benedikta XVI. v Istanbule/Konštantínopole zdá sa nepriniesla nič nové. V spoločnej deklarácii Benedikta XVI. a Bartolomeja I. z 30. novembra 2006 sa o najdôležitejšej téme – Spoločenstvo a autorita cirkvi na lokálnej, regionálnej a univerzálnej rovine hovorí, že zmiešaná komisia študovala ekleziologické a kanonické dôsledky posvätnej povahy cirkvi. Toto umožní riešiť niektoré základné otázky, ktoré sú stále nevyriešené. Treba zopakovať, že to je stále ešte dialóg medzi Rímom a Konštantínopolom, nie dialóg medzi Rímom a Moskvou. Je skutočnosťou, že ak by sa podarilo dosiahnuť zhodu medzi Rímom a Konštantínopolom, až potom by sa ukázalo, či Moskva je tretím Rímom alebo iba dočasným zástupcom druhého Ríma.

Zaujímavý vývoj nastal v októbri 2007. Komisia, vytvorená Jánom Pavlom II. a Dimitriom I. schválila spoločnú správu (Ravenna Document), ktorá znamená zvrat. Obnovuje ekumenické postavenie pápeža a patriarchátov v Konštantínopole, Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme. Pápeža uznáva za prvého medzi patriarchami. Pápež však má konať – v úlohe prvého medzi patriarchami – „...so súhlasom zhromaždených biskupov“. Rozhodnutia pápeža a štyroch patriarchov v otázkach viery „...sú záväzné pre všetky Cirkvi a všetkých veriacich, pre všetky časy a všade. Rozhodnutia ekumenických koncilov zostávajú záväzné.“ Znamená to, že filioque sa znovu stáva problémom? Nicejsko-konštantínopolský ekumenický snem schválil vyznanie viery bez filioque.

Geopolitika vniesla do pôvodne jednotnej cirkvi spor o filioque a geopolitika vrhá na kresťanskú cirkev svoj tieň, aj keď by sa spor o filioque podarilo odstrániť. Spolužitie cirkvi a štátu bolo na Východe tradične užšie ako na Západe. Na Východe sa nepodarilo nastoliť rovnováhu svetského a duchovného meča azda aj preto, že sily pôsobiace proti kresťanským národom na Východe boli rádovo väčšie. Byzantská ríša väčšinu svojej tisícročnej existencie bojovala o prežitie. Rusko sa cíti existenčne ohrozené stále. Byzantská ríša sa mylne domnievala, že križiacke výpravy jej tiahnu na pomoc. Všetky sa vyvinuli do väčšej alebo menšej vojny aj proti Byzancii a štvrtá výprava v r. 1203 dobyla a rozvrátila Konštantínopol. Rusko si zo Západu najviac pamätá vojenské výpravy, ktoré na neho tiahli, počnúc križiakmi a končiac Hitlerom, ale s rovnakým podozrením sledujú budovanie vojenských základní NATO okolo svojich hraníc. V dimenziách celého kresťanstva je to niečo podobné, ako keď v dimenziách západného kresťanstva Francúzsko a Nemecko viedli proti sebe vojny.

Problém má aj svoju filozofickú rovinu. Individualistická životná filozofia Západu by nedokázala stmeliť obyvateľov východných krajín natoľko, aby dokázali vzdorovať tlaku násobne väčšieho počtu ľudí z hĺbky Ázie.

Pokus o historický, teologický alebo dokonca geopolitický výklad pápežovej cesty do Turecka by nás asi ďaleko nedoviedol. Pápež však navštívil v Turecku aj miesto, ktoré je ponad všetkými vednými disciplínami. V Efeze odslúžil svätú omšu na mieste, kde žila Panna Mária po Ježišovej smrti. Ježiš zomierajúci na kríži ju poručil do starostlivosti apoštola Jána, ktorý ju podľa legendy zobral so sebou do Efezu. Ekumenický snem v r. 431 v Efeze vyhlásil Máriu za Bohorodičku. V kázni pri svätej omši pápež povedal, že Panna Mária Matka Kristova a Matka Cirkvi je Matkou tajomstva jednoty, ktorá nerozlučne spája Krista a Cirkev, jednotu budovanú a rozvíjanú vo svete a v dejinách. Azda týmto možno ukončiť poznámky k ceste pápeža Benedikta XVI. do Turecka.

IMPULZ, č. 4/2007