Články

II. Okrúhle výročia: Mníchovská dohoda

  |  31.júl 2008

Pred 70-timi rokmi sa uskutočnila v Mníchove konferencia, ktorá za jeden večer zlikvidovala Československo. Zúčastnili sa na nej Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia. Československo nebolo prizvané a jeho diplomati iba v mníchovskom hoteli čakali na oznámenie výsledku. V Mníchove odtrhli od dnešnej Českej republiky územie o rozlohe 28 tisíc km2, čo je asi 35 % jej dnešného územia. Riadili sa akože národnostným princípom podľa sčítania obyvateľstva z r. 1910, pre Čechov asi tak objektívneho ako bolo sčítanie z rovnakého roku pre Slovákov vo vtedajšom Uhorsku. Mníchovská dohoda odkázala aj na uspokojenie nárokov Maďarska a Poľska. Čiže pokračovaním Mníchovskej dohody bola pre Slovensko Viedenská arbitráž, ak už nehovoríme o Malej vojne z marca 1939. Pozostatok Československa ešte prežíval pol roka do marca 1939, ale nebol životaschopný a podľa vôle Hitlera česká časť sa premenila na Protektorát Čechy a Moravu a zvyšok Slovenska vyhlásil samostatnosť. Za jeden večer zlikvidovali štát, ktorý sa 20 rokov hral na regionálnu mocnosť. Boli sme súčasťou toho štátu, preto poučenie z Mníchovskej konferencie patrí do poučenia našich dejín.

Československo vzniklo po I. svetovej vojne ako súčasť Versailleského systému medzinárodných vzťahov. Súčasníci vnímali systém ako systém na dlhé desaťročia, ak nie storočia. Skonštruovali ho víťazi I. svetovej vojny, ich moc sa javila neporaziteľná a porazení z I. svetovej vojny – Nemecko a Rusko zostávali párijmi v medzinárodných vzťahoch. Architekt československej zahraničnej politiky Eduard Beneš asi mal svoje pochybnosti. Československá zahraničná politika sa opierala o západných spojencov, Francúzsko a Anglicko, ale skôr než iné krajiny nadviazala a pestovala vzťahy so Sovietskym zväzom. Už v r. 1922, ešte ani nebola občianska vojna v Rusku celkom skončená a Československu už de facto uznalo boľševický štát. V r. 1934 ho uznalo diplomaticky a v r. 1935 Československo uzavrelo so Sovietskym zväzom spojeneckú zmluvu, nadväzujúcu na spojeneckú zmluvu s Francúzskom. Bolo to v dobe, keď aj Francúzsko potrebovalo Československo aspoň ako malú protiváhu proti Nemecku z východnej strany. Spojeneckú zmluvu uzavrelo Francúzsko z rovnakých dôvodov aj s Poľskom. Mocenský vzostup Hitlerovho Nemecka, anšlus Rakúska, zabratie Sárska, to všetko signalizovalo, že Francúzsko príliš zaostáva za Nemeckom a akékoľvek záväzky voči Československu sa stávali pre neho príťažou. Hitler videl, že dvere na východ má otvorené. Požiadavky voči Československu stupňoval tak, aby boli nesplniteľné. V Mníchove vysvitlo, že žiadne požiadavky neboli nesplniteľné.

