Články

IV. Okrúhle výročia: Pražská jar

  |  31.júl 2008

O Československu z r. 1968 sa píše s bolesťou. Politika Alexandra Dubčeka, ktorá dostala poetický názov „Pražská jar“ si získala podporu odhadom 99 % obyvateľstva republiky. Bola to politika prepúšťania väzňov zavretých v minulosti, otvárania hraníc, rozširovania slobody a prísľubov ešte väčšieho rozšírenia slobody a zvyšovania ekonomickej prosperity. Politika skončila obsadením republiky armádami Varšavskej zmluvy, emigráciou tisícov ľudí do zahraničia, väčšieho obmedzenia slobody ako bola pred r. 1968, kapituláciou politického vedenia krajiny na celej čiare.

V januári 1968 zvolili Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka Komunistickej strany Československa. Bolo to východisko zo slepej uličky, do ktorej zaviedol politiku komunistickej strany jej predchádzajúci prvý tajomník Antonín Novotný. Alexander Dubček bol predtým prvým tajomníkom Komunistickej strany Slovenska. Robil celkom úspešnú politiku. Ako syn rodičov, ktorí sa v 20-tych rokov s Interhelpom vysťahovali do Sovietskeho zväzu, bol vhodným symbolom pre Sovietsky zväz. Pod jeho krytím si Slovensko začalo presadzovať federáciu a česká aj slovenská inteligencia demokratickejší typ komunizmu. Táto politika dostala ďalší poetický názov „socializmus s ľudskou tvárou“ a toto označenie sa stalo dôležitým termínom XX. storočia. Žiaľ, v Dubčekovej politike bolo príliš veľa poézie a málo reálpolitiky. Už v marci – apríli 1968 sa ukazovalo, že umožnenie – stále ešte nie úplnej – slobody tlače existenčne ohrozuje komunizmus. Východný blok na to reagoval zhromažďovaním vojsk okolo celej dĺžky československých hraníc z „bratskými“ socialistickými štátmi. Na tento signál Dubček nevedel reagovať. Nepripravoval sa na obranu, čo by však ani nebolo možné, ale nedokázal ani modifikovať vnútornú politiku. Československo sa začalo podobať ovci, strnulo pozerajúcej na vlkov sťahujúcich sa okolo nej. Dubčekova politika bola nekoncepčná nie len voči Moskve. Praha sa dostávala do problémov s Východným blokom, ale nemala ešte zmluvu s vtedajším Západným Nemeckom o neplatnosti Mníchovskej dohody. Politiku republiky určovalo nie politické vedenie krajiny, nech sa dostalo k moci akýmkoľvek spôsobom, ale novinári, ktorí nemali politickú legitimitu už vôbec žiadnu. V praxi to znamenalo, že republika sa ocitla bez politického, čiže mocenského riadenia. Pre porovnanie, zavedenie vojnového stavu v Poľsku v r. 1980 generálom Jaruzelskym bol v porovnaní s Dubčekovou politikou r. 1968 štátnicky čin.

Hovorí sa, že po bitke je každý generál, ale pohľad na mapu naznačuje, že v r. 1968 Moskva nemohla vypustiť Československo zo svojho tábora. Odkrylo by sa bývalé Východné Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Dnes Západ porušuje svoje záväzky z dohôd medzi Reaganom a Gorbačovom a Bushom starším a Gorbačovom a Parížskou chartou z r. 1990, že nebude rozširovať vojenské zariadenia smerom na východ. Tým viac by to bol urobil bez takýchto dohovorov cez odpadnuté Československo. Politické a vojenské vedenie Sovietskeho zväzu to nemohlo pripustiť, ak nechcelo stratiť vlastné mocenské postavenie. Žiaľ, dnes to už vieme. Politické vedenie Československa to bolo povinné vedieť už vtedy.

