Články

Uhorsko – poľská kronika alebo Bieleho koňa sme možno ani nedostali.

  |  12.november 2010

Príspevok na uvedení knihy Martin Homza: Uhorsko - poľská kronika.

 

 

Keď sa hovorí o Uhorsko-poľskej kronike, je dobré začať od inej kroniky. Koncom 12. a začiatkom 13. storočia vznikla v Uhorsku, pravdepodobne na dvore kráľa Bélu III. kronika o príchode Uhrov do strednej Európy, ktorú napísal anonymný notár na dvore kráľa Bélu. Kronika popisuje príchod Uhrov, nie iba jedného z ich kmeňov, čiže Maďarov, tak, že keď prišli do týchto končín, vyslali delegáciu ku vládcovi vtedajšej Veľkej Moravy a ako dar mu venovali bieleho koňa. Za tento dar sa chceli usadiť v žírnatej, rovinatej krajine, obkolesenej horami, cez ktorú tiekli úrodné rieky. Vládca Veľkej Moravy s tým súhlasil, ale Uhrovia pod odovzdaním a prevzatím bieleho koňa mysleli predaj krajiny. Tak sa v krajine aj správali a jej pôvodných obyvateľov buď vyhnali alebo si z nich urobili poddaných. Kronika anonymného notára od 18. storočia ovládla maďarskú historickú spisbu a stala sa literárnym základom pre pocit nadradenosti maďarskej, nazvime to strednej triedy a postupne stále arogantnejšie správanie sa voči iným národom v Uhorsku. Veď keď stredoveký vládca Veľkej Moravy bol taký hlúpy, akí môžu byť jeho potomkovia. Koncom 19. storočia si maďarská stredná trieda myslela, že Uhorsko patrí Maďarom, čiže jej, prípadne ešte maďarskej vyššej triede, podriadené národy nemajú šancu na vymanenie sa a ona môže beztrestne pestovať svoju nadradenosť. Symptomaticky pôsobí výrok maďarského predsedu vlády Kolomana Tiszu z r. 1875, keď v uhorskom parlamente povedal, že v Uhorsku slovenského národa niet. Ale trest prišiel. Prišiel v podobe rozpadu Uhorska a Trianonskej dohody.

 

 

Teraz sa môžeme vrátiť ku Uhorsko - poľskej kronike. Vznikla niekedy na začiatku 30-tych rokov 13. storočia na dvore Kolomana Haličského, prostredného syna uhorského kráľa Ondreja II. Jej autor je taktiež neznámy, Martin Homza ho situuje na Spiš, ale popisuje príchod Uhrov do strednej Európy ďaleko mierumilovnejšie a možno povedať, že konštruktívnejšie. Aj Uhorsko- poľská kronika odvodzuje pôvod Uhrov od Hunov, ktorí ničili Európu asi 400 rokov pred príchodom Maďarov. Uhorsko – poľská kronika berie z príbehu Hunov, že Uhri chceli zaútočiť na Rím, ale anjel vo sne presvedčil kráľa Uhrov, aby to neurobil a obrátil sa na severovýchod. Došlo ku bitke so Slovanmi a Chorvátmi, ktorých uhorský kráľ porazil. Usadil sa potom v ich krajine, ale nezvolil tvrdé podrobenie si domáceho obyvateľstva. Zobral si za ženu dcéru domáceho kniežaťa a podobne urobili i jeho vojaci a vojvodcovia. Spolužitie s miestnym obyvateľstvom prostredníctvom sobášov pokračovalo aj v ďalších generáciách. Jeho syn Gejza si zobral za manželku sestru poľského kniežaťa a z takéhoto manželstva sa narodil sv. Štefan. Kronika popisuje aj stretnutie uhorského a poľského kráľa v blízkosti Ostrihomu. Stretnutie sa pôvodne začalo ako vojnové ťaženie Poliakov proti Uhrom, pretože Uhri akoby ukradli Poliakom kráľovskú korunu, ktorú pápež pôvodne mal venovať poľskému kráľovi, ale nakoniec ju venoval uhorskému kráľovi. Všetko sa skončilo šťastne, poľský a uhorský kráľ sa dohodli, poľský kráľ neskôr dostal inú korunu od pápeža, a tým sa začal tzv. Svätoštefanský mier medzi Uhorskom a Poľskom trvajúci 1000 rokov. Tieto dva štáty celých 1000 rokov neviedli proti sebe vojnu. Uhorsko – poľská kronika na jednej strane plní poslanie iných kroník, ktoré vznikali v tom období. Hagiografickým spôsobom popisuje začiatky dejín štátu, v ktorých sa prepletajú reálne historické udalosti s vymyslenými, či prispôsobenými. Uhorsko – poľská kronika najviac zo všetkých vtedajších kroník zvýrazňuje postavu sv. Štefana. Aj v tom spočíva konštruktívnosť Uhorsko – poľskej kroniky, že sv. Štefana urobila osou, okolo ktorej sa rozvíjajú začiatočné aj ďalšie dejiny Uhorska. Kresťanstvo sa tak dostáva do základov vznikajúceho štátu a azda aj toto zabezpečilo Uhorsku až 1000-ročné trvanie. Uhorsko – poľská kronika ideovo aj faktograficky predstihuje Gesta Hungarorum anonymného notára na dvore Bélu III. Napriek tomu bola známa iba historikom. Jej pokus o konštruktívnosť pri formovaní – v dnešnej terminológii - medzietnických vzťahov zrejme nevyhovovala pokusu o vybudovanie jednoetnického Uhorska, ktorým sa vyznačuje 19. storočie. Ešte aj dnes v dejinách Maďarska, ktoré vychádzajú v Maďarsku a sú prístupné aj v iných jazykoch, sa spomínajú Gesta Hungarorum, ale Uhorsko – poľská kronika nie. Napr. v knihe László Kontler: Dějiny Maďarska, Praha 2001, str. 35, alebo v knihe István Lázár: Kleine Geschichte Ungarns, Budapest 1990, str. 35 a nasl.

 

 

Kniha Martina Homzu o Uhorsko – poľskej kronike objavuje túto kroniku aj pre Slovákov. Profesionálnych historikov obohacuje o prameň zobrazujúci štýlom svojej doby počiatky uhorského štátu. Iným, než profesionálnym historikom, ale stále zaujímajúcim sa o dejiny ako východisko aj pre súčasné spoločenské vzťahy, ponúka interpretáciu uhorských, čiže aj našich dejín, ako pokojného a konštruktívneho budovania štátu. Štátu, ktorý bol dlho úspešný, zohral svoju geopolitickú úlohu v strede Európy a aj ponad jeho trosky si možno podať ruky. Kniha Martina Homzu je takou natiahnutou rukou. Nemožno však vylúčiť, že ešte aj teraz v 21. storočí kronika anonymného notára bude vyhrávať nad Uhorsko – poľskou kronikou. Potom sa dostane na scénu opäť biely kôň. Jeho interpretácia však môže byť tentoraz iná, než ju podáva anonymný notár. V slovanskom historickom odkaze sa dary dávajú pre naklonenie si vládcu, aby darcov prijal na svoje územie ako svojich lojálnych poddaných. Ak sa neskôr ukážu ako nie lojálni poddaní, dopadajú na nich zákony krajiny, do ktorej prišli. Takže, ako to bolo s Uhorsko- poľskou kronikou?

 

Literárny týždenník 41-42/2010

 

11. 11. 2010

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?