Články

Ján Čarnogurský: Obrana manželstva

  |  11.máj 2010

Začnem uspokojením. Historici vypočítali, že Československá republika od svojho začiatku až do konca približne každých 20 rokov prežila zásadnú krízu. Kríza mala politický až geopolitický charakter a obyčajne viedla ku kvalitatívnym premenám vnútorného usporiadania republiky. Nedávno sme si pripomenuli 20. výročie novembrového pádu komunizmu a začiatku novej historickej kapitoly pôvodne Česko - Slovenska a teraz Slovenska.  V podstate je načase, aby Slovensko – aj Česká republika – zažilo hlbokú krízu. Väčšina spoločnosti si to neuvedomuje, ale za takú krízu možno považovať na jednej strane útok a na druhej strane obranu základných mravných, spoločenských a civilizačných inštitúcii ako je manželstvo, ochrana života, odmietanie eutanázie, odmietane experimentov s kmeňovými bunkami a pod. Česko - Slovensko svoje 20-ročné krízy sem-tam neprežilo, ale dnes sú česko-slovenské vzťahy lepšie, ako kedykoľvek predtým. V tejto novej podobe Česko - Slovensko žije naďalej. Manželstvo je staršou inštitúciou, ako bolo Česko - Slovensko a súčasné pokusy o svoje nahlodanie by tiež mohlo prekonať v lepšej kondícii.

 

Manželstvo sa vyskytuje od začiatkov organizovaného usporiadania spoločnosti. Vyskytuje sa v rôznych podobách, koniec – koncov aj v súčasnosti sa vyskytuje v rôznych podobách, ale vždy existuje, pretože existenciu manželstva si vyžadujú elementárne potreby prežitia spoločnosti. Najlepším dôkazom o existencii a podobe manželstva sú staré zákony. Manželstvo sa v nich vyskytuje od samého začiatku. Nevyskytuje sa v nich ako samostatná kapitola, staré zákony neupravujú manželstvo ako také. Manželstvo sa považuje príliš za samozrejmosť existujúcu v spoločnosti, než aby ju bolo potrebné upravovať zákonom. Pri úprave iných spoločenských vzťahov však starý zákonodarca spomína manželstvo, napr. aké sú dôsledky, ak si slobodný muž zoberie za manželku otrokyňu, ak muž má pohlavný styk s manželkou iného a podobne. Analýza starých zákonov dáva historický prehľad aj pre posudzovanie nových pokusov a o inú právnu reguláciu manželstva. V mimokresťanskom období majú tri zákony priam civilizačný význam. Prvým svetovým zákonníkom je Chammurapiho zákonník vydaný v Mezopotámii, Babylónii okolo r. 1760 pr. Kr. Ďalšími zákonmi takéhoto významu sú Solónove zákony v antických Aténach vydané v r. 594 pr. Kr. a ešte Zákony dvanástich tabúľ vydané v starom Ríme v r. 450 p. Kr. V tejto súvislosti nespomínam samozrejme Starý zákon a Desatoro, pretože tie už majú priamy súvis s kresťanstvom. V Chammurapiho zákonníku, v Solónových zákonoch ani v Zákonoch dvanástich tabúľ sa neupravuje manželstvo, dokonca ani len zväzok osôb rovnakého pohlavia. Treba si toho všimnúť najmä v Solónových zákonoch. Boli to zákony, ktoré predstavovali zásadnú reformu usporiadania antických Atén. Vyznačovali sa taktiež tým, že v podstate uzákoňovali spoločenské vzťahy, ktoré fakticky v Aténach existovali. Ešte treba spomenúť, že v antických Aténach spoločnosť homosexuálne zväzky v zásade tolerovala. Je známe, že Alexander Macedónsky bol založený homo- aj heterosexuálne. Solónové zákony taktiež spomínajú manželstvo iba okrajovo, vo vzťahu k majetku, vo vzťahu ku postaveniu slobodného alebo otroka a pod., ale nikde nespomínajú homosexuálne partnerstvo. Rovnako neupravujú ani spoločenské vzťahy súvisiace s homosexuálnym partnerstvom, analogické alebo podobné ku spoločenských vzťahom súvisiacim s heterosexuálnym manželstvom. Napr. čo sa stane, keď sa manžel vráti po dlhých rokoch z vojnového zajatia, aký to má právny dopad na manželku, ktorá prípadne medzitým uzavrela nové manželstvo. Homosexuálne zväzky nespomínajú ani zákony dvanástich tabúľ starého Ríma, ktoré boli základom rímskeho práva a ako je známe z rímskeho práva sa vyvinulo až naše súčasné právo. Spomenuté tri zákony dejiny preosiali ako najlepšie v minulosti. Ak tieto zákony homosexuálne zväzky nespomínajú, je to minimálne signál aj pre súčasnosť. Je to signálom pre súčasných zákonodarcov, a to či už u nás alebo v zahraničí, aby sa pred zavedením do zákonodarstva nového inštitútu, ktorým by bolo uzákonenie homosexuálnych partnerských zväzkov, dôkladne zamysleli a dôkladne analyzovali, o čo opierajú taký zásadný zlom v dejinách práva. Pri takejto analýze narazíme na ďalšiu zvláštnosť požiadaviek na uzákonenie homosexuálnych partnerstiev. Uvedené tri klasické zákony, presnejšie ich zákonodarcovia, výslovne odôvodňujú vydanie uvedených zákonov potrebami spoločnosti, príkazom bohov a pod. Aj súčasné zákony reagujú na nejakú širšiu spoločenskú požiadavku. Uzákonenie homosexuálnych zväzkov či manželstiev požadujú homosexuálne založené osoby. Absolvoval som niekoľko verejných diskusií na tému uzákonenia homosexuálnych partnerstiev či manželstiev. Všimol som si všeobecnú charakteristiku diskusných príspevkov tých, ktorí takéto zákony požadovali. Argumentovali vždy v prvej osobe. Argumentovali, že „ja som diskriminovaný“, alebo „my sme diskriminovaní“, keď takéto zákony nie sú. Argumentácia obhajcov tradičného manželstva naproti tomu používa tretiu osobu. Oni alebo ona – spoločnosť potrebuje manželstvo z takých a takých dôvodov. Manželstvo je potrebné, pretože je ochranou slabších v manželskom zväzku a to sú spravidla ženy a deti. Čiže oni. Ale kráľ Chammurapi vydal svoje zákony nie preto, aby upevnil svoju vládu, ale aby nastolil istotu a spravodlivosť pre svojich poddaných. Solón taktiež nevydal zákony pre seba, ale preto, aby nastolil viac spravodlivosti a väčšiu pevnosť v aténskej demokracii. Zákony sa vydávajú „pre nich“, nie „pre mňa“.

