Články

Vždy proti prúdu

  |  23.november 2009

 

Otázky kládla Tina Čorná. Rozhovor bol uverejnený v týždenníku Žurnál č. 43/2009.

Pred 20 rokmi ste boli o tomto čase zavretý v cele bratislavského Justičného paláca. Ešte si na to niekedy spomeniete?

Na celu až tak veľmi nie, ale na svojich spoluväzňov si spomínam, pretože išlo o ľudské osudy. Boli sme spolu uzavretí v malom priestore, takže som sa s nimi zblízka konfrontoval.

Boli to politickí väzni?

Iba Jozef Skošník, ktorý sa v roku 1985 pokúsil preplávať Dunaj do Rakúska, ale nepodarilo sa mu to. Tí druhí neboli.

Stretli ste sa ešte s nimi neskôr?

Iba so Skošníkom, ktorý sa v 90. rokoch občas objavil aj v médiách... Pár krát sa u mňa ešte zastavil , keď potreboval peniaze. Ale išlo o malé sumy, tak som mu pomohol.

Čo ste si v tom čase mysleli o Gustávovi Husákovi?

Gustáv Husák bol na druhej strane barikády, ktorá nás delila. A ja som proti nemu bojoval. No necítil som voči nemu nenávisť.

Vedeli ste si vtedy predstaviť, že po nejakom desaťročí budete sám obhajovať jeho pamiatku?

Netušil som, že to bude raz aktuálne, ale vonkoncom by som to nevylučoval - ani vtedy.

Predpokladali ste už, že komunistický režim je na spadnutie?

V podstate áno. Od svojej 5. triedy ľudovej som takmer denne čítal noviny a počúval správy, lebo ma veľmi zaujímala politika. A keď to človek takto dlho sleduje, aj drobné signály sú preňho veľavravné. Slabosť režimu sa prejavila napríklad v tom, že už nemohol vážnejšie zasiahnuť proti disidentom. Mňa ešte síce zavreli, ale týždeň alebo dva po mojom zatknutí v Poľsku nastúpila nekomunistická vláda Tadeusza Mazowieckeho a Maďarsko cez svoje hranice pustilo občanov NDR na Západ, čo signalizovalo zásadnú zmenu režimu. Nehovoriac o Sovietskom zväze, kde už štvrtý rok bežala glasnosť a perestrojka. Československo sa ocitlo v obkľúčení de facto nekomunistického Poľska a štátov so zásadne „iným komunizmom“ - Sovietskeho zväzu a Maďarska. A keď 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr, už to bolo úplne jasné.

Mnohí disidenti však hovorili, že náš režim bol pre nich stále nevyspytateľný. Oproti susedom bol skostnatený a nebolo jasné, ako dlho sa ešte bude brániť prichádzajúcim zmenám...

Že to pôjde tak rýchlo, naozaj nevedel nikto odhadnúť. Ani ja. Ale to, že s ortodoxným komunistickým režimom to aj u nás skôr či neskôr pôjde dolu vodou, bolo jasné hádam každému. Dalo sa to predvídať pri pohľade na geopolitickú osamelosť Československa.

Neprekvapilo vás, že ste sa predsa len ocitli vo väzbe, keď zmeny už viseli vo vzduchu?

Prekvapilo ma to. A pravdu povediac zranilo to moju domýšľavosť. Myslel som si totiž, že svoje disidentské aktivity robím tak šikovne na hrane, že ma pre slabosť režimu ešte nemôžu zavrieť. 

Bola to pre vás veľká satisfakcia, keď vás prepustili vďaka masovým protestom ľudí z novembrových námestí? 

