Články

Ján Čarnogurský: Právo a revolúcia

  |  14.január 2010

Prednáška na Bratislavskej vysokej škole práva

V spoločnosti vystupujú dva javy, ktoré sú navzájom protikladné a zároveň neoddeliteľné. Je to právo a revolúcia. Právo upravuje spoločenské vzťahy medzi občanmi aj medzi občanmi a inštitúciami vrátane štátu, zabezpečuje v spoločnosti zákonnosť, poriadok, stabilitu, efektivitu, čiže spravodlivosť na partikulárnej úrovni. Naproti tomu revolúcia spravidla nastoľuje historickú spravodlivosť, spočívajúcu v tom, že odstraňuje spoločenské štruktúry, zakotvujúce disproporcie v spoločnosti, štruktúry brzdiace súčasný a budúci rozvoj spoločnosti. Posledným takým príkladom bol komunizmus, ktorý potláčaním súkromného vlastníctva a podnikania brzdil rozvoj hospodárstva a uspokojovania spoločenských potrieb. Revolúcia spravidla zabezpečuje spravodlivosť na makrospoločenskej úrovni.  Výhrada „spravidla“ je nevyhnutná, keďže sa pohybujeme v oblasti spoločenských vied a nemožno vylúčiť právo ani revolúciu, ktorých objektívne pôsobenie je iné. Pojem spravodlivosti, ktorý obaja javy spája ich zároveň robí v spoločnosti a dejinách nevyhnutnými. Ich vzájomný vzťah je nesmierne dynamický a plný protikladov, čiže dialektický. Právo zakazuje revolúciu a revolúcia ruší právo. Zároveň revolúcia potrebuje právo na stabilizáciu nových spoločenských vzťahov, ktoré zaviedla a na ustanovenie poriadku v spoločnosti. Právo potrebuje revolúciu ako svoj začiatok, zdroj a legitimizáciu. Dokonca do takej miery, že ak ju nemá, nazve revolúciou jav, ktorý revolúciou v skutočnosti nie je.

 

            Keď hovoríme o spravodlivosti ako jednotiacom prvku práva a revolúcie, musíme si položiť otázku, čo je spravodlivosť a prečo je v spoločnosti taká dôležitá. Čiže musíme ísť hlbšie. Sila a význam spravodlivosti vyplýva z toho, že spravodlivosť zabezpečuje a chráni pre spoločnosť ako celok aj jej jednotlivých členov prístup ku všeobecnému blahu. Všeobecné blaho je súhrn všetkých statkov a hodnôt, aj potenciálnych, ktoré spoločnosť môže dosiahnuť a sprostredkovanie účasti spoločnosti a jej členov na takých statkoch a hodnotách. Všeobecné blaho vytvára spoločenský stav, ktorý každému umožňuje dosiahnuť miesto, ktoré mu v spoločnosti prináleží a rozvíjať svoj talent.

 