 

V diskusiách o požiadavke na uzákonenie homopartnerstiev je dôležitý ešte iný údaj, ktorý sa v nich nevyskytuje. Pri nasledujúcich údajoch vychádzam z prejavu poslanca Alojza Rakusa v Národnej rade Slovenskej republiky dňa 31. 1. 2002 v diskusii o návrhu na uzákonenie homosexuálnych partnerstiev. Poslanec Rakús vychádzal z amerických štúdii, ktoré vo svojom prejave presnejšie spomína. Podľa nich v prvom rade homosexuálov v bežnej populácii nie je 4 % ako všeobecne uvádzajú naši aj zahraniční homosexuáli, ale nanajvýš 1%. Ďalej podľa americkej štúdie, ktorú poslanec Rakus uvádza, 74 % homosexuálnych mužov malo počas života viac než 100 partnerov, 41 % viac než 500 partnerov a 28 % viac než 1000 partnerov. 79% homosexuálnych mužov označilo viac ako polovicu svojich partnerov za cudzích neznámych mužov. Iba 2 % homosexuálne založených mužov dodržiavali monogamiu alebo semimonogamiu, t. z. že mali pohlavný styk s menej než 10 partnermi. Časté striedanie partnerov je všeobecným javom u homosexuálov aj po rozšírení AIDS. Pripomeňme si, že choroba AIDS sa spočiatku označovala za chorobu homosexuálov. Iná americká štúdia uvádza, že striedanie partnerov je u homosexuálov 12-krát častejšie než u heterosexuálov. Z pohľadu týchto štatistických údajov bolo by vhodné opýtať sa súčasného nemeckého ministra zahraničných vecí Guido Westerwelle, ktorý sa verejne priznáva ku svojej homosexualite, koľký v poradí je jeho súčasný homosexuálny partner. Z hľadiska týchto štatistických údajov vyvstáva otázka zmyslu uzákonenia homosexuálnych partnerstiev. Samotný zákon by neviedol homosexuálnych partnerov ku väčšej vernosti. Skončenie partnerstva by malo za následok o. i. majetkové vyrovnanie, prípadne aj cez súd, ale kým by skončilo jedno súdne majetkové vyrovnanie, účastník takého súdneho konania by už mal za sebou 2 alebo 3 ďalšie homosexuálne partnerstvá.