Isteže áno. Mimochodom, neskôr som sa z eštébáckych kruhov dozvedel, čo bolo priamym dôvodom môjho zatknutia. Išlo o to, že ŠTB koncom jari 1989 odpočula rozhovor Františka Mikloška, Václava Bendu, Václava Malého a mňa, v ktorom sme sa dohovárali o oslávení pápežovho rozhodnutia o blahorečení Anežky Českej. V máji 1989 sa už viac-menej vedelo, že beatifikačný proces, ktorý vo Vatikáne väčšinou trvá roky, dopadne dobre. Nikto si však nevedel predstaviť, že by režim pustil na túto slávnosť blahorečenia do Ríma väčšie množstvo veriacich. Predpokladalo sa, že v Ríme to kardinál Tomášek komorne oslávi s pápežom Jánom Pavlom II.  a ozajstná slávnosť sa presunie do chrámu Svätého Víta v Prahe. A v tom našom odpočúvanom rozhovore som mal povedať, že my privedieme do Prahy 10 – 15 tisíc Slovákov a tam to roztočíme. V Prahe však boli dve miesta tabu - Hradčany, pretože tam sídli prezident, a areál okolo budovy Ústredného výboru Komunistickej strany pri Vltave. Pristihli nás teda, ako plánujeme jedno z týchto dvoch tabu porušiť. Po sviečkovej manifestácií totiž už nikto z ŠTB nepochyboval, že by sme toľko ľudí naozaj doviedli a báli sa čo i len odhadnúť, čo všetko by z toho mohlo vzniknúť. Takto padlo rozhodnutie zavrieť ma. Napokon to dopadlo tak, že celá oslava beatifikácie Anežky Českej sa odohrala v Ríme, kam režim pustil z Československa celé vlaky pútnikov.

Udržiavali ste rovnako intenzívne vzťahy s pánmi Bendom a Malým aj po revolúcii?

Po Novembri sa pomery zásadne zmenili. Každý z nás už mal iné starosti. Ja som bol pri zakladaní KDH na Slovensku a vo federálnej vláde, Benda zakladal kresťansko-demokratickú stranu Českej republiky (KDS) a Václav Malý sa vrátil do pastorácie. V čase nášho rozhovoru bol kuričom v nejakom pražskom hoteli, ale keď už nepotreboval štátny súhlas, čo sme po Novembri zrušili, veľmi rýchlo sa ocitol naspäť v cirkevných službách. Cítil sa byť predovšetkým kňazom.

V minulom režime ste spolupracovali aj s disidentmi, ktorí vyznávali liberálne hodnoty. No po Novembri ste sa okrem iného preslávili tým, ako ste vyhlásili, že komunizmus je za nami, teraz je na rade liberalizmus. Ako ďaleko ste pokročili v tomto boji s liberalizmom za posledných 20 rokov?

No, je to veľmi biedne...

Stále to platí?

Stále to platí, ale necítim sa už tak víťazoslávne, ako vtedy, keď som to povedal.

Čo vám na liberalizme prekáža najviac?

Prekáža mi, že ponecháva na každého jednotlivého človeka rozhodnutie, čo bude robiť, a čo nebude robiť. Samozrejme, v rámci zákonnosti. Ale človek je veľmi často slabý na to, aby prijal správne rozhodnutia a dejinami osvedčené pravidlá. Napríklad - desať božích prikázaní. Ukazuje sa, že je to stále tá lepšia záruka rozvoja spoločnosti, než individuálne rozhodnutia jednotlivca -  znovu opakujem - v rámci zákona. Ako bonmot mi zišla v tejto súvislosti na um veta z jedného anglického článku o islamskom a kresťanskom svetoch, že slabosť žien v islamských spoločnostiach je zdrojom sily týchto spoločností.

Uvažujete nejako podrobnejšie nad rozdielmi, ktoré formujú tieto dva svety?

Hĺbkovo nie, skôr vonkajškovo - politicky a geopoliticky. A vidím, že islamský svet sa nachádza v stave ofenzívy. Napriek tomu, že prinajmenšom po technologickej stránke sú všetky islamské spoločnosti ďaleko zaostalejšie, ako kresťanské, tak ten islamský svet vytláča kresťanský. Tam, kde sa tieto dva svety stretnú, obyčajne napreduje islam.

Môžete byť konkrétnejší? Kde to tak prebieha?

Všade - v severnej Afrike, v Európe, či na Kaukaze. Aj keď Kaukaz - to je osobitná kapitola, lebo Rusi uplatňujú inú taktiku, iné pravidlá čelenia islamským spoločnostiam, azda aj účinnejšie. V západnej Európe islamské spoločenstvá vytvárajú vlastné uzavreté getá, neintegrujú sa - nech je kresťanská spoločnosť, aká je. Naopak sa ukazuje, že mnohí teroristi, sú deti islamských rodičov, ktoré sa narodili už v Európe, a nie len, že sa nevzdali islamu, ale naopak - pojali až istú nenávisť voči kresťanskej spoločnosti, v ktorej žijú.

V čom je účinnejší ruský model „čelenia islamu“?

