Články

Cena sv. Vojtecha.

  |  24.jún 2011

V sobotu 11. 6. t.r. som prevzal vo Varšave z rúk poľského prezidenta Bronislawa Komorowskeho Cenu sv. Vojtecha. Cenu udeľuje nemecká nadácia Adalbert - Stiftung Krefeld na pamiatku veľkého svätca. Cenu doteraz obdržali prvý poľský slobodne zvolený predseda vlády Tadeusz Mazowiecki, Václav Havel, Lech Walesa, nemecký kancelár Helmut Kohl, nebohý viedenský arcibiskup kardinál Franz König, maďarský predseda vlády József Antal, maďarský prezident Arpád Göncz, náš František Mikloško a niektorí ďalší. Odovzdávanie Ceny prebehlo vo veľmi slávnostnom rámci. Deň predtým, v piatok 10. júna prebehlo na Varšavskej univerzite kolokvium na tému „Západ a Východ Európy: spojivá a napätia“. Odborné príspevky zazneli vo dvoch rovinách – v náboženskej a politickej. V každej rovine prehovoril zástupca Východu a zástupca Západu. V náboženskej rovine za pravoslávnu cirkev prehovoril arcibiskup pravoslávnej cirkvi  v Poľsku Anchimjuk, za katolícku generálny tajomník Poľskej biskupskej konferencie  biskup Stanislav Budzik. V politickej rovine ruský pohľad na vzťahy Východu a Západu predniesol Jaroslav Ternovskij, člen Občianskej komory Ruskej federácie z Moskvy, za Západ bývalá predsedníčka nemeckého Spolkového snemu Rita Süssmuthová. Laudatio pri odovzdávaní Ceny predniesol bývalý poľský predseda vlády Tadeusz Mazowiecki. Slávnostnú sv. omšu slúžil po odovzdaní Ceny v katedrále sv. Jána vo Varšave poľský arcibiskup Stanislaw Muszynski. Po prevzatí Ceny som predniesol poďakovanie, ktoré pripájam.

 

 

 

Poďakovanie

 

Jána Čarnogurského za udelenie Ceny sv. Vojtecha, Varšava 11. 6. 2011.

 

 

Vážený pán prezident Poľskej republiky,

Vážený Medzinárodný výbor pre udeľovanie Ceny sv. Vojtecha!

Dámy a páni!

 

Udelenie Ceny sv. Vojtecha je pre mňa poctou, výzvou a inšpiráciou. Som vďačný Medzinárodnému výboru Nadácie sv. Vojtecha za udelenie ceny. Udeľovanie cien svedčí o trvalosti odkazu veľkého svätca. Pripomína jedno vlákno spätosti krajín sv. Vojtecha a nabáda ku interpretácii dejín. Som rád, že odovzdávanie ceny sa tento rok koná vo Varšave. Sv. Vojtech podstúpil svoju mučenícku smrť asi 270 km severovýchodne od paláca, v ktorom sa  teraz nachádzame na mieste zvanom Mamunovo (Heiliger Beil). Poliaci uctievajú sv. Vojtecha ako svojho prvého svätca. Obeť sv. Vojtecha urýchlila a upevnila proces vytvárania poľského štátu. Životné osudy sv. Vojtecha hovoria veľa o dejinách strednej Európy, viery v Boha a politickej sily. Sv. Vojtech pochádzal z rodu Slavníkovcov, ktorí boli konkurentmi rodu Přemyslovcov pri zrode českého štátu. Slavníkovci mali širšiu predstavu o politickom poslaní územia a obyvateľov českého štátu než Přemyslovci. Sv. Vojtech sa ocitol v súkolí politického zápasu medzi Slavníkovcami a Přemyslovcami. Zároveň sa povzniesol nad tento zápas, keď od všetkých žiadal, aby sa zriekli mnohoženstva, aby sa kňazi neženili, aby kresťanských zajatcov nepredávali do otroctva. Jeho rod Přemyslovci vyvraždili takmer úplne. Tu vo Varšave možno pripomenúť, že Vojtechov rod Slavníkovcov bol skôr spojencom Piastov v zápase medzi Přemyslovcami a Piastami o územia a prvenstvo v strednej Európe. Tí zo Slavníkovcov, ktorí sa zachránili 28. septembra 995 od vyvraždenia, utiekli do Poľska ku Boleslavovi Chrabrému. Aj sv. Vojtech odišiel z Ríma na dvor Boleslava Chrabrého, keď mu český vládca Boleslav II. nedovolil vrátiť sa na biskupský stolec do Prahy. Sv. Vojtech pochodil veľkú časť vtedajšej západokresťanskej Európy. Určitý čas prebýval v kláštore Montecassino v Taliansku. Vtedy ešte nemohol vedieť, že o 950 rokov neskôr, keď zlyhali ostatné spojenecké armády, nasadia tam poľských vojakov, ktorí Montecassino dobijú, pravda za cenu veľkých obetí. Poľský vojenský cintorín pod Montecassinom má tragickú česť, že po jeho pôde kráčal sv. Vojtech.  Pohyboval sa medzi kniežatami, kráľmi, pápežom, cisárom, ale chcel buď žiť v tichosti kláštora, alebo šíriť kresťanstvo medzi pohanmi. Jaroslav Chrabrý ho usmernil ku Prusom a tí ho zabili. Je paradoxom dejín, že nakoniec Prusov obrátil na kresťanstvo o 200 rokov neskôr Rád nemeckých rytierov, ale ohňom a mečom.

