Články

Myšlienka a sila

  |  22.november 2010

            Začalo sa to rozmýšľaním o dejinách. Pri čítaní kníh o dejinách príliš často narazíme, že hnutie alebo štát sa opierali o myšlienku, ktorú mnoho ľudí vtedy považovalo za správnu a správnou sa nám javí aj dnes zo spätného pohľadu. Ale potom hnutie alebo štát so správnou myšlienkou narazili na iné hnutie alebo štát opreté o silu, väčšiu silu a menej správnu myšlienku, ktoré hnutie alebo štát vychádzajúce zo správnej myšlienky jednoducho porazili. Ďalej kráčal víťazne dejinami štát alebo hnutie, ktorého zakladajúcu myšlienku vonkoncom nemožno považovať za správnu. Iná kategória historických udalostí začína taktiež zrodom myšlienky. Myšlienka oduševní ľudí, ľudia sa zorganizujú do hnutia, vytvoria alebo ovládnu štát a v priebehu svojho rastu zorganizujú sa do sily, ktorá je schopná nielen ubrániť myšlienku, ale dokonca rozšíriť ju na ďalšie územie. Tieto pozorovania z dejín vedú ku postaveniu si otázky, aký je vzťah medzi myšlienkou a silou. Aby bolo jasné, pre účely tohto článku pod silou mám na mysli v konečnom dôsledku schopnosť vybudovať a nie iba schopnosť, ale reálne vybudovanie operatívnej vojenskej sily, vojenských divízií. Pretože v konečnom dôsledku tie rozhodujú aktuálne dejinné konflikty. Dostávam sa tým do nebezpečnej blízkosti známej Stalinovej otázky, koľko divízii má pápež. Pre účely tohto článku to riskujem. Sila myšlienky sa samozrejme prejavuje aj inak. Je schopná naplniť ľudí uspokojením, šťastím, zorganizovať ich život racionálne. Ale to sú len náhradné významy historického víťazstva. Za vojenské víťazstvo niet v dejinách skutočnej náhrady. Pre účely tohto článku nechávam bokom opotrebovanie myšlienky po dosiahnutí vojenského víťazstva. Je to problém, ktorý anglický klasik definoval vetou: „Moc korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne.“ Podstata problému spočíva v tom, že ak chce myšlienka podľa seba organizovať spoločnosť, musí ovládnuť štát. Kvintesenciou ovládnutia štátu je vojenské víťazstvo. Ak by niekto namietol, že pád komunizmu koncom 80-tych rokov a nastolenie demokracie v strednej a východnej Európe sa uskutočnilo bez vojenského víťazstva, tento argument neplatí. Komunizmus bol v tej dobe už natoľko vyprázdnený, že vojenský konflikt so Západom si nemohol dovoliť, pretože by ho prehral. Bolo by to za cenu množstva obetí  na oboch stranách, ale Varšavská zmluva by to nakoniec prehrala. Komunizmus v tej dobe už neoduševňoval ľudí.

 

            V ďalšej časti uvediem príklady z dejín, ktoré považujem za potvrdenie tvrdení v tomto článku. Príklady sú vybraté na základe nesystematického štúdia dejín, ale nazdávam sa, že tézy tohto článku potvrdzujú.

 

 

Víťazstvá silných hnutí a štátov.

 

