Články

Spravodajstvo v ére nadnárodných organizácií.

  |  10.december 2010

Heslo globalizácia je rozšírenou charakteristikou našej doby. Technické vymoženosti pospájali svet. Neuveriteľným spôsobom rozšírili možnosti získavania informácií z územia jedného štátu na územie druhého štátu a rast nadnárodných organizácií je druhou charakteristikou našej doby. Organizovanie obrany a bezpečnosti štátu je od určitej úrovne ohrozenia takmer nemožné iba v rámci jedného štátu. Sú výnimky ako Izrael alebo Severná Kórea, ale aj tieto štáty majú silných spojencov v zahraničí. Existencia nadnárodných organizácií v oblasti obrany zákonite nastoľuje problém organizácie spravodajskej činnosti. Organizácia obrany nemôže existovať bez organizácie spravodajskej činnosti. Bude aj spravodajská činnosť kolektívna alebo zostane spravodajská činnosť pod egidou jednotlivých štátov, ktoré si získané informácie budú iba poskytovať podľa vlastnej úvahy? Zodpovedanie tejto otázky bude na jednej strane špekuláciou, na druhej strane vyhodnocovaním toho, čo už existuje. Ak beriem ako jeden model uvažovania operáciu NATO v Afganistane, možno si celkom dobre predstaviť, že spravodajskú činnosť tam robí NATO ako kolektívna nadnárodná organizácia. Na druhej strane všetky informácie, ktoré máme z čias studenej vojny o spravodajských operáciách západu proti východu a opačne, hovoria, že to boli spravodajské operácie jednotlivých zúčastnených štátov, ktoré si získané informácie odovzdávali v rámci „svojej“ bezpečnostnej organizácie. Dokonca aj malé Československo, keď robilo spravodajskú operáciu povedzme proti Spojeným štátom, riadilo operáciu z Prahy a iba získané informácie odovzdávalo do štábu Varšavskej zmluvy. Rovnako to bolo aj z opačnej strany. Na Glivickom moste v Berlíne sa vymieňali špióni Sovietskeho zväzu a povedzme Spojených štátov, alebo dokonca v jednom prípade Československa a Spojených štátov, nikdy nie Varšavskej zmluvy a NATO. Rovnako nedávna výmena špiónov medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi bola výmenou medzi týmito dvoma štátmi, a nie medzi východnou obrannou organizáciou na čele s Ruskou federáciou a na druhej strane NATO. Aký je rozdiel medzi organizovaním spravodajskej činnosti v Afganistane a na druhej strane medi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi? Predovšetkým je to otázka veľkosti operácie. Operácia NATO v Afganistane je expedičnou operáciou, ktorá trvá nejaký čas, potom sa skončí a veci idú po svojom. Ohrozenie kedysi medzi Varšavskou zmluvou a NATO bolo existenčným ohrozením, ktoré by ohrozovalo samotnú existenciu zúčastnených štátov, ak by prepuklo do horúcej fázy. Bombardovanie Juhoslávie lietadlami NATO sa organizovalo taktiež ako expedičná operácia s kolektívnym štábom. Prenikli vtedy do tlače správy, že jeden francúzsky dôstojník odovzdával Srbom informácie o pripravovaných leteckých útokoch, pretože bol prosrbsky založený. Tento problém bude čoraz menej akademickým problémom a čoraz viac praktickým problémom, pretože bezpečnostné organizácie budú čoraz viacej kolektívne. Prvý rozdiel medzi organizovaním spravodajskej činnosti povedzme pri operácií v Afganistane a pri organizovaní obrany typu studenej vojny, alebo povedzme aj teraz medzi Ruskou federáciou a NATO, je kvantitatívny. Koniec – koncov do jedného roka pred začiatkom operácie v Afganistane sa nevedelo, že vôbec taká operácia bude. Naproti tomu obrana každej strany v období Studenej vojny sa organizovala celé desaťročia. Pri druhom type konfliktu alebo aspoň potenciálneho konfliktu sa vyžaduje ďaleko väčšie nasadenie spravodajcu. Od spravodajcu sa vyžaduje, aby svojej misii prispôsobil doslova svoj životný štýl. A nie len to, aby bol pripravený obetovať aj život. Pri nedávnom odhalení ruských špiónov v Spojených štátoch, títo sa museli pripravovať na svoje poslanie viac rokov v Rusku  a počas pôsobenia v Spojených štátoch, ktoré malo trvať vlastne celý ich aktívny život, museli žiť v neustálom nebezpečí odhalenia a toto riziko prijímať. Ruský spravodajský dôstojník, ktorý ich prezradil Američanom, dostal odrazu správu, že mu hrozí zatknutie a behom niekoľkých hodín musel opustiť Rusko. V takomto psychologickom vedomí musel taktiež žiť roky. Spravodajca pôsobiaci na území druhého štátu pracuje vždy individuálne. Má spojenie so svojou základňou, ale na mieste sa môže spoliehať iba na svoje vlastné sily. Obranná organizácia je kolektívna, ale spravodajská činnosť je individuálna. Ďalšia úvaha môže spočívať v analýze existujúcich vzťahov, napr. slovenských spravodajských dôstojníkov a NATO, alebo v budúcnosti aj obrannou zložkou Európskej únie. Boli by ochotní podstúpiť viacročnú prípravu na misiu v zahraničí, povedzme v Rusku na špionážnu činnosť v prospech NATO? Dokázali by sa spoľahnúť na utajenie svojej misie orgánmi NATO, ktoré už z povahy svojej kolektívnej organizácie sa musí riadiť viac alebo menej komplikovanými byrokratickými pravidlami. Nadnárodná organizácia je pre spravodajcu zatiaľ stále neprehľadná, neposkytujúca záruky bezpečnosti. Existujúce nadnárodné organizácie zatiaľ nevyvinuli takú spleť vzťahov s občanmi svojich členských štátov, aby občania pociťovali puto lojality voči nadnárodnej organizácii, pre ktorú by boli ochotní ďalekosiahle obmedziť svoj život, prípadne obetovať až život.