            Jednou z funkcii práva je nastolenie a udržiavanie spravodlivosti a predsa právo po určitom čase nedokáže udržiavať spravodlivosť ako celok. Čiže spravodlivosť medzi štruktúrami spoločnosti aj spravodlivosť na mikroúrovni medzi jednotlivými občanmi. Pre účely tejto prednášky stačí menovať dve príčiny zlyhávania práva v jeho základnej funkcii v dlhšej časovej perspektíve. Jedna príčina spočíva v tom, že právo nie je iba súhrnom abstraktných právnych noriem, ale vyjadruje aj záujmy spoločenských, mocenských alebo do konca iba vlastníckych skupín. Druhou príčinou je stupeň poznania tvorcov práva. Pod tvorcami práva nemám na mysli iba skupiny legislatívcov vo vláde, na ministerstvách, či v parlamente, ale spoločnosti ako celku. Ako malý príklad možno uviesť vzťah k jadrovej energetike v rovine práva a to nie iba v rovine právnej normy, ale aj v rovine rozhodovania právnych orgánov. Najskôr bol ústretový, zhruba v 90-tych rokoch bol negatívny a v súčasnosti, zdá sa, sa opäť obracia k ústretovosti. To je však príliš detailný príklad. Nositelia záujmov prenesených do práva majú samozrejmú snahu svoje záujmy mať chránené právom, čiže právo prinajmenšom v rozsahu svojich záujmov nemeniť. Ako príklad možno uviesť dnes už uzavretú kapitolu komunistického práva. Práve na komunistickom práve sa možno pokúsiť skúmať aj všeobecnejšie princípy o vzťahu práva a revolúcie a vzťahu práva a spravodlivosti. Komunisti zvíťazili a získali politickú moc v našej krajine a v celom bývalom Východnom bloku ľahko. Iba tak možno označiť spôsob, keď do ich náručia padala jedna krajina za druhou, či formou viac alebo menej demokratických volieb ako bolo Československo, či pomocou referenda kombinujúceho existenčné otázky národa a štátu s otázkami politickej moci ako bolo v Poľsku a ďalšie formy sú známe z dejín štátov bývalého Východného bloku. Ľahkosť víťazstva komunistov v týchto štátoch naznačuje, že spoločnosť onej doby v nich videla prinajmenšom nositeľov programu odstránenia makrospoločenských nespravodlivostí minulej doby. Na základe svojho víťazstva, ktoré mimochodom komunisti nazvali revolúciou, začali prebudovávať celý právny poriadok a za zhruba 40 rokov svojho panstva sa im to ďalekosiahle podarilo. V rovnakom čase narastali prvky spoločenských vzťahov, ktoré protirečili záujmov komunistov a kládli základy novej spravodlivosti. Ako príklad možno uviesť čoraz viditeľnejšiu neefektivitu štátneho riadenia hospodárstva a naopak efektivitu súkromného hospodárstva. Príkladov by bolo možné uviesť samozrejme viac. Narastajúce disproporcie medzi podmienkami pre efektívny rozvoj spoločenských vzťahov a strnulým právom nemohol zakryť ani povedzme Občiansky zákonník, chrániaci zmluvnú rovnosť a voľnosť do určitej úrovne, plnenie zmlúv, či neplatnosť právnych úkonov, ktoré sa priečili v dnešnom vyjadrení dobrým mravom. Aj na komunistický právny poriadok platil klasický Ciceronov výrok: Summum ius – summa im iuria. Žiaľ, on platí aj na súčasný právny poriadok.

 

            Keď rozporu medzi strnulým právom a možnosťami rozvoja spoločnosti prekročí určitú hranicu, nastáva čas revolúcie. Revolúcia začína mimo právneho poriadku, pretože právny poriadok ju neuznáva a nedovoľuje. Z toho dôvodu revolúcia začína ako politické hnutie. Nezáleží, či sa vo sfére politiky musí presadzovať násilím, hrozbou násilia, alebo nenásilnou metódou, ktorej symbolom sa stal Gándhí. Existujúci právny poriadok môže na niektorom stupni vzostupu revolúcie túto uznať a vytvoriť jej právny priestor. Revolúcia v takom prípade používa pre svoj ďalší vzostup právne prostriedky existujúceho práva. Akoby za odmenu potom nemusí zrušiť existujúce právo, ale iba postupne ho transformuje. Poskytnutie priestoru pre revolúciu v platnom práve nenúti revolúciu, ba dokonca jej v určitom rozsahu jej bráni používať ďalej násilné prostriedky a robí revolúciu pokojnejšou. Ani poskytnutie priestoru v platnom práve však nebrzdí revolúciu v dosahovaní svojich cieľov. Skôr naopak, je to skôr znakom kapitulácie existujúcej politickej moci pred revolúciou a tak či tak sa končí porážkou existujúcej moci, zmocnením sa revolúcie právneho poriadku a jeho prebudovanie na svoj obraz.

 

            Po víťazstve revolúcie, či násilnom alebo pokojnom, nasledujú tri kroky v rýchlom slede vo vzťahu k právnemu poriadku. Nasleduje:

-         zrušenie väčšej alebo menšej časti platného práva alebo dokonca celého platného práva;

-         zrušenie alebo zásadná personálna výmena orgánu tvoriaceho doteraz právo. V parlamentných demokraciách je to parlament;

-         zásadná personálna výmena súdnictva niekedy so zmenou súdnej sústavy ako celku.