Európsku antiku ovládali dva štáty – antické Grécko a antický Rím. Antické Grécko založilo európsku vzdelanosť. Skôr, než ju založilo, muselo odraziť perzský útok. Víťazstvo na maratónskom poli, obeť spartského kráľa Leonidasa v Termopylskom priesmyku, víťazstvo pri Salamíne a na platajských pláňach, vytvorili podmienky, aby Sokrates mohol učiť svojich žiakov, Platón a Aristoteles písať svoje diela a grécki umelci založiť európske umenie. Tak trochu v závetrí gréckej obrany Európy sa rozvíjal antický Rím. Antický Rím si musel tiež ubrániť zvrchovanosť v púnskych vojnách. Rím nezaložil svoj rozvoj na filozofii, umení a širokej vzdelanosti, ale na práve, disciplíne a budovaní vojenskej sily. Takýto militaristický Rím neskôr ovládol aj Grécko a Grécko sa z jeho objatia dostalo až začiatkom štvrtého storočia, keď cisár Konštantín preložil hlavné mesto do Konštantínopolu. Antický Rím po celý čas svojej existencie pociťoval komplex menejcennosti voči gréckej vzdelanosti. Ale ovládnuť a zorganizovať Stredomorie až po Dunaj a na druhej strane po Eufrat a Anglicko, bol schopný iba Rím. Rímske divízie sa nazývali légie.

 

Ďalší výrazný príklad nárazu myšlienky a sily pochádza z ôsmeho storočia. Ku koncu storočia pápežstvo sa dostalo do krízy. Cisár sídlil v Konštantínopole, Rím upadol na úroveň okresného mesta. Pápež Lev III. mal oponentov v Ríme, ktorí ho takmer zavraždili a na Rím si robilo nároky Lombardsko. Reálna moc Byzancie siahala iba na južné Taliansko a Sicíliu a najsilnejším štátom Západu sa stala Franská ríša. V takej situácii pápež Lev III. v decembri roku 800 korunoval franského kráľa Karola Veľkého za cisára a fakticky zveril pápežský štát pod jeho ochranu. Z tej doby pochádza jediný obraz, keď pápež kľačí pred svetským kráľom. Bol to kľúčový okamih dejín západnej Európy. Ale zároveň začiatok rozdelenia Európy a kresťanstva na Východ a Západ. Franský kráľovský dvor postupne vtlačil do vyznania viery slovíčko filioque vyjadrujúce učenie, že Duch Svätý pochádza od Otca a Syna. Toto učenie bolo v rozpore so schváleným vyznaním viery na Nicejskom (r. 325) a Konštantínopolskom cirkevnom sneme (r. 381) a neprijateľné pre Konštantínopol. Dodnes je problémom medzi východným a západným kresťanstvom. Stmelenie duchovnej sily reprezentovanej pápežom a vojenskej sily reprezentovanej Franskou ríšou sa stalo kľúčovou udalosťou stredovekých západoeurópskych dejín. Vtedy začala západná Európa stúpať.

 

Na východe Európy možno uviesť dva príklady, kedy sa myšlienka reprezentovaná hnutím či vládcom pokúsila získať pre seba výhody v spojenectve s protikladnou stranou. V XIII. storočí ruské kniežatstvá boli pod tlakom Tatarov, ktorí ich porazili na rieke Kalke v r. 1223. Z východu sa tlačili nekresťanskí Tatari a zo západu sa pokúsil využiť situáciu Rád nemeckých rytierov a získať nové územia. Novgorodské knieža Alexander Nevský si z dvoch nepriateľov vybral jedného – Tatarov, s ktorými nebojoval, ale sa postavil nemeckým rytierom a porazil ich v bitke na Čudskom jazere v r. 1242. Asi o 100 rokov neskôr začala stúpať moc a vplyv moskovského kniežatstva takým spôsobom, že vyberali od ruských miest dane pre Tatarov, až kým nezosilneli natoľko, že Tatarov porazil Dmitrij Donský na Kulikovom poli v r. 1380.

 

O pár storočí neskôr Anglicko urobili zo zmien spojencov svoju štátnu ideu. V 19. storočí lord Acton vyriekol klasický výrok, že Anglicko nemá trvalých priateľov ani trvalých nepriateľov, má iba trvalé záujmy.

 

Drobných prebiehaní myšlienky od jednej sily ku druhej je v európskych dejinách množstvo. Napr. rakúsky cisár František Jozef v r. 1849 na kolenách uprosil ruského cára, aby mu pomohol poraziť vzbúrených Maďarov. Cár vyhovel, a tak došlo ku porážke Maďarov v bitke pri Világoši v júli 1849. Ale už v Krymskej vojne (1853-56) sa Rakúsko postavilo sna stranu západných útočníkov proti Rusku.