Je to model, v ktorom štát podporuje a dohliada na dodržiavanie rovnoprávnosti medzi islamom a kresťanstvom, ktoré je spravidla reprezentované pravoslávnou cirkvou. Prejavuje sa tak, že keď si napríklad v Groznom – hlavnom meste Čečenska, alebo v tatarskej Kazani mohamedáni postavia v centre mesta mohutnú mešitu, pár sto metrov od nej, tiež v centre sa zrekonštruuje pravoslávna katedrála. Obe náboženstvá sú rovnoprávne, ale nesmie žiadne z nich, teda de facto islam, bezpečnostne ohrozovať Rusko – ani vnútorne, ani vonkajškovo. Keď túto hranicu prekročí, potom zasahuje armáda.

Tento model je do Európy asi neprenosný...

Nedokážem sa k tomu vyjadriť, či je naozaj neprenosný. Viem len, že francúzska armáda nacvičuje obkolesenia mestských častí a dokonca robí spoločné cvičenia s ich milíciami.

Aký máte pocit po 20 rokoch – zúročilo KDH svoj potenciál v tom, ako sa môže prihovárať ľuďom, čo žijú na Slovensku?

Skôr nie.

V čom vidíte hlavné nedostatky?

Asi v tom, že KDH sa stále príliš drží klerikálnej agendy - ochrany cirkvi a jej podpory. To, čo robí v iných oblastiach, akoby nebolo dostatočne viditeľné. V každom prípade spoločnosť to nevníma v plnej miere.

Neprebral Smer svojou sociálnou solidaritou časť priestoru, v ktorom by mohla práve kresťanská strana oslovovať ľudí ? 

Smer má na to právo. A keď tak urobil, preňho dobre.

Išlo by KDH do koalície so Smerom?

K týmto otázkam sa nevyjadrujem.

Určite však hodnotíte politickú šachovnicu na Slovensku. Čo myslíte, aký ťah figúrkou by sa mohol stať rozhodujúcim pre KDH, aby znovu väčšmi oslovilo občanov?

Niekde som čítal, že KDH stúplo v prieskumoch po zvolení nového predsedu Jána Figeľa. To je dobre. Na druhej strane – a to sa týka všetkých pravicových strán na Slovensku – KDH by si malo uvedomiť, že prepuknutím finančnej krízy sa skončila jedna kapitola sociálno-ekonomických dejín Európy a celého západného sveta. To znamená, že politika, ktorá znižovala úlohu štátu, podporovala čo najväčšiu privatizáciu, znižovala dane bohatým a aj na Slovensku prinášala 20 rokov svoje výsledky - tak takáto politika už definitívne neplatí. Pretože finančnú krízu nespôsobili štáty, ale súkromní bankári a nebankové subjekty. Všeobecne sa vo svete ide k politike väčšieho štátneho dozoru nad súkromným hospodárstvom, lebo takú ekonomickú nerovnováhu, akú spôsobili americkí finančníci, neustráži nikto iný, iba štát. Naše pravé strany - vrátane KDH - si to akoby neuvedomujú. Stále majú prečítané iba knihy spred dvadsiatich rokov - o politike Margaret Thetcherovej a Ronalda Regana.

V lete pápež Benedikt XVI. vydal encykliku, v ktorej kritizuje kapitalistický systém a odhaľuje jeho odľudštenú tvár. Ako ste to vnímali?

Cirkev vo svojich encyklikách spravidla vždy pomenúva znaky doby. Tým, že nebola a nie je viazaná na politickú korektnosť, je slobodná a môže hlbšie a pravdivejšie pomenovať problémy, ako tlač alebo politici. To isté urobil pápež v tejto encyklike. Už pred vypuknutím krízy sa zväčšovali sociálne rozdiely medzi ľuďmi a politika umožňovala viacerým kapitalistom zneužívať slobody súkromného podnikania. To sa v dejinách stáva, takže až tak veľmi ma to neprekvapuje. Ale doviedli to až do súčasnej finančnej krízy, ktorá zasahuje príliš mnohých. Dokonca aj slovenské penzijné fondy stratili za posledný rok nejaké percentá - čiže kríza, ktorú vyvolali megakapitalisti zo zámoria, oberá o peniaze aj našich penzistov. To je už priveľa.