 

Iniciatívnu úlohu pri všetkom zohráva politické vedenie víťaznej revolúcie, prípadne výkonný orgán vytvorený víťaznou revolúciou. Zrušenie starého práva prebehlo najradikálnejšie v Rusku po Októbrovej revolúcii. Dekrét o súde z novembra 1917 ustanovil, že predrevolučné zákony platia iba do tej miery, ak neboli zrušené revolúciou a ak neprotirečia revolučnému právnemu vedomiu. Rušenie starého práva prebiehalo v Československu počas tzv. Nežnej revolúcie početnými novelizáciami Ústavy a ďalších hlavných zákonov. Novela Ústavy začala vypustením článku o vedúcej úlohe komunistickej strany a o marxizme leninizme ako riadiacej ideológii štátu. K vypusteniu týchto článkov došlo dňa 29. novembra 1989, ešte pred nástupom novej vlády, v ktorej už mali väčšinu členovia novinovaní víťaznou revolúciou. Výmena zákonodarného orgánu sa uskutočnila vo Francúzskej revolúcii premenou generálnych stavov na ústavodarné zhromaždenie na jeseň r. 1789. V nežnej revolúcii v Československu bol prijatý zákon č.183/1989 Zb. o voľbe nových poslancov zákonodarných zborov, podľa ktorého došlo k rekonštrukcii poslaneckého zboru federálneho zhromaždenia aj národných rád a to tak, že podľa dohôd vedení politických strán, resp. vznikajúcich politických strán, boli odvolávaní jednotliví poslanci týchto zborov a do zákonodarných zborov boli kooptovaní noví poslanci. Výmena sudcov, či celých súdov, sa opäť uskutočnila najradikálnejšie v Rusku po Októbrovej revolúcii. Podľa Dekrétu o súde sa zastavila činnosť všetkých stupňov súdov, zmierčich súdov, súdnych vyšetrovateľov, prokurátorov a dokonca aj advokátov, kým sa nevytvoria nové súdne orgány. V Československu bol prijatý zákon č. 376/1990 ako novela zák. č. 36/1964 Zb. o organizácii súdov a voľbách sudcov, ktorý zviedol nový spôsob voľby sudcov. Taktiež bol prijatý zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch, ktorý umožnil odvolať sudcov, ak v období od 25. 2. 1948 do 31. 12. 1989 svojim rozhodovaním porušil povinnosti, ktoré mal ako nezávislý sudca plniť alebo neoprávnene zasahoval do nezávislého a nestranného rozhodovania súdov. Sudcov bolo možné odvolať z tohto dôvodu v období od 1. 9. 1991 do 31. 12. 1993. 

Tvorba nového práva ako aj orgánov tvorby a výkonu práva začína ihneď ako náhle revolúcia ovládne aspoň časť územia alebo niektoré mocenské orgány. Forma práva aj orgány tvorby práva nadobúdajú revolučný charakter. V ruskej revolúcii sa zdrojom práva stavajú rozhodnutia výkonných orgánov, ale aj minimálny program sociálnodemokratickej strany boľševikov a spočiatku aj strany sociálnych revolucionárov, strany eserov. V Nežnej revolúcii v Československu nedošlo k zmene právotvorných orgánov, ani k zmene formy práva.

 

Nová revolučná moc potrebuje vydávať nové právo, pretože právo je prostriedkom jej upevnenia a stabilizácie. Stáva sa aj ďalším nástrojom na pokračovanie revolúcie a boj s predchádzajúcim režimom. Od hĺbky (dôslednosť) krokov novej moci na zrušenie starého práva možno posudzovať rozsah revolúcie. Urgentnosti potreby nového práva ako prostriedku na pokračovanie revolúcie, musí ustúpiť profesionalita pri jeho tvorbe. Predovšetkým musí ustúpiť forma práva. Novým právom sa stáva „revolučné právne vedomie“, dokonca aj len revolučný cit. Rodiaca sa nová makrospravodlivosť nespočíva na vycibrených právnych formuláciách, ale na novej rovnováhe makrotrendov spoločenského vývoja.