 

V tej dobe v strednej Európe si navzájom konkurovali dve kresťanstvá – východné a západné alebo byzantínske a rímske. Za symbol byzantínskeho možno považovať sv. Cyrila a Metoda, za symbol západného azda sv. Vojtecha. Presadilo sa západné, aj keď odkaz misie sv. Cyrila a Metoda zostal v Čechách a najmä na Slovensku stále živý a dnes sú spolupatrónmi Európy. Geopolitické sily Západu sa presadili proti silám Východu. Spoločenský systém, ktorý v sebe zabudoval karteziánsku logiku a oddelenie duchovnej a svetskej moci – systém dvoch mečov  - prechádzal úspešnejšie dejinami, ako systém, kde náboženstvo nemalo autonómiu voči vládcovi a vytváral systém jedného meča. Kňazom, ktorí zostávali celý život slobodní, zostávalo viac času na šírenie viery,  ako kňazom, ktorí sa ženili. Ale výzva súťaže medzi Východom a Západom zostane v strednej Európe stále. Včerajšie kolokvium sa zaoberalo práve súčasnou podobou tejto výzvy. Nechcem podľahnúť pokušeniu a spriadať kontinentálne, ideologické alebo politické konštrukcie. Európa nikdy nebola tak mierovo usporiadaná ako je dnes. Od západu až po stred je Európska únia, na východe sú Bielorusko, Ukrajina a Rusko a navzájom vedú rokovania o strategických vzťahoch. Ale ťarcha dejín a výzva budúcnosti zostávajú. Trúfam si iba zreprodukovať niektoré svoje pozorovania o postoji Rusov k tejto výzve. Rusko sa považuje za osobitnú civilizáciu v porovnaní so Západom. Koniec koncov za osobitnú civilizáciu považuje Rusko aj Západ. Spoločenské procesy v Rusku budú preto prebiehať odlišne od rovnakých procesov na Západe. Z toho vyplýva, že Rusko neprijme západné hodnotiace kritériá v celom ich rozsahu. Z tvrdenia o odlišnosti svojej civilizácie vyplýva pre Rusko uzáver, že prijíma Západ taký, aký je. Ak sa Západ bude chcieť dohodnúť s Ruskom, bude musieť prijať Rusko tiež také, aké je. Môže ho kritizovať, môže ho odmietať nasledovať, ale bude musieť prijať Rusko také, aké je. Ovládnuť Rusko sa Západu nepodarí. Ak tento problém prenesiem do náboženskej roviny, potom druhé fatimské proroctvo, ktoré hovorí, že Rusko sa musí nábožensky obrátiť, nemožno chápať tak, že Rusko sa obráti na katolícku vieru. Fatimské zjavenia uznáva katolícka cirkev za vierohodné. Východné kresťanstvo prednedávnom skončilo svoj zápas s komunizmom, v podstate víťazne. Zdá sa, že západné kresťanstvo teraz vstupuje do zápasu s odporcom útočiacim z inej strany. Zo strany relativizácie príkazov desatora, cez deformovanú interpretáciu ľudských práv. Je to spoločná výzva pre východných aj západných kresťanov a zostáva otázkou, či sa v tomto zápase vyvinie medzi nimi solidarita alebo ponechajú toho druhého, aby si poradil s výzvou sám. Rovnako ako v minulosti, vzťah náboženstiev bude mať aj svoj geopolitický odraz .

 

Keď študujeme dokumenty z Vojtechovej doby, Slovensko sa v nich nevyskytuje. Slovensko sa počíta medzi krajiny sv. Vojtecha, ale na historickej scéne začalo vystupovať ako osobitný subjekt až niekedy v 19. storočí. Začiatkom tohto roka vyvolal na Slovensku búrlivú odozvu článok maďarského diplomata v Bratislave, ktorý napísal, že Trianonským mierom Slovensko dostalo štátne hranice, ale nedostalo vlastné dejiny. Nuž slovenské dejiny sú v mnohom svojrázne. Nemali sme vlastný štát, neboli sme ani osobitnou administratívnou jednotkou, ale uchovali sme si tisíc rokov vlastný jazyk, vedomie vlastnej identity a vlastnú kultúru. Žili sme v štáte, ktorý tisíc rokov nemal jednotný názov. Maďari ho nazývali Maďarsko, ostatné národy ho nazývali Uhorsko. Mobilizátormi národnej vôle na Slovensku sú sv. Cyril a  Metod, ale sv. Vojtech je hneď na druhom mieste. Čo do významu náboženskej viery v spoločnosti sme porovnateľní s Poľskom. Spolok sv. Vojtecha je najmasovejšou dobrovoľnou organizáciou na Slovensku. Slovensko je 18 rokov samostatným štátom, ale čo je 18 rokov v dejinách! Svoje miesto v štruktúre strednej Európy a Európy si však ešte len musí upevniť. Naše dejiny prirodzeným spôsobom pozdvihli ako patrónov sv. Cyrila, Metoda a sv. Vojtecha. Nie ako vzájomných konkurentov, ale ako patrónov jednej viery. K nim smerujú naše modlitby.

 

 

11. 6. 2011

 

Ján Čarnogurský

 

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?