Jedným z bolestivých znakov doby je narastajúci hlas extrémistov. Nemala by cirkev a KDH otvorene hovoriť na túto tému s občanmi?

Najskôr musí hlasnejšie hovoriť na tému novej sociálnej politiky, ktorú by bolo potrebné raziť. A aby takto mohli hovoriť, podľa môjho názoru by najlepšie urobili, keby si dali na mesiac prázdniny. Každý by sa stiahol domov a dal by si záväzok, že prečíta tri knihy o tejto novej situácii.

Máte nejaké tipy?

Na začiatok si stačí prečítať napríklad nejakých ekonómov - Josepha Stiglitza alebo profesora Yalskej univerzity v Spojených štátoch Imanuela Millersteina.

Vy sa vlastne so svojimi ľuďmi ani nemôžete poriadne pozhovárať, lebo nemajú načítané knihy, ako vy? Nechcete zmeniť tábor?

To nie! (Smiech.)Ani ten druhý tábor ich asi nemá načítané.

Hľadám prameň tejto situácie, prečo vy – vážený muž slovenskej politiky - pôsobíte ako nepochopený solitér?

Nerobí mi to starosti.

Keď akceptujete silnú úlohu štátu, ktorú vyvracajú naši pravicoví politici, je pre vás vzorom silný ruský štát?

Dejiny a historické tradície strednej a západnej Európy sú iné, než Ruska, a preto nemôžeme mechanicky preberať ruské vzory. Ale mnohé veci v Rusku sú naozaj nasledovaniahodné. Napríklad u nás aj v Rusku je problém s demografickým vývojom populácie a oba štáty podporujú viac detí v rodinách. My to ale robíme veľmi komplikovaným spôsobom  - cez odpočítateľné položky a neviem, čo ešte, ale nikto tomu poriadne nerozumie, azda okrem troch poslancov KDH, ktoré v tejto agende vedie. V Rusku to robia inak. Tam urobili zákon, podľa ktorého za druhé a tretie dieťa dostane matka, alebo rodina väčšiu sumu peňazí - okolo 300 tisíc rubľov. No tieto peniaze môže použiť iba na zaobstaranie si, alebo zdokonalenie bytu, štúdium rodičov, alebo vklad do penzijného fondu. Takto štát dosahuje, aby peniaze na deti nemohli byť zneužívané rodičmi na pijatiku a čokoľvek iné. Ale veď to je ďaleko lepší spôsob oddelenia, povedal by som, zodpovedných a nezodpovedných rodičov, než naše odpočítateľné položky. Keď idete eskalátorom v moskovskom metre, vidíte veľa reklám na rodinu s tromi deťmi. Na Slovensku som takú reklamu nevidel, nanajvýš dve deti a jedného psa.

Ako vnímate pohoršenú reakciu časti pravice ohľadom zmeny postoja Američanov k umiestneniu radarov v strednej Európe?

Považujem to za obrovskú hlúposť, tú pohoršenú reakciu, ktorá spočíva v tom, že samotný radar a rakety v strednej Európe boli zamierené viac proti Rusku, ako proti Iránu. Technicky by nepokryli celú Európu a kým by radar zachytil raketu letiacu z Iránu a raketa z Poľska by sa ju usilovala zneškodniť, tak tá iránska raketa by pokojne mohla zasiahnuť napríklad južné Taliansko. Na druhej strane radar videl všetko, čo sa deje v Rusku až po Ural. A keď Vladimir Putin, ešte ako prezident, navrhol lepšie umiestnenie radaru aj rakiet -  teda bližšie k Iránu, Američania to neprijali. Čo dodať? Tá nepravda sa skôr či neskôr vždy prejaví - v osobnom živote aj v politike.

Vám to bolo jasné od začiatku, lebo sú vám blízke postoje Ruska? 

Ale veď proti umiestneniu týchto základní sa pôvodne postavilo Nemecko aj Francúzsko. Súhlasili až minulý rok, že dobre -  nech sa to teda po nejakom čase zaradí do NATO. Ale práve preto, že s tým viaceré štáty nesúhlasili, nemohli sa radary stať od začiatku súčasťou spoločnej obrannej stratégie NATO a išlo len o dvojstranné zmluvy USA - Poľsko, USA - Česko. A napokon - USA sú globálna veľmoc a keď sa jej záujmy niekde inde na zemeguli stali prednejšie, ako tieto dve základne, tak sa ich jednoducho vzdala. Američanom vôbec nezáležalo na politických škodách, ktoré tým spôsobili svojim „spojencom“ v Poľsku a Česku. Ale to sa dalo očakávať. Keď sa aj v minulosti Poliaci a Česi spoliehali na vzdialených spojencov v Anglicku či Francúzsku, tak tí vzdialení spojenci ich vždy nechali v štichu. Teraz to urobili Spojené štáty. Dobre tak tým poľským a českým politikom, ktorí sa angažovali za radar a rakety.