 

Manželstvo sa vyvinulo v spoločnosti, pretože zodpovedá Božím zákonom, alebo v sekulárnych termínoch, pretože vytvára najlepšie podmienky pre stabilitu spoločnosti a rozmnožovanie, čiže pretrvávanie spoločnosti. Spravidla slabším partnerom v manželstve je žena a deti. Manželstvo dáva záruky najskôr iba spoločenské, postupne aj právne, práve žene a deťom. Takým spôsobom vytvára spoločnosti stabilitu a spravodlivosť. Bez uzavretia manželstva sa spolužitie dvoch osôb, teraz mám na mysli muža a ženy, môže kedykoľvek rozísť a slabší partner, ktorým je obyčajne žena, sa ocitne spravidla v horšom postavení. Koniec – koncov stačí sa oboznámiť so súčasnými štúdiami o postavení rozvedených partnerov. Manželstvo ako právny inštitút vznikol z objektívnej spoločenskej potreby. Rôzna úprava manželstva v rôznych civilizáciách je z tohto hľadiska druhoradá. Diskusie o partnerstvách homosexuálov majú ešte jednu charakteristiku. Začínajú požiadavkou na najmiernejšiu podobu uzákonenia partnerstva, napr. bez práva adoptovať deti. Ako náhle však zástancovia takýchto zákonov dosiahnu svoj prvý cieľ, neprestanú, ale pokračujú v kladení ďalších požiadaviek, napr. v postavení partnerstiev homosexuálov na úroveň manželstva, v práve adoptovať deti a pod. Známy anglický historik Paul Johnson píše vo svojej životopisnej knihe Čestne o Bohu (Honest on God). Ako ľavicový novinár niekedy v 60-tych rokoch publicisticky podporoval požiadavky homosexuálov na odstránenie ich diskriminácie vo Veľkej Británii. Zákony, ktoré považoval za diskriminujúce, boli postupne odstránené alebo zmenené a akákoľvek diskriminácia homosexuálov skončila. Paul Johnson píše, že si myslel, že tým kampaň homosexuálov skončí. Kampaň homosexuálov však neskončila. Svoje pôvodné požiadavky ďalej stupňovali tak, že Paul Johnson to už považoval za diskrimináciu nehomosexuálov. S publicistickou podporou homosexuálov skončil.

 

Základnou spoločenskou funkciou heterosexuálneho manželstva a súčasne dôvodom jeho právnej existencie je vytvorenie podmienok pre plodenie a výchovu detí, a tým pokračovanie spoločnosti. Partnerstvo, či dokonca manželstvo homosexuálov túto funkciu neplní. Ešte aj v súčasnosti sa väčšina detí rodí v manželstve, aj keď počet detí narodených mimo manželstva neustále stúpa. Štatistické štúdie by nepochybne preukázali, že priemerný počet detí narodených v manželstve je vyšší, než priemerný počet detí narodených mimo manželstva. Mám na mysli tých istých heterosexuálnych partnerov. V dobe, keď je akútnym problémom spoločnosti klesanie počtu obyvateľstva, relativizovanie hodnoty manželstva by vysielalo signál opačným smerom. Taktiež spoločenské podmienky pre výchovu detí v heterosexuálnych manželstvách, rodinách, sú neporovnateľne lepšie, než podmienky u jednotlivých partnerov. V tejto prednáške sa nezaoberám rozdielom medzi manželstvom heterosexuálnych partnerov a iba občianskym spolužitím heterosexuálnych partnerov. Sumarizujúc túto časť možno konštatovať, že manželstvo plní pre spoločnosť existenčnú funkciu, kým homosexuálne partnerstvo žiadnu takúto funkciu pre spoločnosť neplní.

