Články

Ján Čarnogruský: Prejav pri udelení poľského štátneho vyznamenania Vladimírovi Juklovi

  |  7.december 2009

Prišli sme sem na poľské veľvyslanectvo v Bratislave koncom novembra 2009, aby sme sa stretli s dejinami. Príbeh, ktorý doviedol Vladimíra Jukla, aj nás sem, začal uprostred II. svetovej vojny. Vladimír Jukl študoval v Bratislave matematiku a fyziku, ale jeho rozum a srdce ovládli dve duchovné sily – sila katolíckej cirkvi a sila Ruska, tieto dva póly Európy. Pred nimi, či za nimi stála ešte jedna postava. Prof. Tomislav Kolakovič, chorvátsky katolícky kňaz prišiel vtedy do Bratislavy, pretože sem ho zaviedli vlny vojny. Aj on hľadal cesty, ako zblížiť prvý a tretí Rím. Prof. Kolakovič začal nenápadne pôsobiť medzi bratislavskou vysokoškolskou mládežou a oduševnil celú generáciu. Do príliš tradicionalistického slovenského náboženského a všeobecne duchovného prostredia vniesol kontinentálny rozmer. Vladimír Jukl sa stal jeho osobným asistentom. Verím, že duch Prof. Kolakoviča sa dnes vznáša v tejto miestnosti. Prívrženci Kolakoviča sa pravidelne stretávali v malých krúžkoch. Na stretnutiach sa modlili, diskutovali, rozjímali. Krúžky sa nazývali Rodina. Ukázali sa ako najväčšia duchovno-organizátorská sila Slovenska 20. storočia. Ďalej budem pokračovať stručným výpočtom faktov.

 

            Po vypuknutí povstania Vladimír Jukl nasledoval Prof. Kolakoviča do povstania. Odišli spolu do Banskej Bystrice a odtiaľ do Nízkych Tatier. Zimu ´44-´45 prežili v zemlianke v horách, neďaleko základne sovietskych partizánov. Prof. Kolakovič, ktorý mal aj medicínske vzdelanie, poskytoval povstalcom zdravotnícke služby. Po prechode frontu sa Vladimír Jukl vrátil do Bratislavy, Kolakovič za pomoci sovietskych dôstojníkov pokračoval na ceste do Sovietskeho zväzu. Vrátil sa v lete r. 1945. Po návrate sa preniesol do Prahy a nasledovali ho tam Vladimír Jukl aj Silvester Krčméry, ďalší zapálený študent z Kolakovičovho okruhu, ktorý by tu dnes mal byť, ale žiaľ choroba mu to nedovoľuje. V lete 1946 Kolakovič musel opustiť Československo, odkiaľ ho už komunistické bezpečnostné orgány vykázali. Rodina, ktorá sa medzitým rozšírila do Čiech, pokračovala vo svojej činnosti. Až do r. 1951, kedy ich pozatýkali a v sérii procesov odsúdili približne na 600 rokov väzenia. Vladimír Jukl dostal 25 rokov, z ktorých si odsedel 13 a pol. Spoznal väznice celého Československa. Vo februári 1965 bol Vladimír Jukl podmienečne prepustený z väzenia, ako som povedal, po 13 a pol roka. Členovia Rodiny, ako ich postupne púšťali z väzení, nadviazali kontakty a obnovili svoje stretávania. Napriek dlhoročnému väzeniu, ktoré bolo možné iba opreté o sovietsku čiže ruskú politickú moc, zostala v nich láska k Rusku. Ich činnosť mala dlhodobú perspektívu, nie krátkodobé vzplanutie. V priebehu 70-tych a 80-tych rokov sa sieť ich krúžkov rozšírila na celé Slovensko. Sieť bola spojená komunikačne a okolo Vlada a Silva sa pravidelne stretávalo niekoľko ľudí, možno povedať, že akýsi štáb Kolakovičom odštartovaného hnutia. Ten štáb sa stretáva doteraz. Pod ich inšpiráciou mládežnícke krúžky aktívnych veriacich začali pôsobiť na všetkých vysokých školách na Slovensku a na množstve stredných škôl. Oni stáli za masovou účasťou na velehradskej púti v r. 1985. Oni založili cieľavedomosť nárastu počtu účastníkov púti na Slovensku a programu, ktorý púte sprevádzal. Oni zorganizovali zbieranie podpisov pod petíciu moravských katolíkov v r. 1987, pod ktorú sa nazbieralo viac než pol milióna podpisov. Oni vydali odporúčanie, aby prišli ľudia na sviečkovú demonštráciu v Bratislave. Bez tohto odporúčania by sviečková demonštrácia zostala iba podujatím s malým počtom účastníkov. Dnes je výročie sviečkovej demonštrácie pamätným dňom Slovenskej republiky a sviečková demonštrácia bola prvým masovým vystúpením proti komunistickému režimu v Československu po roku 1969. Nedávno sme zažili podujatia ku 20. výročiu pádu komunizmu v Československu. Keby nebolo v 80-tych rokoch prejavov odporu proti komunizmu, za ktorými stáli dedičia Kolakovičovej Rodiny, čiže Vladimír Jukl, Slovensko by nemalo čo vykázať. Na stredoeurópskej udalosti zvalenia železnej opony by sa Slovensko nemalo ako zúčastniť. Za tým všetkým stojí tento skromný človek Vladimír Jukl.

 

            Vladimír Jukl dostáva dnes poľské štátne vyznamenanie. Poľsko vedelo oceniť jeho zásluhy. Žiadne slovenské vyznamenanie Vladimír Jukl nemá. Toto hovorí o mnohom. Vlado, nehľadaj veľkosť doma. Vzdávame dnes úctu Vladimírovi Juklovi a celej myšlienke ľuďom, ktorí stáli okolo neho. A vzdávame úctu aj poľskému prezidentovi Lechovi Kaczynskému, ktorý udelil poľské štátne vyznamenanie Vladimírovi Juklovi. Vzdávame úctu a poďakovanie aj poľskému veľvyslancovi Andrzejovi Krawczykovi. Jednoducho, veľkí ľudia, veľké myšlienky, potrebujú aj manažment. Manažment ľudí, ktorí pochopia veľkých ľudí a veľké myšlienky a tak sa ku nim priradia.

 

            Milý Vlado!

Prvý a tretí Rím naďalej zostávajú pólmi Európy. Profesor Kolakovič, Ty a Tvoji spoločníci ste sa zaslúžili o to, že veľa ľudí chápe vzájomný význam oboch pólov a rozmýšľa, čo treba urobiť, aby sa zblížili. Všetci Ti srdečne blahoželáme k vyznamenaniu.

  30. novembra 2009

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?