 

II. Historické príklady

 

Do svetových dejín sa zapísali ako najznámejšie revolúcie francúzska a ruská revolúcia. Súčasné slovenské právo má svoj zdroj v udalostiach, ktoré dostali poetický názov „Nežná revolúcia“. Pád komunistického režimu v Československu v novembri – decembri 1989 síce ešte neznamenal vznik samostatnej Slovenskej republiky, ale vytvoril pre jej zrod historické predpoklady. Pozrime sa na premeny práva v týchto troch revolúciách.

 

 

Francúzsko

 

Vo Francúzsku prebiehal proces centralizácie štátnej moci v rukách kráľa dlhú dobu a vyvrcholil za vlády Ľudovíta XIV. (doba vlády: 1643 - 1715). Za jeho vlády, ale najmä po jej skončení, sa začali prejavovať a silnieť prvky odcudzenia centralizovaného štátneho aparátu a reálnych spoločenských vzťahov spoločnosti. Najznámejším ideologickým prejavom takejto odcudzenosti bolo hnutie encyklopedistov v polovici 18. storočia. V neúrodnom roku 1788 z nej plynúce radikálne zhoršenie sociálnych pomerov najmä na francúzskom vidieku prelomili kritickú hranicu rovnováhy centralizovanej moci kráľa a názorov spoločnosti. V auguste 1788 bol kráľ nútený zvolať generálne stavy, čiže zhromaždenie stavov formálne existujúcich vo Francúzsku – duchovenstvá šľachty a tzv. tretieho stavu, čiže miest. Generálne stavy sa potom zišli v júli nasledujúceho roku 1789, ale už pred tým sa začala pyšná stavba centralizovanej štátnej moci francúzskej monarchie rúcať sama od seba. Na jar a v lete 1789 prepukali spontánne na francúzskom vidieku vzbury proti existujúcemu poriadku s hlavným znakom ničenia zámkov a vyháňania, príp. až vraždenia šľachty. Generálne stavy sa zišli začiatkom júla 1789. Ich pôvodnou úlohou bolo iba schváliť nové daňové zákony. 9. júla 1789 sa však generálne stavy prehlásili za ústavudarné národné zhromaždenie Francúzska. Toto rozhodnutie generálnych stavov znamenalo zlomenie absolutizmu kráľa a v skutočnosti začiatok revolúcie. Dobitie Bastily 14. júla 1789 sa stalo iba symbolickým prejavom zmeny, ku ktorej došlo o 5 dní skôr. Reťaz zásadných zmien spoločenského a štátneho usporiadania sa začala, vo svojom súhrne dostala názov Francúzska revolúcia. 4. augusta 1789 národné zhromaždenie zrušilo feudálny režim – zrušilo šľachtické privilégia. Poddanské dávky zostali spočiatku zachované, ale dali sa z nich vykúpiť. 26. augusta 1789 prijalo národné zhromaždenie deklaráciu ľudských a občianskych práv. deklarácia zaviedla prirodzené právo, jeho súčasťou bolo právo na súkromné vlastníctvo. Deklarácia sa stala ideologickým výrazom Francúzskej revolúcie. Je prejavom dialektiky dejín, že najväčší počet odsúdených, popravených a padlých vo vojnách nastal až po prijatí deklarácie. 