 

V I. svetovej vojne nemecký generálny štáb zaplatil Leninovi cestu zo Švajčiarska v zaplombovanom vagóne cez Nemecko do Ruska, aby v Rusku vyvolal revolúciu. Lenin zase takúto platbu prijal.

 

V II. svetovej vojne Rumunsko prešlo z nemeckého tábora do spojeneckého po rokovaniach, v ktorých si zabezpečilo, že po skončení vojny dostane naspäť Sedmohradsko.

 

No a z nášho regiónu pred Mníchovskou dohodou v r. 1938 anglický lord Runciman navrhol kompromis, ktorý ďalekosiahle vychádzal v ústrety Hitlerovým požiadavkám. V noci pred Mníchovskou konferenciou navštívili  v Prahe prezidenta Beneša veľvyslanci Anglicka a Francúzska a ultimatívnym spôsobom požiadali, aby prijal Hitlerove požiadavky. Anglicko a Francúzsko vtedy potrebovalo usmerniť Hitlerove výboje smerom na východ. Pokračovaním tejto politiky bola iba tzv. smiešna vojna zo strany Anglicka a Francúzska, keď v septembri 1939 Nemecko napadlo Poľsko.

 

Vo všetkých týchto prípadoch hnutia alebo štáty vyznávali určitú myšlienku, ktorá sa nám aj dnes javí ako noblesná, správna, spravodlivá. Keď však narazili na väčšiu vojenskú silu, buď ich táto sila úplne porazila, alebo museli s väčšou vojenskou silou uzatvárať ďalekosiahle kompromisy, ktoré pôvodnú myšlienku výrazne relativizovali.

 

 

Myšlienka generuje silu.

 

Veľké myšlienky vznikajú tak, že oduševnia stále väčšie a väčšie množstvo ľudí, ktorí sú pripravení prinášať pre myšlienku obete. Obete sa pretavia aj do budovania vojenskej sily, ak sa myšlienka ocitne v nebezpečenstve, pretože ju ohrozujú jej protivníci. Alebo ak potrebuje vojenskú silu, aby sa rozšírila na ďalšie územia. Myšlienka musí mať príťažlivosť pre širší okruh ľudí, než iba pre pôvodných prívržencov. Čím univerzálnejší náboj v sebe myšlienka obsahuje, tým väčší predpoklad, že sa rozšíri aj mimo oblasť svojho pôvodného vzniku. Dalo by sa začať s budovaním starovekej židovskej ríše, ktorá sa začala putovaním Abraháma do zasľúbenej zeme na základe viery v jediného Boha. Židovská existencia však obsahuje príliš veľa transcendentných prvkov, než aby bolo možné použiť tento príklad v rámci racionálnej argumentácie.

 

Už bol spomenutý antický Rím ako víťaz nad vzdelaným Gréckom. Skôr, než Rím vyhral nad Gréckom, musel vyrásť z malého mestského štátu na vtedy svetovú ríšu. Vyrástol z viery v právo, schopnosti  vytvárať právo a schopnosti predpisovať a dodržiavať disciplínu v záujme štátu. Rímske právo, poriadok a disciplína priťahovali okolité mestské štátiky, takže Rímska ríša nemusela rásť iba dobývaním. Budovanie Ríma a rast ríše zároveň upevňovalo v jej občanoch a obyvateľoch presvedčenie, že Rím sa síce vo vzdelanosti nevyrovná Grécku, ale v organizácii je najdokonalejšou jednotkou vtedajšieho sveta. Mimochodom v historickej literatúre sa vyskytuje názor, že západná Európa dosiahla životnú úroveň antického Ríma až v 18. storočí.

 

Budovanie pôvodne barbarských kráľovstiev na troskách Rímskej ríše je obostreté šerom.