 

Dejiny sa zvyknú opakovať - neschádza vám na um, že dnes, keď sa svet prudko radikalizuje, opäť stojíme na prahu výbušnej doby?

To, čo sa ma pýtate, je ukážka liberálneho ustráchaného postoja. V liberálnych krajinách dochádza k demografickému poklesu – preto tá úzkosť.

Ale to sa deje aj v Rusku.

Rusko bolo 70 rokov komunistickou krajinou a komunizmus je odvrátená  strana liberalizmu. Napríklad mnoho bývalých komunistov sa u nás po novembri 1989 stali práve liberálmi. Ale to len na okraj. Islamské spoločnosti sú sebavedomé v ofenzíve práve preto, že narastajú. Mimochodom, liberalizmus tam nie je dovolený. A európske spoločnosti, ktoré demograficky klesajú, si už veľmi dobre spočítali, že ak tento trend bude pri vláde liberalizmu pokračovať, tak za dve - tri desaťročia ani radarové a raketové základne nezabezpečia obranu Európy. Z toho plynie tento strach.

Nie je azda oprávnený?

Ja takýto strach nepociťujem. Verím, že kresťanské spoločenstvá, ktoré majú už teraz viac detí, ako liberálne, dokážu vyvinúť rovnako účinnú stratégiu na vzdorovanie islamským spoločenstvám, ako to dokázali v boji s komunizmom.

Prečo vlastne musíme islamským spoločenstvám vzdorovať, keď Boh je len jeden?

Skúste to povedať tým islamským spoločenstvám podľa možnosti v islamských  štvrtiach v Marseillle, v Birminghame alebo v berlínskej tureckej štvrti.

Už to niekto skúsil?

Neviem, ale asi by potom dlho nežil.

 

Myslíte si, že sa na tieto témy zhovárajú severoamerický prezident s ruským? Nenastala podľa vás nová éra zvolením Baraka Obamu?

Skôr o tom pochybujem, lebo, ako som už spomínal, Rusko a Západ uplatňujú odlišnú taktiku.

Nespájajú ich východiská kresťansko-židovskej civilizácie?

No, bodaj by ich spájali... Napokon, Rusko počas návštevy Baraka Obamu v Moskve vyšlo v ústrety Spojeným štátom v otázke dopravy vojenského materiálu do Afganistanu. Pred pár týždňami som sa zúčastnil stretnutia, na ktorom minister zahraničných vecí Sergej Lavrov povedal, že „Rusko má záujem, aby NATO nebolo porazené práve v Afganistane.“ 

Často chodievate do Moskvy?

Tri - štyrikrát do roka.

Na svojich cestách do Ruska vystupujete ako politológ?

Som členom takzvaného Valdajského klubu, v ktorom je asi 50 „kremlológov“ z celého sveta. Väčšinu tvoria Američania, Angličania, Nemci, ale sú tam aj Francúzi, či Číňania. Dlhé roky som tam bol z bývalého východného bloku úplne sám, len teraz tam pribudli jeden Poliak a jeden Maďar. 

Sú to ľudia, čo sympatizujú s Kremľom?

Sotva. Je medzi nimi napríklad komentátor Jim Hoagland z Washington Post, ktorého komentáre rozhodne prokremľovské nie sú.

Na nedávne stretnutie s týmto klubom prišiel aj prezident Medvedev. Ako na vás zapôsobil?

Je inteligentný a primerane sebavedomý. Západní politológovia mu kládli otázky, pred ktorými je veľmi ťažké uhnúť. Beseda trvala asi tri hodiny - otázka, odpoveď – a ja som v Medvedevovych odpovediach nenašiel žiadny logický rozpor.

Ako súvisí váš vrelý záujem o Rusko s tým, že ruský kapitál financuje vysokú školu v Bratislave, ktorá nesie vaše meno?