2. novembra 1789 národné zhromaždenie prijalo zákon o znárodnení cirkevného majetku, ktorý postihol asi jednu desatinu územia Francúzska. Predaj znárodneného cirkevného majetku sa stal v nasledujúcom období hlavným zdrojom financovania revolučného štátneho aparátu. V decembri 1789 došlo ku prijatiu dôležitého zákona z hľadiska vzťahu práva a revolúcie vo Francúzsku. Bol prijatý zákon  o miestnych orgánoch štátnej moci a došlo ku decentralizácii štátnej správy a rozdelenia Francúzska na 83 departementov. Súdna správna finančná administratíva štátu sa tým zjednodušila a zracionalizovala, pretože sa sústreďovala vždy podľa departementu. Rok 1790 bol vo Francúzsku relatívne pokojný, štát a spoločnosť sa zžívali s novým usporiadaním. V auguste 1791 sa zišlo nové národné zhromaždenie pod názvom Konvent, do ktorého volili poslancov na základe všeobecného volebného práva. 13. septembra 1791 bola prijatá nová ústava Francúzska. Kráľovská moc zostala ešte zachovaná, ale iba ako konštitučná monarchia, v ústave boli zakotvené individuálne občianske slobody, zavedený volebný cenzus a dvojstupňový volebný systém. V roku 1792 revolučný proces prebudovávania starého poriadku na nabral nové otáčky. 11. júla 1792 prijal Konvent vyhlásenie o vlasti v nebezpečenstve. 10. augusta Konvent pozastavil výkon kráľovskej moci a zároveň zriadil revolučný tribunál. 25. augusta konvent definitívne zrušil feudálne práva a 21. septembra 1792 došlo ku zrušeniu monarchie vo Francúzsku a vyhláseniu Francúzskej republiky. 20. 9. 1791 sa kráľ pokúsil ujsť z Francúzska, ale na hraniciach bol zadržaný. 11. decembra 1792 sa začal v Paríži proces s kráľom a 21. januára 1793 bol kráľ popravený. Počas procesu s kráľom pred Konventom Robespierre, Danton a Marat argumentovali, že kráľ musí byť popravený, ak má byť revolúcia úspešná. Táto argumentácia svedčí, že kráľ sa stal symbolom kontrarevolúcie a jeho osud predurčoval ďalší vývoj revolúcie. Vyvrcholenie revolúcie vo Francúzsku nastalo v nasledujúcom roku, ktorý Victor Hugo zvečnil vo svojom románe 93. 10. marca 1793 Konvent zriadil mimoriadny trestný tribunál a v mestách a obciach sa začali vytvárať výbory ostražitosti. 6. apríla 1793 bol vytvorený prvý výbor verejného blaha v Paríži, jeho predsedom sa stal Danton. 2. júna 1793 Konvent – obkľúčený parížskou národnou gardou – odhlasoval zatknutie 22 vedúcich poslancov girondistickej strany v Konvente. Všetci boli onedlho popravení. Girondistickí poslanci sa považovali za súčasť a tvorcov revolúcie, preto svoje zatknutie považovali za zradu na revolúcii a samozrejme za vrchol nespravodlivosti. Jeden zo zatknutých poslancov pred popravou predniesol známy výrok, že revolúcia požiera svoje deti. 5. septembra 1793 prijal Konvent zákon o podozrivých a tento deň sa považuje za začiatok teroru vo Francúzsku, kedy výbor pre všeobecnú bezpečnosť začal vykonávať opatrenia proti podozrelým osobám a opatrenia veľmi často spočívali v ich poprave. 10. augusta 1793 bola prijatá nová ústava Francúzska. Obdobie teroru trvalo do 9. Thermidoru 1794, kedy došlo naopak ku pozatýkaniu jakobínskym poslancov, čiže vedúcich predstaviteľov politiky teroru a ku ich poprave. Podľa historických záznamov v období teroru bolo popravených asi 30 až 40 tisíc osôb v celom Francúzsku, čo predstavuje asi 20 ‰ francúzskeho obyvateľstva. Odstránenie jakobínskej diktatúry v období politiky teroru vytvorilo predpoklady a postupne prešlo takmer plynule ku dialektickému protikladu revolúcie, ktorý spočíval vo vzostupe Napoleona Bonaparteho a vytvoreniu cisárstva.