 

Ďalším obdobím budovania vojenskej sily na základe myšlienky sú v európskych dejinách krížové výpravy do Svätej zeme. Do Jeruzalema prúdili pútnici z Európy dávno pred začatím krížových výprav. Po rozšírení islamu a úpadku Byzantskej ríše sa stali púte do Jeruzalema stále riskantnejšími a riskantnejšími. Pútnikov prepadávali Arabi a často sa to končilo smrťou alebo aspoň olúpením o majetok. Zároveň vedomie vo vtedy už kresťanskej Európe, že miesta narodenia, života a smrti Ježiša Krista sú v rukách inovercov, vyvolávalo oduševnenie pre privodenie zmeny. Pápež Urban II. vyzval kresťanov v Európe v r. 1095, aby podnikli krížovú výpravu do Svätej zeme a oslobodili miesta, kde žil Kristus, od moslimov. Jeho výzva vyvolala nadšenú odozvu a v Európe sa začali vytvárať skupinky budúcich križiakov. Prvá krížová výprava dobyla v r. 1099 Jeruzalem. Krížové výpravy, ako všetky vojenské výpravy, nesú so sebou množstvo negatív. Ale krížové výpravy rozšírili líniu obrany Európy mimo vlastného územia Európy. Križiaci sa držali vo Svätej zemi asi 200 rokov a celý čas bojovali na princípe dobrovoľnosti. Do Svätej zeme odchádzali bojovať dobrovoľníci, rytierske rády, ktorí dostávali všeobecné odpustenie hriechu od pápeža a rôzne výhody občiansko-právnej povahy, napr. zastavenie lehôt na platenie dlhov a pod., ale boli to vždy iba dobrovoľníci. Keď v r. 1291 križiakov definitívne vytlačili zo Svätej zeme z prístavu Akkon, zosilnel sa tlak na Byzantskú ríšu a po jej páde sa vojenský tlak proti Európe preniesol na európske územie. Vyvrcholil tureckým obliehaním Viedne v r. 1683 a skončil sa až vytlačením Turecka z európskeho územia po I. svetovej vojne.

 

Ako mimoriadne úspešná idea schopná generovať vojenskú silu sa ukázal islam. Krátko po svojom vzniku zmietol kresťanské enklávy v severnej Afrike, prekročil Stredozemné more a obsadil takmer celý Pyrenejský polostrov, prenikol do Francúzska, dobyl perzskú ríšu. 19. a 20. storočie sa javí ako kríza islamu, ale už ku koncu 20. storočia islam opäť prechádza do ofenzívy.

 

Vo východnej Európe preukázalo oduševňujúcu silu pravoslávie. Ruská historiografia si všimla, že Tatari požadovali od podmanených Rusov iba peniaze, ale nežiadali zmenu náboženstva, ako žiadali nájazdníci zo západu. Pravoslávie sa v Rusku rozvíjalo aj v podmienkach tatárskej okupácie. Stalo sa organizačnou silou budovania ruských kniežatstiev a ruského odporu proti Tatárom. Prvé víťazstvo dosiahli Rusi nad Tatármi na Kulikovom poli v r. 1380 pod vedením Dmitrija Donskeho a posledné strategické dosiahli dobytím Kazane v r. 1552 pod vedením Ivana Hrozného. Rusi sa tak stali jediným národom na svete, ktorý porazil Tatárov vojensky. Iné národy ich v priebehu desaťročia až stáročí jednoducho asimilovali, ale nad Tatármi vojensky nezvíťazili.

 

Na opačnej strane kontinentu dokázali Angličania vybudovať vojenskú silu na takmer opačnom myšlienkovom princípe, na pragmatizme. Anglicko vybudovalo svetovú ríšu tak, že množstvo vecí ponechalo na súkromnú iniciatívu. Na moriach mohli prepadávať lode nepriateľských štátov, napr. francúzske, piráti. Anglicko im sľúbilo iba beztrestnosť. Indiu z veľkej časti obsadila súkromná Východoindická spoločnosť svojimi súkromnými armádami.