 

Pozrime sa teraz, ako súčasné právo zabezpečuje práva homosexuálnych partnerov. Súčasné právo Slovenskej republiky pozná trvalé spolužitie osôb a poskytuje mu určitú ochranu. Pri spolužití osôb nerozlišuje, či ide o homosexuálnych partnerov, prípadne iný typ spolužitia. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. Táto definícia sa vzťahuje aj na domácnosť homosexuálnych osôb. Ďalej § 116 Občianskeho zákonníka definuje blízke osoby. Podľa tohto ustanovenia blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Označenie „iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom“ zahrnuje aj homosexuálne partnerstvo. Obecné a mestské úrady na požiadanie vydajú potvrdenie osobám, že žijú v spoločnej domácnosti. V podstate to je súčasná podoba partnerstva aj homosexuálov. Ak spolužitie v jednej domácnosti trvá najmenej 1 rok, takýto partner sa stáva dedičom zo zákona v druhej dedičskej skupine. Dovtedy je možné dedenie založiť testamentom. Pri už spomínanej frekvencii menenia homosexuálnych partnerov požiadavka trvania zväzku aspoň jeden rok sa nejaví byť bezzákladnou. Nadobúdanie vlastníctva k veciam má oproti manželstvu iba ten rozdiel, že partneri nemôžu nadobudnúť veci do bezpodielového spoluvlastníctva, ale nadobúdajú veci do podielového spoluvlastníctva spravidla 50 na 50 %. Ako ďalší argument uvádzali zástancovia zákona o partnerstvách homosexuálov, že v súčasnosti partner nedostane automaticky údaje o zdravotnom stave svojho partnera, ak sa partner nachádza v nemocnici. Je to možné na základe splnomocnenia. Ak by sa novelizoval zákon o zdravotnej starostlivosti, že údaje o zdravotnom stave možno poskytnúť aj osobe, ktorá predloží potvrdenie mestského alebo obecného úradu, že žije v spoločnej domácnosti s hospitalizovaným, asi by to nevyvolalo v spoločnosti žiadne problémy.

 

Základný dôvod odporu proti uzákoneniu partnerstiev homosexuálov spočíva v tom, že relativizuje manželstvo a znižuje jeho význam v spoločnosti. Spoločnosť však práve teraz potrebuje manželstvo azda viac ako v minulosti. Najmä v Európe už buď dochádza ku poklesu obyvateľstva, alebo takáto budúcnosť bezprostredne hrozí. Čeliť tejto hrozbe možno tým, že sa podporujú a posilňujú spoločenské inštitúty, ktoré privádzajú na svet viac detí. Ukázali sme si, že takým inštitútom je manželstvo.

 

Záverom sa iba letmo dotknem inej výzvy pre manželstvo, v tomto prípade kresťanské monogamné manželstvo. V iných civilizáciách sú manželstvá založené na iných princípoch. Konkrétne v islamskej civilizácii jeden muž môže mať 4 zákonité manželky. Zhodou okolností sa nachádzame v historickom období, keď v kresťanských krajinách stagnuje alebo klesá počet obyvateľstva, ale v islamských spoločnostiach počet obyvateľov rýchlo rastie. V niektorých krajinách odzneli populistické návrhy, aby sa aj v Európe umožnilo polygamné manželstvo, a tým sa vyrieši  problém poklesu obyvateľstva. V 90-tych rokoch taký návrh predniesol v Rusku Vladimír Žirinovský. Bolo by to ohrozenie manželstva z inej strany. Ani takéto návrhy nie sú predmetom môjho príspevku, ale je potrebné, aby sme o nich vedeli. Chcem tým povedať, že obrana manželstva môže čoskoro odporovať útokom z inej strany.

 

Kresťanská obrana manželstva sa paradoxne môže oprieť o svoju skúsenosť z obdobia komunizmu. Listovanie tlačou z 50-tych a 60- tych rokov minulého storočia je zaujímavým čítaním, ako sa komunisti cítili silnejší od náboženstva. Ako o samozrejmosti sa vtedy písalo, že náboženstvo zanikne behom 2-3 generácii pod vplyvom vedeckých poznatkov. Vieme, ako to dopadlo. Komunizmus sa zosypal, pretože nebol schopný vyrovnať sa s novými spoločenskými výzvami, vrátane nových vedeckých poznatkov. Kresťanstvo s nimi nemalo problém. Nad komunizmom sme vyhrali a je to ešte v našej čerstvej pamäti. Útoky na jednotlivé inštitúty kresťanstva, v tomto prípade manželstvo, ochranu života, v pracovných vzťahoch voľnú nedeľu a pod., prichádzajú dnes z inej strany. Zo strany radikálneho liberalizmu. Prečo by sme nemali vyhrať aj nad ním? Fakt je však ten, že v období komunizmu to trvalo kresťanstvu dosť dlho, kým vyvinulo proti komunizmu účinné prostriedky proti odporu.

 

Ďakujem za pozornosť.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?