            Centralizmus je dlhodobou historickou tradíciou Francúzska, vlastne až do súčasnosti. Paradoxne ho celkom nezrušila ani revolúcia, ba z určitého ohľadu ho dokonca vystupňovala. V dopade na právo a justičný systém sa revolúcia prejavila v zásadnom prebudovaní vrcholných orgánov štátnej moci vo Francúzsku, najmä v zrušení monarchie, poprave kráľa a nastolení republiky. Neskôr opäť vo vytvorení cisárstva, ale to už presahuje rámec našej témy. Ku zásadnej zmene iného práva, než v našom zmysle ústavného, počas francúzskej revolúcie nedošlo. Pravda ak nepovažujeme za právo vytvorenie a právomoci výborov verejného blaha a výborov pre všeobecnú bezpečnosť, ktoré vykonávali politiku teroru. Súdnictvo bolo reorganizované do departementov. Až za vlády Napoleona v marci 1804 bol prijatý občiansky zákonník známy v dejinách ako Napoleonov kódex. Zákonník však iba systematizoval a zracionalizoval dovtedajšie zvykové právo vo Francúzsku, prípadne právo zakotvené v jednotlivých kráľovských dekrétoch. V roku 1810 bol prijatý trestný kódex. Občiansky zákonník platí dodnes a približne polovica ustanovení z jeho pôvodných vyše 2000 paragrafov platí bezozmeny doteraz.

.....................................

 

 

Ruská revolúcia

 

Z hľadiska dopadu na ruské právo ruská revolúcia začala vo februári 1917. Cár Mikuláš II. odstúpil z funkcie 15. marca 1917 (podľa Gregoriánskeho kalendára) a o deň neskôr aj jeho brat Michail Alexandrovič. Tak skončilo panovanie dynastie Romanovcov. Dočasná vláda, ktorá sa stala výkonným aj zákonodarným orgánom koncom leta 1917, vyhlasuje Rusko za republiku. Hlavná ruská revolúcia začala až v októbri 1917 (podľa Juliánskeho kalendára). Jej historický priebeh je známy, preto teraz hovorme len o právnych dopadoch. 8. novembra vydal petrohradský soviet robotníckych a vojenských zástupcov výzvu k občanom Ruska. Výzvu koncipoval Lenin. Vo výzve oznamuje ponuku na separátne uzavretie mieru s vojnu vedúcimi štátmi, zrušenie veľkostatkárskeho vlastníctva pôdy, robotnícku kontrolu výroby, vytvorenie sovietskej vlády. 9. novembra prijal všeruský zjazd sovietov dekrét o mieri, čiže vystúpenie Ruska z vojny, dekrét o pôde, poštátnenie všetkej pôdy a dekrét o vláde ľudových komisárov, čiže zmenu vlády v Rusku. Ešte dňa 25. 11. 1917 prebehli v Rusku voľby do ústavodarného zhromaždenia. Zhromaždenie bolo zvolené, ale boľševici ho rozohnali. Právotvorným orgánom bol zjazd sovietov vojenských a robotníckych zástupcov a vláda – Rada ľudových komisárov. Priamy dopad na právny systém mali dekréty o súde, prvý z 5. decembra 1917 (Gregoriánsky kalendár) a ďalšie potom z februára 1918 ako dekrét o súde č. 2 a z 20. júla 1918 ako Dekrét o súde č. 3. Dekrét o súde zastavil činnosť všetkých dovtedajších súdov, vyšetrovateľov, prokuratúry a dokonca aj advokácie s tým, že sudcov týchto súdov mali voliť občania priamym hlasovaním. Úlohu prokurátorov alebo advokátov mohli vykonávať volení občania, ktorí neboli pozbavení občianskych práv. dovtedajšie zákony platili a mohli s uplatniť iba natoľko, nakoľko ich nezrušili revolučné dekréty a nakoľko sa neprotivili revolučnému právnemu vedomiu a revolučnému svedomiu. Dekrét vyhlasoval za zrušené všetky zákony, ktoré boli v rozpore s dekrétmi ústredného výkonného výboru sovietov robotníckych, vojenských a roľníckych zástupcov, robotnícko-roľníckej vlády a taktiež minimálnemu programu ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany boľševikov a strany sociálnych revolucionárov, eserov. V. Celoruský zjazd Sovietov schválili dňa 10. 7. 1918 prvú ústavu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky.

 

 

 

Československo.