 

Dlhodobá misia spravodajcu v potenciálne nepriateľskej krajine sa nedá uskutočňovať iba na základe zmluvy s vlastným štátom. Zmluva by bola príliš slabým pojítkom spravodajcu so svojou krajinou a slabou inšpiráciou pre plnenie tak ťažkej misie. Či je spravodajca v spoločnosti iných v cudzej krajine alebo je sám, nesmie prejaviť väčšiu časť svojho ja, ktorú predstavuje plnenie jeho spravodajskej misie. Takáto oddanosť misii a krajine, pre ktorú misiu plní, je možná iba na základe transcendentných dôvodov. Transcendentných typu Povesti o Nibelungoch v Nemecku, ba aj o Vtákovi turulovi v Maďarsku, ba aj o kňažnej Libuši a Přemyslovi Oráčovi v Čechách, či Nestorovej kronike v slovanskom prostredí. Spravodajca musí v sebe vypestovať vedomie, že plní historickú úlohu pre svoju krajinu, ktorú nie je schopný plniť nikto iný. Pre svoju krajinu alebo pre síce cudziu krajinu, ktorá však plní historické poslanie, presahujúce rámec krajiny. Žiadna nadnárodná organizácia takéto pozadie nemá. Nadnárodné zoskupenie niekedy združí národy, ktoré majú medzi sebou skôr konfliktné vzťahy, než spojenecké. Už bol spomenutý francúzsky dôstojník v štábe NATO, ktorý odovzdával informácie Srbom, pretože Francúzsko a Srbsko historicky spájajú priateľské vzťahy. Ako sa hovorí „z iného súdka“ uvediem, že v II. svetovej vojne slovenská armáda bojovala po boku Wehrmachtu. Keď bola nasadená na Východnom fronte, dochádzalo zo slovenských jednotiek ku toľkým dezerciám na sovietsku stranu, že slovenské velenie muselo stiahnuť slovenské jednotky z východného frontu. Presunuli ich do Talianska, kde už ku toľkým dezerciám nedochádzalo. Pri takom nastavení vojenskej jednotky samozrejme ťažko si možno predstaviť, že by jednotka mohla robiť systematickú spravodajskú činnosť na Východnom fronte. Ale nadnárodné obranné alebo útočné organizácie existujú a potrebujú svoju spravodajskú činnosť. Ako ukazujú historické skúsenosti, pri organizovaní pomerne krátkodobej vojenskej kampane môžu a vlastne aj musia organizovať vlastnú spravodajskú činnosť pre danú kampaň. Taká spravodajská činnosť je vecou organizácie a materiálnych možností, ktoré pri organizáciách západného typu, čiže NATO, alebo v budúcnosti Európskej únie budú dostatočné na zorganizovanie takej spravodajskej činnosti. Vojenské operácie dlhodobejšieho charakteru, napr. vojna proti teroru v podobe vojny proti civilizačnému nepriateľovi, vystupujúcemu ako Al-káida, sa asi stále musí spoliehať iba na národné spravodajské služby na západnej strane. Zároveň odovzdávanie informácií medzi národnými spravodajskými službami západných štátov v