Články

Dlhý deň v Londýne

  |  4.november 2009

Druhý november je zasvätený Pamiatke zosnulých, ale ja som tento deň strávil medzi množstvom živých ľudí. Predpoludním som sa zúčastnil na diskusii o páde železnej opony pred 20-mi rokmi v Európskej banke pre obnovu a rozvoj so sídlom v Londýne a popoludní na podobnej diskusii v Londýnskej škole ekonomiky (London School of Economics). Organizátori pozvali na obe podujatia na jednej strane účastníkov zo Strednej Európy, na druhej strane analytikov a komentátorov zo Západu. Podujatie v Európskej banke pre obnovu a rozvoj sa začalo prezentáciou správy banky o priebehu a dôsledkoch finančnej krízy v krajinách bývalého Východného bloku. Správu vypracoval hlavný ekonóm banky Eric Berglöf. Na množstve grafov ukázal, ako kríza zasiahla krajiny bývalej plánovanej ekonomiky. Správa je však pomerne optimistická, pretože dokumentuje, ako sú tieto krajiny teraz lepšie schopné čeliť kríze, než boli krajiny zasiahnuté krízou napríklad v r. 1998. Správa konštatuje, že trhové mechanizmy v týchto krajinách, ale aj štátne zásahy, pomohli zmierniť dôsledky krízy. Na záver konštatuje, že bude potrebné globálne prehodnotenie úlohy štátu v hospodárstve, ale neprichádza do úvahy nahradiť trhový mechanizmus. Čiže isté zvýšenie štátnej kontroly nad hospodárstvom a štátnych zásahov do hospodárstva, ale len po určitú hranicu.

Po prezentácii správy nasledovala diskusia o udalostiach pred 20-mi rokmi. Účastníkov zmien reprezentoval bývalý poľský prezident Alexander Kwaśniewski a ja, západných analytikov a komentátorov udalostí vo vtedajšej Východnej Európe zastupoval známy anglický historik a publicista Timothy Garton Ash, a prezident EBRD Thomas Mirow, nemecký ekonóm, ktorý kedysi začínal popri Willy Brandtovi, neskôr spolupracoval s ďalším nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom. Diskusia sa pohybovala najmä pri ekonomických súvislostiach pádu komunizmu pred 20-mi rokmi. Poslucháči diskusie mali možnosť porovnávať priebeh udalostí naozaj z oboch strán. Alexander Kwaśniewski bol najmladším členom poslednej komunistickej vlády v Poľsku, ale veľmi sa angažoval za dohodu s opozíciou na rokovaniach pri okrúhlom stole vo Varšave. Na rozdiel od poľského vývoja, v Československu sa komunisti držali moci zubami-nechtami a ja som išiel do prvej prevažne nekomunistickej vlády Československa takmer rovno z väzenia. Prezident EBRD Thomas Mirow sa vyjadroval najmä ku súčasnosti a z jeho slov bolo zrejmé, že chce, aby banka financovala projekty v bývalých východných štátoch bez politického rozdeľovania. Timothy Garton Ash pred piatimi rokmi pri rozšírení Európskej únie na východ napísal, že je to po prvýkrát v európskych krajinách, že sa slovanské štáty zúčastňujú ako rovnocenní partneri na európskej integrácii. Pripomenul som mu tento jeho článok a povedal mi, že v tom vidí historický význam pre európske dejiny. Prezident banky nás po diskusii pozval na obed, na ktorom sa zúčastnila aj Brigita Schmögnerová, slovenská zástupkyňa vo vrcholnom manažmente banky. Stretol som v banke aj svojho kolegu z Valdajského klubu v Rusku.

London School of Economics je prestížnou vysokou školou, známou po celom svete. V súčasnosti na nej študuje aj niekoľko Slovákov. Dostali sa na ňu cez rôzne podporné programy Európskej únie. Spektrum diskutérov bolo širšie ako predpoludním v banke. Z Českej republiky bol Václav Havel, z bývalého Východného Nemecka Markus Meckel, posledný, už nekomunistický minister zahraničných vecí Nemeckej demokratickej republiky a dlhoročný poslanec Bundestagu. Z Maďarska bol Géza Jeszenszky, naopak prvý minister zahraničných vecí Maďarska vo vláde Jozsefa Antalla začiatkom 90-tych rokov, Jan Krzysztof Bielecki, predseda vlády Poľska, taktiež zo začiatku 90-tych rokov a ja som bol zo Slovenska. Diskusiu viedol Edward Lucas, redaktor anglického týždenníku The Economist. Diskusia prebiehala pred zaplnenou aulou, asi 300 študentov, profesorov a členov londýnskeho diplomatického zboru. Václav Havel je stále majstrom vtipných bonmotov a pohľadu na udalosti akoby zhora. Géza Jeszenszky sa pokúsil vniesť do diskusie otázku maďarských menšín. Reagoval som, že je to smiešny problém v porovnaní s perspektívami, ktoré sa pre Európu otvorili pred 20-mi rokmi aj s výzvami, ktoré náš kontinent musí riešiť v súčasnosti a budúcnosti. Obecenstvo túto moju argumentáciu prijalo a diskusia neuviazla polemikou o maďarskej menšine na Slovensku či v iných krajinách. Moderátor nastolil aj otázku súčasného postavenia Ruska v Európe a vo svete. Stručne, ako to v takej diskusii je možné, som propagoval myšlienku spolupráce krajín kresťanskej civilizácie, Ruska, Európskej únie a Severnej Ameriky. Londýn je skôr kritickým prostredím voči Rusku, ale nikto so mnou nepolemizoval.