 

V priebehu 18. storočia sa dokázalo premeniť na ofenzívnu silu osvietenstvo. Začalo vo Francúzsku vo forme intelektuálnych debát, neskôr sa sformovalo do napísania encyklopédie a našlo si prívržencov v celej kontinentálnej Európe. Proti neobmedzenej moci kráľa postavilo Ústavu, proti sudcovskej svojvôli postavilo striktné a slepé ustanovenia zákona a proti krutým spôsobom popráv zaviedlo gilotínu. Výsledný stav osvietenstva bol biedny, ale jeho vzostupná fáza bola impozantná. Osvietenstvo priviedlo ku francúzskej revolúcii, ktorá viedla ku napoleónskym vojnám. Celé predošlé stáročia nepadlo vo vojnách toľko ľudí, ako vo vojnách inšpirovaných osvietenstvom. Napoleónski vojaci ešte aj keď vypaľovali Bratislavský hrad sa považovali za nositeľov pokroku v celej Európe. Pruský kráľ Fridrich II. pretavil osvietenstvo do vybudovania centralizovaného pruského štátu a ruská Katarína II. vydávala osvietenské zákony, ktoré však posilňovali postavenie cára. Iba naša Mária Terézia zostala voči osvietenstvu imúnna a vďaka tomu sme obišli najlepšie.

 

Pre niekoho prekvapujúco, ale v 19. storočí sa stala dejinotvornou silou myšlienka slovanstva. V priebehu 19. storočia si vybojovali za cenu neobyčajných obetí svoj vlastný štát Srbi. Okrem Rusov, Srbov a Bulharov iné slovanské národy nemali vlastné štáty. Musela prísť I. svetová vojna, aby získali vlastné štáty všetky slovanské národy.

 

Či sa nám to páči, alebo nie, v 20. storočí veľkým generátorom vojenskej sily sa stala myšlienka komunizmu. Zrodil sa v intelektuálskych krúžkoch v priebehu 19. storočia, ale jatky I. svetovej vojny mu dodali vierohodnosť. Po I. svetovej vojne ovládol Rusko a nanovo ho zorganizoval pod názvom Sovietsky zväz. V II. svetovej vojne dokázal zvíťaziť takmer proti celej ostatnej Európe. Pod zástavou komunizmu sa Čína oslobodila od západného kolonializmu a mal výrazná podiel na vytlačení západných štátov z ázijských, afrických a juhoamerických kolónií. Komunizmus sa pomerne rýchlo sa vnútorne vyprázdnil a Michail Gorbačov odložil už iba jeho skelet.

 

Záver 20. storočia mal predstavovať koniec dejín, keď celý svet prejde na rovnaké princípy hospodárenia, medzinárodnej organizácie a liberálnej ideológie. Oproti princípu komunistickej diktatúry sa postavil princíp slobody. Princíp slobody dokázal vnútorne vyprázdniť komunizmus. V ére jadrových zbraní prakticky nebolo možné začať vojnu a silu a potenciál ideí začala vyjadrovať obľúbenosť hudby, sledovanosť televíznych relácií zo zahraničia, ale aj počet pútnikov na mariánskych pútiach. Stačilo to na povalenie komunizmu. Ďalšia budúcnosť je pred nami.

 

 

Zápas a kompromisy.

 

Keď bojovníci za myšlienku narazia na protikladnú silu, stoja pred rozhodovaním, či prípadne aj zahynú, ale zostanú verní svojej myšlienke, alebo sa budú snažiť uzavrieť kompromis s protikladnou silou. Sú to najťažšie chvíle myšlienky a jej nositeľov. Ak sa rozhodnú pre kompromisy, ako ďaleko si môžu dovoliť ísť?