 

 

            Československo poznáme najlepšie a na jeho právnych dejinách môžeme najlepšie sledovať, ako sa prejavovali všeobecné zákonitosti revolúcii. Naviac, v Československu je historický cyklus revolúcie a nazvime to kontrarevolúcie uzavretý v pomerne krátkom historickom období. Najskôr, ako sa uskutočnila komunistická revolúcia. Vo februári 1948  komunistická strana získala absolútnu moc v štáte. Získala ju vďaka vlastnému silnému mocenskému postaveniu opretému o relatívne víťazstvo v parlamentných voľbách v roku 1946 predovšetkým v českej časti štátu a získala ju taktiež vďaka slabosti a mocenskej nekoordinovanosti  nekomunistických strán. V neposlednej miere Jaltskými dohodami z roku 1945 západné veľmoci Veľká Británia a Spojené štáty prenechali Československo v mocenskej sfére Sovietskeho zväzu. V máji 1948 sa uskutočnili v Československu parlamentné voľby. Kandidovali v nich iba strany, ktorých existenciu povolil tzv. Národný front Čechov a Slovákov. Bola to v skutočnosti mocenská páka Komunistickej strany nad inými politickými stranami. Komunisti mali v rukách výkonnú moc a zákonodarný orgán. Ústavným zákonom č. 150/1948 Zb. schválili novú ústavu, ktorá formálne stabilizovala ich mocenské postavenie v štáte. V októbri 1948 bol prijatý zákon č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Zákon zaviedol drastické tresty za politické trestné činy, ktorých bolo neúrekom a rozhodovali o nich súdy podriadené komunistickej strane. Odsúdenci podľa tohto zákona založili v r. 1968 Klub 231 ako najradikálnejšie protikomunistické združenie v období Pražského jara. Trestným zákonom č.86/1950 Zb. prebudovali právo v rozhodujúcej časti pre mocenské pomery - trestné právo – podľa svojich potrieb. Zostalo ešte prebudovať súdnictvo. Postupná kádrová výmena sudcov bola pre komunistov príliš pomalá. Podzákonným nariadením z roku 1951 vydaným na základe zákona o vysokých školách č. 58/1950 Zb. zriadili tzv. právnické školy pracujúcich. Do škôl nastúpili robotníci spravidla aj bez maturity. Na škole si zrýchleným spôsobom urobili maturity a začali študovať právo. Po dvoch rokoch takéhoto štúdia prešli na súdy a prokuratúry ako sudcovia a prokurátori. V štúdiu práva pokračovali diaľkovo. Takýto sudcovia sa stali funkcionármi súdnej správy, predsedami a podpredsedami súdov a súdili podľa potrieb komunistickej moci. Ako ilustráciu pripomeňme, že prokurátorka z procesu proti Ľudmile Horákovej v Prahe, bola tiež absolventkou právnickej školy pracujúcich. Prokurátorka bola v súčasnosti odsúdená na nepodmienečný trest.  Prostredníctvom absolventov právnických škôl pracujúcich dostala komunistická moc do svojich rúk rozhodujúce miesta v súdnej sústave. Začiatkom 50-tych rokov predovšetkým procesy s obžalovanými podľa tzv. štátobezpečnostných paragrafov trestného zákona viedli absolventi právnických škôl pracujúcich. Rozhodovanie bežných trestných procesov a väčšiny civilných vecí mohli komunisti ponechať na dovtedajších sudcov.

             Komunistická diktatúra priviedla Československo na cestu zaostávania spoločenského rozvoja vo vnútri štátu ako aj postavenia Československa v porovnaní s inými štátmi. Prvý pokus o prekonanie zaostávania, čiže o prekonanie komunistickej diktatúry, nastal v roku 1968, ale ho porazili tanky armád Varšavskej zmluvy.

 