tomto zápase sa zatiaľ nejaví ako problém. Odovzdávanie informácií funguje dokonca aj v širšom rozsahu. V dobe prvej Dzurindovej vlády na Slovensku v r. 2001 došlo v Piešťanoch ku zatknutiu vedúceho predstaviteľa Írskej republikánskej armády, ktorý na Slovensku vyjednával s arabskými obchodníkmi so zbraňami nákup zbraní pre Írsku republikánsku armádu. Ku uskutočneniu operácie na Slovensku došlo preto, že slovenskí, čiže československí agenti, ktorí nadviazali styky s arabskými tajnými službami a obchodníkmi so zbraňami ešte počas studenej vojny, zorganizovali operáciu na Slovensku. Je kuriozitou, že v rámci očisty slovenských tajných služieb od dôstojníkov bývalej komunistickej Štátnej bezpečnosti došlo neskôr ku vyhodeniu týchto agentov z radov slovenskej tajnej služby. V dobe x-tej opakovanej kampane na Slovensku proti zotrvávaniu agentov bývalej československej tajnej služby v radoch slovenskej tajnej služby mi jeden západný veľvyslanec v Bratislave hovoril, že krajiny NATO nepodporujú vylúčenie bývalých zahraničných rozviedčikov komunistickej tajnej služby zo súčasnej slovenskej tajnej služby, pretože nadviazanie stykov v cudzom, tomto prípade arabskom prostredí, trvá desaťročia a vyhodenie takýchto spravodajcov z radov tajnej služby nie je možné nahradiť. Mal na mysli samozrejme spravodajských dôstojníkov, ktorí v minulosti pôsobili vo východných a arabských teritóriách, nie na Západe. Poznamenávam, že v komunistickom období aj zahraničná rozviedka formálne patrila do Štátnej bezpečnosti. Dlhodobosť prípravy spravodajského agenta spôsobuje, že hotovú spravodajskú sieť preberajú neskôr aj štáty, či organizácie, ktoré predtým stáli oproti sebe. Je známe, ako západné spravodajské služby prevzali v 50-tych rokoch spravodajcov nacistického Nemecka, ktorí pracovali na východe proti Sovietskemu zväzu. Spravodajstvo je hrou so smrťou a v takej hre stojí pragmatizmus veľmi vysoko.

 

V r. 1989 uverejnil americký politológ Francis Fukujama štúdiu nazvanú Koniec dejín. Štúdia neskôr vyšla knižne a autor v nej písal, že celý svet prechádza na obchodovanie, používanie tých istých tovarov a táto metóda je účinnejšia, ako získavanie území vojnou. V poslednej svojej knihe aj samotný Francis Fukujama sa vzdal svojej tézy o konci dejín. Ak by sa téza o konci dejín potvrdila, bol by to koniec aj spravodajských služieb. Možno by pokračovali nejaký čas vo forme priemyselnej špionáže, ale aj to by po čase skončilo. Koniec dejín sa však nekoná. Vďaka tomu je spravodajská činnosť naďalej potrebná. Pretože dejiny pokračujú.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?