 

Na začiatku európskych dejín je udalosť, keď nositeľ myšlienky odmietol akýkoľvek kompromis a rozhodol sa pre zápas. V r. 480 pr. Kr. spartský kráľ Leonidas sa v Termopylskom priesmyku postavil proti mnohonásobnej presile perzskej armády, využil zúžený prechod medzi skalami, kde početná prevaha Peržanov nebola nič platná a zastavil mohutnú armádu. Nakoniec zostal v priesmyku iba s tristo vojakmi, ostatných poslal naspäť do Grécka. Všetkých tristo vojakov padlo, ale opäť zadržali postup Peržanov. Získali iba niekoľko dní pre Grécko, ale zlomili hrot perzského útoku a vytvorili predpoklady pre námorné víťazstvo Grékov pri ostrove Salamína a neskôr pozemné na Platajských poliach. Obeta tristo vojakov s Leonidasom v Termopylách sa často interpretuje ako záchrana Európy.

 

Na začiatku našich dejín je kompromis, ktorý má ďalekosiahle následky. Vo Svätoplukovej dobe bola Veľkomoravská ríša v neustálom zápase proti Východofranskej ríši. Presnejšie chvíľami v zápase a chvíľami v akomsi druhu spojenectva. Pre Východofranskú ríšu bola Veľká Morava významnou zábranou pre rozširovanie sa na východ. Tlak Východofranskej ríše sa prejavoval aj v odpore proti sv. Metodovi a myšlienke slovanskej liturgie. Ako pokus o kompromis možno hodnotiť Svätoplukovo rozhodnutie, keď po Metodovej smrti vyhnal jeho žiakov z Veľkej Moravy a uvoľnil miesto bavorským kňazom. Ťažko dnes hodnotiť motívy Svätopluka a najmä pomer vtedajších síl. Nakoniec však Veľká Morava sa ocitla v zovretí Východofranskej ríše, Bulharskej ríše a Maďarov. Veľká Morava takým spôsobom zišla z dejín. Iným príkladom nekompromisnej zrážky myšlienok - aj armád – sú španielske dejiny. V r. 711 islamskí bojovníci zo severnej Afriky sa vylodili v Španielsku a zatlačili kresťanov na severný okraj Španielska, do Astúrie a Navarry, kde ich chránili močiare pred útočiacimi arabskými vojskami. Kresťania neuzavreli žiadny kompromis s Arabmi a začala sa 800-ročná rekonkvista – znovudobýjanie – dnešného Španielska. Historici vypočítali, že v najbližších stáročiach každá druhá generácia bola schopná vytlačiť Arabov približne o 100 km naspäť na juh. Ďalšia generácia musela potom zbierať sily, aby opäť ďalšia generácia mohla pokračovať v zápase. Oslobodzovanie Španielska sa skončilo až v r. 1492, keď kráľovná Izabela Kastilská a jej muž Ferdinand Aragónsky vytlačili z dnešného Španielska posledného mohamedánskeho vojaka. Hrdinský zápas španielskych kresťanov natoľko vygeneroval sily Španielska, že nasledujúce 16. storočie bolo vedúcou mocnosťou Európy. V maďarských dejinách sa interpretuje ako kompromis rakúsko – uhorské vyrovnanie z r. 1867. Revolúcia z r. 1848 ukázala silu Maďarska, ktorú habsburský cisár sám nebol schopný potlačiť. Na druhej strane ale Maďarom zároveň ukázala silu nemaďarských národov v Uhorsku, ktoré sa v kľúčovom okamihu postavili na stranu cisára proti Maďarom. Vtedajšie maďarské vedúce kruhy na čele s Ferencom Deákom z toho vyvodili uzáver, že musia uzavrieť s Viedňou kompromis. Kompromisom bolo vyrovnanie, ktoré ponechávalo Maďarsko pod Viedňou iba v zahraničnej politike a v obrane. Kompromis sa nakoniec ukázal zhubným pre Maďarov. Vo vnútornej politike im uvoľnil ruky pre bezohľadnú maďarizáciu. V zahraničnej politike a v obrane vtiahlo Maďarsko do I. svetovej vojny v tábore Nemecka a Rakúsko – Uhorska. K takejto účasti vo vojne by síce nemali Maďari ďaleko ani pri akomkoľvek inom usporiadaní. Obe okolnosti – maďarizácia vo vnútri Uhorska a účasť vo vojne v prehrávajúcom tábore – viedli ku Trianonu a zániku Uhorska. Tisícročné Uhorsko sa odrazu rozpadlo ako domček z karát.