Prosím vás, na začiatku bol síce ruský kapitál, ale teraz má škola už 4 tisíc študentov, ktorí ju určite nenavštevujú z nejakého rusofilstva, ale preto, že má dobrú povesť. S tým to nesúvisí. Čo je pre Kremeľ nejaká maličká škola v Bratislave? Veď o tom ani nevedia.

Ako vnímate nevraživosť pravoslávnej cirkvi ku katolíckej na ruskom teritóriu?

Viem o tom len sprostredkovane, keď o tom rozprávajú katolícki kňazi pôsobiaci v Rusku. Rusi poukazujú najmä na to, že v Grécku, čo je rovnako pravoslávna krajina, katolícka cirkev neprevádza misijnú činnosť. Katolícka cirkev zase tvrdí, že žiadna liberálna krajina v západnej Európe nie je tak neznabožská, ako je Rusko.

Naozaj je neznabožská?

Podľa mňa nie. Napríklad v Moskve je návrat k viere očividný - pred chrámom Christa Spasiteľa každý deň stojí 400-metrový rad veriacich. V ruskej historiografii sa možno dočítať, že rozdiel medzi nájazdníkmi zo Západu a z Východu bol ten, že nájazdníci z Východu sa nikdy nesnažili u Rusov zmeniť náboženstvo - chceli iba peniaze, kým tí zo Západu vždy chceli zmeniť ruský spôsob viery. Preto sú Rusi alergickejší na „nájazdníkov“ zo Západu ako z Východu. Možno zachádzam priďaleko, ale preto sa aj dnes Rusko ľahšie spája s Čínou proti NATO, ako s Európou proti Číne.

Máte pre to pochopenie?

Ponechávam to na Rusov.

Nemala by katolícka cirkev namiesto misijnej činnosti v Rusku znásobiť svoj vplyv napríklad na východnom Slovensku v rómskych osadách?

Katolícka cirkev ju asi robí viac, ako ktokoľvek iný na Slovensku. Ale to je vec slovenskej katolíckej cirkvi. Nebude predsa pápež posielať talianskych misionárov na východné Slovensko do rómskych osád.

Prečo nie?

Iste, ale globálna katolícka cirkev má iné problémy než nejaké malé Slovensko.

Nie sú tie problémy spoločné? Ako vnímate fenomén teológie oslobodenia v Latinskej Amerike?

V 80. a 90. rokoch som sa ešte hrdil tým, že som odporcom teológie oslobodenia, lebo som v tom videl ustupovanie komunizmu. Teraz ma to už nezaujíma, pretože komunizmus je porazený. Latinskou Amerikou sa príliš podrobne nezaoberám, ale vidím tam už len nacionalizmus, ktorý je čiastočne živený odporom voči Spojeným štátom.

Pomenovali ste, prečo považujete sa potrebné čeliť islamu. Čomu však má čeliť naša malá spoločnosť?

Ako advokát vidím mnohé problémy „zdola“. Vidím napríklad, ako smiešni slovenskí kapitalisti oberajú bez akejkoľvek hanby chudobné rodiny o byty a domy a ako slovenské zákonodarstvo strašne pomaly postupuje proti takýmto ľuďom. Súčasnú finančnú krízu spôsobilo vytváranie finančných bublín najmä západnými bankármi a nebankovými subjektami. Podľa môjho názoru sme na Slovensku mali obmedzovať možnosti poskytovania pôžičiek na hlúposti.

Navrhovali ste vlastné riešenia?

Niečo som navrhoval cez KDH, ale nič neprešlo. Myslím si však, že zásadné opatrenia v zmene uvažovania pri poskytovaní úverov by sa stali súčasťou hlbšieho pochopenia zmeny spoločenských a ekonomických podmienok, ku ktorým došlo. No žiadne takéto pochopenie na Slovensku nevidíte. Prostredníctvom OKS som sa podieľal na vypracovaní zákona o dobrovoľnej vojenskej službe. Slovenská armáda doslova upadá a dobrovoľná vojenská služba, ktorá existuje vo viacerých iných krajinách by bola jedným malým prostriedkom, ako zvýšiť vlastenecké cítenie u obyvateľstva, spojiť armádu so spoločnosťou a nakoniec aj zvýšiť počet armády. Neprešlo to, pretože vládna koalícia neprijme nič, čo navrhne opozícia. A takýchto príkladov je viac.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?