            Ďalšia fáza nastúpila v roku 1989. Tento raz sa stala kríza komunistického režimu v Československu súčasťou celkovej geopolitickej krízy východného bloku. Od komunizmu fakticky odpadávalo Poľsko, Maďarsko, 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr a v Sovietskom zväze sa už od nástupu Michaela Gorbačova k moci v roku 1985 rozvíjala perestrojka. Takže záverečné dejstvo porážky komunizmu mohlo prebehnúť rýchlo a bez násilia. Od 17. novembra 1989 začalo dochádzať postupne vo všetkých mestách v Československu ku masovým demonštráciám proti komunistickému režimu. Režim sa vo vnútri štátu nemal o koho oprieť a zo zahraničia nemohol počítať so žiadnou podporou. Samotný komunistický parlament preto 29. novembra 1989 schválil ústavný zákon, ktorým zrušil ustanovenia Ústavy o vedúcej úlohe Komunistickej strany a o marxizme a leninizme ako štátnej ideológii. 10. decembra 1989 nastúpila vláda s prevahou nekomunistov. 6. júna 1990 sa uskutočnili parlamentné voľby, v ktorých zvíťazili nekomunistické, ba protikomunistické politické strany. Ešte pred voľbami bol prijatý už spomínaný zákon o kooptácii zástupcov nových politických strán do federálneho zhromaždenia aj do národných rád republík (zák. č. 183/1989 Zb.). Takto došlo postupne ešte pred voľbami ku zmene personálneho a politického zloženia zákonodarných orgánov. Na základe už spomenutého zákona č. 335/1991 Zb. došlo ku preverovaniu sudcov občianskymi komisiami, či v komunistickom období nevynášali protizákonné politické rozsudky, ktoré podľa nového ponímania bolo treba považovať za rozsudky proti Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Pokiaľ je známe, na Slovensku došlo iba v jednom prípade ku preradeniu sudkyne na nižší súd.

            Zmena práva nastala jednak už spomínaným vypustením už spomínaného článku o vedúcej úlohe Komunistickej strany a vypustením viacerých paragrafov z Trestného zákona, ktoré mali zjavne politický charakter. Ústava bola menená viacerými ústavnými zákonmi, pretože sa nedosiahla politická zhoda na prijatí novej ústavy Československa. Ústavným zákonom č. 542/1992 Zb. o zániku ČSFR bola nakoniec rozpustená Československá republika do dvoch národných republík, Slovenskej republiky a Českej. Ale to je už iná téma.

 

            Z tohto prehľadu je zrejmé, že všeobecné zákonitosti revolúcie sa uplatnili aj v Československu, a to najskôr koncom 40-tych rokov vo forme komunistickej revolúcie a o 40 rokov neskôr vo forme protikomunistickej revolúcie. Z troch skúmaných príkladov v tomto materiály, komunistická aj protikomunistická revolúcia prebehli v Československu najmiernejšie. Ak porovnávame následné historické vyhodnotenie, francúzske revolúcie, ruské revolúcie a československé nežné revolúcie, historiografiou týchto krajín možno konštatovať, že ku najmenšiemu plytvaniu spoločenskými silami a ničeniu spoločenského potenciálu došlo práve v Československu a to práve vďaka nežnému charakteru revolúcie. Ale tento uzáver zatiaľ nemožno zaradiť medzi zákonitosti revolúcie.

 

 

Záver:

 

Vzťah práva a revolúcie nadobúda praktický význam, keď dochádza ku presmerovaniu vývoja spoločnosti z jednej ideovej sústavy do inej. Musí ísť o zásadnejší prechod z jednej ideovej sústavy do inej, než je napr. prechod od vlády stredopravých strán ku stredoľavým. Či sa má prechod uskutočniť, kedy, do akej miery, akým smerom, to býva spravidla v spoločnosti sporné a stáva sa až predmetom politického boja. Keď sa politický boj skončí, víťazstvom strany dovtedy mimopolitického establishmentu, dochádza k revolúcii. Revolúcia potom používa nástroje, o ktorých sme hovorili. Sú to nástroje na urýchlené presmerovanie spoločnosti do inej ideovej sústavy. Na základe dejinného poučenia možno sa oboznámiť a pochopiť nástroje, ktoré sa používajú. Zatiaľ nie sú odhalené nástroje na pochopenie a tým menej prijatie zmien vo fenoméne všeobecného dobra a z neho vyplývajúcich zmenených požiadaviek i na spravodlivosť. Preto na presadenie zmien v charaktere všeobecného dobra a zmien v požiadavkách na spravodlivosť budú stále ešte potrebné aj revolúcie. Aké nástroje budú potom revolúcie používať, to sa už dá aspoň predpokladať.

 

 

November 2009

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?