 

Fenomén zrady.

 

Historické príklady zrážky myšlienky a mnohonásobnej mocenskej presily hovoria, aké ťažké a zodpovedné je rozhodovanie, či voliť zápas alebo kompromis. Pritom kompromis ani nemusí byť možný. Druhá strana môže žiadať plné podriadenie sa. Aj to prichádza do úvahy, ak je to jedinou podmienkou zachovania povedzme že fyzickej existencie. V septembri 1938, keď veľvyslanci Anglicka a Francúzska predložili československej vláde prakticky ultimátum, aby prijala Hitlerove požiadavky, pretože inak Anglicko a Francúzsko nebudú brániť Československo, vystúpil na zasadaní vlády prezident Eduard Beneš a vyzval, aby vláda prijala nemecké požiadavky. Beneš povedal, že v opačnom prípade hrozí zánik národa. Modifikovaná podoba tohto postupu sa objavila vtedy aj na slovenskej strane československých dejín. Keď Československo vyhlásilo v máji 1938 všeobecnú mobilizáciu, hlavná slovenská politická strana, autonomistická Hlinkova Slovenská ľudová strana vyzvala občanov, aby nastúpili do armády a plnili svoju povinnosť. Mobilizácia prebehla aj na Slovensku usporiadane a nie sú zaznamenané žiadne početnejšie prípady vyhýbania sa vojenskej službe. Keď ale potom československá vláda sa rozhodla nebojovať a prijať Hitlerove požiadavky v Mníchove, ďalšia existencia republiky už nebola v rukách jeho ústavných orgánov a začala platiť zásada „zachráň sa, kto môžeš!“. Slovensko zastúpené zvoleným parlamentom zvolilo neskôr ako východisko vyhlásenie samostatnosti. Táto politika vtedajšieho slovenského vedenia však doviedla krajinu do vojny proti Sovietskemu zväzu a nasadeniu slovenských vojakov na východnom fronte. Vtedy začali platiť iné pravidlá. Vojaci rozhodovali sami za seba. Začalo dochádzať ku masovým útekom na sovietsku stranu, takže Slovensko muselo stiahnuť Rýchlu divíziu z východného frontu. Preložili ju do Talianska a tam k žiadnej väčšej dezercii nedochádzalo.

 

Pri zrážke myšlienky s protikladnou silou dochádza ku okamihu, keď myšlienka musí rozhodovať o ďalšom smerovaní, prípadne až o zásadnom obrate. Ak zásadný obrat uskutoční iná garnitúra, než doterajšia , ide o obyčajnú zmenu ,spravidla politickú, ku ktorým v dejinách pravidelne dochádza. Ak zásadnú zmenu smerovania uskutoční doterajšia vedúca garnitúra, ide o zradu doterajšej myšlienky. Zrada je ošklivé slovo, ale existenčné otázky národa a spoločnosti sú spravidla dôležitejšie ako myšlienka. Dôraz je na slove spravidla. Ak sa obrat, čiže zrada doterajšej myšlienky podarí, zrada sa stáva novou myšlienkou. Ilustratívne príklady možno nájsť v maďarských aj slovenských dejinách. Maďarská oficiálna politika celé medzi vojnové obdobie smerovala ku navráteniu území odtrhnutých trianonskou zmluvou. Koncom 30-tych rokov sa Maďarsku veľká časť návratu území podarila v spojenectve s nacistickým Nemeckom. Maďarsko získalo južné Slovensko, od Juhoslávie Vojvodinu, od Rumunska Sedmohradsko a Podkarpatskú Ukrajinu. Všetko pod vedením admirála Horthyho. Keď však v r. 1944 bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá, aj Horthy vedel, že Maďarsko by malo nemecký tábor opustiť. Chystal sa, ale postupoval veľmi  váhavo, takže Nemci sa o jeho úmysle dozvedeli a v marci 1944 ho odstránili z vedenia Maďarska, naopak na jeho miesto dosadili Ferenca Szálasiho, ešte radikálnejšieho podporovateľa nacistickej politiky. Maďarsku sa jednoducho zrada Nemecka nepodarila. Ako historický aforizmus sa potom dal čítať rozhovor ruského veľvyslancav Budapešti Alexandra Tolkača v decembri 2009. Na otázku maďarského novinára, aký je postoj Ruska ku trianonskej zmluve, veľvyslanec odpovedal, že Rusko sa nezúčastnilo na podpisovaní Trianonu, ale keď Maďarsko v II. svetovej vojne zotrvalo až do konca po boku Nemecka, nemohlo očakávať žiadne územné úpravy Trianonu.