Francúzsko a Anglicko Hitlerovi ustupovali a ustupovali. Keď bolo treba nájsť zámienku pre ustupovanie, v auguste 1938 Británia poslala do Československa lorda Runcimana na tzv. prieskumnú misiu. Runsiman navrhol akože kompromisné riešenie, ktoré síce neprijímalo všetky Hitlerove požiadavky, ale poškodzovalo Československo dostatočne. V polovici septembra 1938 Anglicko a Francúzsko dali Československu jasne najavo, že musí ustúpiť Nemecku. Vtedy padla vládla Milana Hodžu a nastúpila vláda generála Syrového. Syrového vláda vyhlásila 23. septembra mobilizáciu, ktorá prebehla nad očakávanie úspešne. Československo malo odrazu v zbrani asi 1,3 milióna vojakov, pohraničné opevnenia a vcelku modernú výzbroj. Dnes by sme povedali, že to bolo slušná PR akcia. Vláda nebola rozhodnutá brániť územie. Vtedy prišlo rozhodnutie o zvolaní konferencie do Mníchova. Pre Angličanov a Francúzov to bolo uľahčenie, aby ani náhodou nevznikla pre nich čo aj len formálne právna záväznosť splniť svoje spojenecké povinnosti. Na konferencii sa pridali k Nemecku a Taliansku a tlačili na československú vládu, aby prijala výsledky konferencie. Farizejstvo vyžadovalo, aby dali do výsledku konferencie svoj záväzok garantovať oklieštené Československo. Nemysleli to vážne a samozrejme nič negarantovali. Československo prijalo výsledky konferencie. Beneš povedal na zasadnutí vlády, že v prípade neprijatia národ by bol vyvraždený. Československo zaniklo, ale vďaka správnej Benešovej stratégii sa po II. svetovej vojne obnovilo. So sovietskou pomocou to bolo v mníchovských dňoch komplikované. Československo-sovietska spojenecká zmluva viazala sovietsku pomoc na vojenskú pomoc Francúzska, ktorá neprichádzala do úvahy. Sovietsky zväz nehraničil s Československom a prípadná sovietska pomoc nemala kade prísť na miesto. Možno pri určitom diplomatickom tlaku by Rumunsko bolo umožnilo prechod sovietskych vojsk. Sovietsky zväz však vtedy tiež dal najavo, že neposkytne pomoc. Formálne sa mohol oprieť o samotnú zmluvu, ktorá pomoc umožňovala iba v prípade pomoci Francúzska. Hlbší dôvod bol ten, že sovietska vojenská pripravenosť v tej dobe ešte neumožňovala poslať armádu do Strednej Európy ako izolovanú operáciu medzi nepriateľsky naladeným Poľskom, Maďarskom a samozrejme Nemeckom. Mníchovská konferencia bola ohnivkom v západnej politike smerujúcej Nemecko do zrážky so Sovietskym zväzom, preto Stalin jediný mohol mať záujem urobiť Mníchovskú konferenciu neúspešnou. Naopak, Mníchovská konferencia tak ako prebehla, vytláčala Sovietsky zväz z diplomatického predmostia, ktorým bolo pre neho Československo.

Mníchovskú dohodu zrušili až krvavé obete II. svetovej vojny. Veľká Británia vyhlásila Mníchovskú dohodu za neplatnú až po atentáte na Heydricha a po českých obetiach, ktoré s ním súviseli, po Lidiciach, po stovkách popravených. Nemecko neuznalo neplatnosť Mníchovskej dohody od samého počiatku doteraz. Mníchov ukázal, že západné štáty sú ochotné pomáhať na východe len vtedy, ak je to súčasťou aj ich obrany. Naproti tomu geopolitické záujmy vtedy Sovietskeho zväzu, dnes Ruska, sú do určitej miery späté s geopolitickými záujmami Česka, Slovenska, Poľska a možno aj Maďarska (ak nepôjde proti Srbsku). Anglicko a Francúzsko sa rovnakým spôsobom ako v Mníchove voči Československu o rok neskôr zachovali voči Poľsku. Po prepadnutí Poľska Nemeckom nesplnili svoje spojenecké zmluvy voči Poľsku. Po vojne sa ľahko vzdali Poľska aj Československa v prospech tvoriaceho sa Východného bloku. Pri načrtávaní geopolitických záujmov môžeme ísť aj ďalej. V diskusii v americkom Kongrese v súvislosti s rozširovaním NATO na východ odporcovia rozšírenia použili ako ilustráciu absurdity rozšírenia argument, že Spojené štáty by mali ísť brániť hranice Slovenska.

Súčasné usporiadanie medzinárodných vzťahov v Európe sa javí aspoň tak stabilné, ako sa javil Versailleský systém. Ale ten sa nakoniec veľmi stabilným neukázal. Vo vojne, ktorá nasledovala, si každý účastník bránil svoje existenčné záujmy. Po skončení vojny obnovu hraníc Československa najviac podporoval Sovietsky zväz. Ani on to asi nerobil z patetickej slovanskej lásky, ale pre zhodu svojich geopolitických záujmov. Z toho plynie pre Slovákov aj pre Čechov poučenie: kde to neškodí našim záujmom, zbližovať naše záujmy s Východom, čiže najmä s Ruskom. A najdôležitejšie je ďalšie poučenie z Mníchova: už nikdy bezpečnostne nezávisieť iba na Západe.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?