Večer na London School of Economics bol pre mňa aj stretnutím s dávnymi priateľmi. Václav Havel akoby sa čoraz viac posúval do polohy T. G. Masaryka, ktorý po odchode z úradu prezidenta povedal pamätný výrok: „Chvíli se budu dívat, jak to sami děláte.“ S Markusom Meckelom som sa prvýkrát stretol, keď som bol v roku 1990 členom federálnej vlády. Jan Krzysztof Bielecki bol predsedom vlády v Poľsku, keď ja som bol predsedom vlády na Slovensku a v júni 1991 navštívil Bardejov pri príležitosti konferencie newyorského Iinštitútu pre bezpečnostné otázky Východ – Západ. Géza Jeszenszky pochádza zo starobylého vlastne slovenského šľachtického rodu pochádzajúceho z Liptova. Jeho pra-pra-predok bol známy Ján Jesenius, lekár, ktorý urobil prvú pitvu v strednej Európe v roku 1601 na Karlovej univerzite v Prahe. Ako známy profesor stal sa rektorom Karlovej univerzity. Z toho titulu patril akoby do vlády českého kráľovstva. To sa mu stalo osudným, pretože po bitke na Bielej hore ho víťazný Ferdinand II. Habsburgský nechal v Prahe popraviť spolu s 27 českými pánmi. Keď Géza Jeszenszky v roku 1990 už ako maďarský minister zahraničných vecí navštívil Prahu, na Staromestskom námestí položil veniec na mieste, kde prišiel o hlavu jeho pra-pra-predok. V roku 1991, ako predseda vlády Slovenskej republiky, som pozval kolegov aj z okolitých štátov na výstup na Gerlach. Géza Jeszenszky sa výstupu zúčastnil a ukázal veľkú zdatnosť. Vystúpil na vrchol medzi prvými. Teraz patrí ku národne orientovaným maďarským intelektuálom a jeho vystúpenie na LSE signalizuje, že na všetkých medzinárodných podujatiach, kde bude maďarský zástupca, musíme počítať s diskusiou o národnostnej politike. Nemusíme sa takej diskusii vyhýbať, pretože máme silné argumenty.

Po diskusii nás pozvali veľvyslanci zúčastnených krajín na večeru. Tam už bola debata uvoľnenejšia. Spomenul som akoby ich predchodcu vo funkcii, bývalého československého ministra zahraničných vecí Jana Masaryka. Tento syn prezidenta T. G. Masaryka bol v 30-tych rokoch československým veľvyslancom v Londýne. Bol to vtipný človek a nezaslúžil si koniec skokom z okna Černínskeho paláca v Prahe vo februári 1948. Stále sa objavujú podozrenia, či jeho smrť nebola v skutočnosti vraždou, či nebol z okna Černínskeho paláca vysotený. Jeho smrť opätovne vyšetrovala polícia aj v r. 1968 a uzavrela, že skutočne išlo o samovraždu.

Vtip Jana Masaryka
Jan Masaryk rozprával príhodu zo svojho diplomatického pôsobenia v Londýne. Zúčastnil sa diplomatickej recepcie a uprostred recepcie ho vyzval starší anglický lord, aby zahral účastníkom recepcie na husliach. Jan Masaryk vysvetlil pohnútky ku výzve takto: ten starý lord si mňa poplietol s mojim otcom, prezidentom T. G. Masarykom. Môjho otca si poplietol s poľským prezidentom Ignacym Paderewskim, ktorý bol vo svojej dobe svetoznámym klavírnym virtuózom. A klavír si poplietol s husľami. Nuž a ja som mu to mal všetko vysvetľovať. Tak som radšej zobral husle a zahral som.

Po diskusii som sa stretol aj s členmi slovenského spolku vo Veľkej Británii a so slovenskými študentmi, študujúcimi na LSE. Naši študenti v Londýne sú už Európanmi do špiku kostí. Pohyb v týchto svetových centrách, zatiaľ vzdelanosti a neskôr rozhodovania, je pre nich úplne prirodzený. Po skončení štúdia sa chcú vrátiť na Slovensko a nepochybne budú pre našu krajinu prínosom.

Do hotelu som sa dostal okolo jedenástej večer a v utorok o štvrtej ráno ma čakalo auto nášho veľvyslanectva a odviezlo ma na letisko na cestu domov. Slovenský veľvyslanec v Londýne a pracovníci nášho veľvyslanectva mi veľmi pomáhali pri zvládaní nabitého programu.

Až v lietadle som si stihol prečítať britské noviny. Hlavnou správou bolo oznámenie predsedu zatiaľ opozičnej Konzervatívnej strany Davida Camerona, že ani v prípade víťazných volieb na budúci rok nebude trvať na referende vo Veľkej Británii o platnosti Lisabonskej zmluvy. Odôvodnil to, že po očakávanej ratifikácii Lisabonskej zmluvy v Českej republike, nevidí zmysel referenda, pretože zo zmluvy by sa už nedalo vyvliecť. Ďalšou správou bolo oznámenie kráľovnej Alžbety II., že Wiliam, starší syn princa Charlesa a princeznej Diany, v januári navštívi Nový Zéland a Austráliu ako zástupca kráľovnej. Mladého princa takto babička postupne zaúča do kráľovských povinností.

V Londýne bolo príjemné počasie, teplota okolo 10-12 ˚C, žiadna hmla. Vo Viedni už čakala zima a sneženie. Lyžovačky sa blížia.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?