Efektný let socializmu s ľudskou tvárou náhle skončil obsadením republiky vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. O hroziacom obsadení republiky sa predtým diskutovalo v novinách, iba politické vedenie krajiny s ním neuvažovalo. Pavel Kohout dostal niekedy začiatkom augusta 1968 otázku, ako by sme mali reagovať na obsadenie krajiny armádami socialistických štátov. Pavel Kohout odpovedal akože vtipne, že by sme sa mali tváriť, že sme si toho nevšimli. Koľká naivita. Kohoutova odpoveď odráža geopolitickú úroveň vtedajšieho vedenia krajiny. Po obsadení krajiny možno reakcie politických vedúcich činiteľov rozdeliť do niekoľkých skupín. Dubček a najväčšia časť vedenia strany boli prekvapení, nevedeli ako reagovať a nechali sa vliecť udalosťami. Člen predsedníctva ÚV KSČ František Kriegel zvolil cestu pasívneho odporu. Gustáv Husák hľadal a volil cestu najvyššieho spoločného menovateľa proponentov socializmus s ľudskou tvárou a geopolitických oponentov z Moskvy a ostatných krajín Varšavskej zmluvy. Antonín Kapek, Alojz Indra, Vasiľ Biľak, Oldřich Švestka a ďalší sa chceli raz a navždy vysporiadať s pokusmi o zmiernenie komunistickej diktatúry. V auguste 1968 sa pokúšali o vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády, trochu neskôr českí členovia tejto skupiny vytvorili Byro pre riadenie straníckej práce v českých zemiach. Vyhral to Gustáv Husák. So škrípaním zubov treba konštatovať, že Husákova koncepcia predstavovala jedine možné a ako tak prijateľné východisko zo situácie, keď celá republika bola obsadená cudzími vojskami. V daných pomeroch bola alternatívou voči Husákovi už iba skupina okolo časopisu Tribuna, Byra pre riadenie straníckej práce v českých zemiach a na Slovensku skupina okolo Vasiľa Biľaka. Čiže horšia alternatíva. V r. 1968 sme počúvali z Prahy, ako je zlé, že na Slovensku sa držíme hesla „Najskôr federácia, potom demokracia“ hoci by to malo byť opačne. Skutočnosť je taká, že vtedajšia slovenská politika sa ukázala realistickejšia ako česká presnejšie pražská. Federácia Československa sa udržala aj napriek obsadeniu armádami Varšavskej zmluvy. Dodnes sa rozširuje mýtus, že normalizácia prebiehala na Slovensku miernejšie než v Čechách. Pokiaľ išlo o hlavného odporcu komunizmu na Slovensku, kresťanstvo, neprebiehala miernejšie. Je fakt, že sloboda tlače, ktorá sa od Dubčekovho zvolenia za tajomníka šírila najmä z Prahy, bola potlačená úplne. Sny o československej zahraničnej politike „na všetky azimuty“, ktoré sa taktiež šírili z Prahy, boli potlačené ešte úplnejšie. Slovenská provinciálna politika onoho roku sa ukázala realistickejšou než pražská svetová politika.

A nakoniec o nosnom zoskupení politiky Pražského jara. Ako sa ukázalo, nebolo schopné intelektuálne zvládnuť výzvy riadenia krajiny v r. 1968. Straníci vylúčení zo strany za podporu Dubčeka upadli do anonymity a neboli schopní vytvoriť žiadny kompaktný front odporu proti Husákovmu režimu iného komunizmu. V Čechách sa neskôr podieľali spolu s nekomunistami na vytvorení Charty 77. Klobúk dole pred nimi aspoň za toto. Dubček v r. 1969 ako predseda parlamentu podpísal zákon, trestajúci demonštrantov na podporu jeho politiky.

Nakoniec o Husákovi. Jeho reálpolitika bola chvíľami desivá. Pri svojom výstupe k moci bez škrupúľ zneužíval slovenskú otázku. Vysočanský zjazd strany vyhlásil za neplatný, pretože bolo na ňom málo slovenských delegátov. Jozefa Smrkovského vytlačil z funkcie predsedu Národného zhromaždenia s odôvodnením, že na funkciu majú nárok Slováci. Nuž, politika je predovšetkým o používaní sily. Azda je výsledkom historickej spravodlivosti, že o dvadsaťročie neskôr už nebol schopný pochopiť význam Gorbačovovej perestrojky a zavčasu nasmerovať Československo na Gorbačovovu líniu. To viedlo k jeho neslávnemu pádu.

November 1989 už nebol pokračovaním roku 1968. Skôr naopak, samotná idea socializmu s ľudskou tvárou všetkým pripadala passé. Rok 1968 však zostane zapísaný v slovenských aj v českých dejinách ako sentimentálna spomienka o jednej kapitole našej túžby po slobode.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?