 

Na slovenskej strane stál pred podobnou výzvou prezident Tiso. Vladimír Jukl, vedúca postava tajnej cirkvi na Slovensku, bol v dobe vojny osobným tajomníkom chorvátskeho jezuitu pôsobiaceho na Slovensku Tomislava Kolakoviča. Po vypuknutí povstania spolu s Kolakovičom odišli na povstalecké územie a po obsadení Bystrice odišli do hôr. V Nízkych Tatrách si vybudovali zemljanku  neďaleko základne sovietkych partizánov. Vladimír Jukl rozprával, že profesor. Kolakovič napísal vtedy list prezidentovi Tisovi, ako katolícky kňaz katolíckemu kňazovi a v liste vyzval Tisu, aby sa pridal ku povstaniu, pretože to je jediná možnosť, ako vytiahnuť Slovensko z nemeckého tábora. Odpoveď od Tisa nedostal, ale z prostredia okolo banskobystrického biskupa Škrábika sa dozvedel, že prezident Tiso dostal list, ale odmietol prejsť na povstaleckú stranu, pretože by to považoval za zradu na dovtedajšom spojenectve s Nemeckom. Zmenu vojnového kurzu Slovenska uskutočnila iná politická garnitúra. Povstanie vojensky prehrala a historik Ľubomír Lipták v tom vidí hlavný dôvod podriadeného postavenia Slovenska v povojnovom Československu.

 

 

Záver.

 

Blížim sa k záveru písania o vzťahu myšlienky a sily. Sila myšlienky je rôzna a najmä intelektuáli majú sklon vykladať ju rôznym poetickým spôsobom. Ale sila myšlienky sa meria iba podľa toho, ako sa zachová vtedy, keď ide o jej bytie a nebytie. V takej situácii sú alternatívy tri. Jednou je alternatíva zrady. Druhou alternatíva padnúť, alebo aspoň stíchnuť. Treťou alternatívou, nazval by som ju najvyššou, je alternatíva prípravy na fyzickú obranu, hoci aj niekedy v ďalekej budúcnosti. Všetko ostatné sú iba intelektuálne hry. Pri rozhodovaní o vstupe do spojenectiev treba zvažovať spojenectvá, ktoré umožnia zachovať čo najviac z myšlienky. Keď už spojenectvá nie sú potrebné, možno od nich odstúpiť. Problém súčasného uvažovania o vzťahu myšlienky a sily spočíva v tom, že sme si odvykli uvažovať o krajných polohách takého vzťahu. Akoby koniec dejín naozaj už nastal, keď nám nič vážne nehrozí, iba ak častejšie povodne a vyššie letné teploty. Takáto doba konca dejín je vhodná na kladenie si otázky, či som stúpencom myšlienky, ktorá je hodná aj krajných riešení a potom v pokore a v odhodlaní čakať na okamih, keď bude potrebné podstúpiť voľbu. Voľbu potom urobiť.

 

 

Impulz č. 3/2010

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?