Články

Tadeusz Mazowiecki: Laudatio

  |  28.jún 2011

Pred odovzdaním Ceny sv. Vojtecha Jánovi Čarnogurskému v zámku Belweder vo Varšave predniesol bývalý poľský predseda vlády Tadeusz Mazowiecki na Jána Čarnogurského Laudatio. Tadeusz Mazowiecki (1927) bol prvým slobodne zvoleným predsedom poľskej vlády od augusta 1989 do januára 1991. Neskôr bol vysokým reprezentantom OSN v Bosne a Hercegovine (r. 1992-95). Tadeusz Mazowiecki bol v r. 1995 prvým laureátom Ceny sv. Vojtecha. V súčasnosti žije mimo aktívneho politického života, ale jeho názory a články požívajú v  Poľsku  vysoký rešpekt.

 

Ján Čarnogurský je politik, právnik a mysliteľ.

 

 Poznal som ho na začiatku roku 1990 v čase mojej prvej oficiálnej návštevy v Prahe. Ešte pred tým však v r. 1989, dejiny mi dali príležitosť, aby som niečo pre neho urobil. Nebolo to nič mimoriadne. Splnil som jednoducho povinnosť premiéra už slobodnej krajiny voči človekovi zbavenému slobody v krajine nám tak blízkej. Poľsko bolo prvým ohnivkom v reťazi slobody, neskôr nazvanej Jeseňou národov. Keď som sa stal predsedom vlády napísal mi Václav Havel. Použil takýto zvrat: „V Poľsku sa katolík stal predsedom vlády a na Slovensku sedí neodôvodnene vo väzení taký istý katolík Ján Čarnogurský.“ Zamyslel som sa vtedy, čo môžem urobiť. Napísal som intervenčný list vtedajšiemu ešte komunistickému premiérovi Československa. Zároveň, aby nemohli ten list jednoducho uložiť do priečinku, napísal som o tom tiež Václavovi Havlovi v liste, ktorý mu doručil jeden z pracovníkov nášho veľvyslanectva ničiac stopy českých pracovníkov tajnej služby.

 

 Jána Čarnogurského som spoznal už ako podpredsedu vlády, keď sme sa stretli v už voľnom Československu. Niekoľko jeho čŕt hneď upútalo moju pozornosť. Prvá – prirodzene to, že hovoril dobre po poľsky. Pomyslel som si, že u Slováka je to prirodzené. Druhá črta – to je veľké sústredenie, ktorým sa vyznačuje. Čarnogurského charakterizuje: pokoj a sústredenie. Jednoducho ťažko si ho predstaviť ako nervózneho človeka. Za sústredením ide – vecnosť. A taktiež hlboká, ale nie vyzývajúca viera, spätosť s katolicizmom, s hodnotami, ktoré naša viera obsahuje a ku ktorým zaväzuje aj vo verejnom živote.

 

 Znalosť poľského jazyka vyplýva u Jána Čarnogurského nie iba z toho, že je Slovákom. Jeho rodina pochádza zo Zamaguria na Spiši, kde poľský živel sa mieša so slovenským. Dedina Malá Franková, odkiaľ pochádza rodina Čarnogurských, je vzdialená ledva 5-6 km od poľského Jurgova. Ale poľské záležitosti boli blízke mladému Jánovi Čarnogurskému aj z iných dôvodov. Jeho otec, známy katolícky činiteľ, pomáhal Poliakom počas vojny v kontaktoch medzi okupovanou vlasťou a Budapešťou, kde bolo konšpiračné stredisko organizujúce návraty do vlasti alebo úteky z nej. Okrem iného pomáhal návratu do vlasti hlavného veliteľa z r. 1939 maršala Rydza – Šmigleho.

 

 Po vojne Pavol Čarnogurský, otec Jána, udržoval pravidelný korešpondenčný kontakt  s Jerzym Giedroyčom, redaktorom parížskej Kultúry. Pavol Čarnogurský bol vyznamenaný poľskou vládou v Londýne. Ale v povojnovom Československu strávil viac rokov vo väzení.

 

 Vzhľadom na profil a činnosť svojho otca Ján Čarnogurský mal problémy so získaním vzdelania. Právnické vzdelanie mohol započať až vďaka čiastočnej liberalizácii verejného života v 60-tych rokoch, a to mimo Slovenska – v Prahe. Ukončil ich v r. 1969, čiže už po udalostiach Pražskej jari, ktorej bol svedkom ako študent práva na Karlovej univerzite v Prahe.

 

 Pamätám si dobre tie časy. Veľké nádeje, aké v nás vyvolali udalosti Pražskej jari. Jej program bol vyjadrením humanistických túžob, nádejí na humanizovanie socializmu. Brežnevovská intervencia armád Varšavskej zmluvy, žiaľ s účasťou aj poľského vojska, ukončila tie nádeje. Pre mňa to bol koniec ilúzií o možnosti zmeny toho systému na ľudskejší.

 

 Sentiment voči ľuďom Pražskej jari som si zachoval aj keď som bol v Prahe na oficiálnej návšteve. Navštívil som Alexandra Dubčeka, vtedy predsedu parlamentu už voľného Československa.

 

 Ján Čarnogurský po návrate do Bratislavy v r. 1970 obhájil rigoróznu prácu, ktorej témou bolo protižidovské zákonodarstvo Slovenského štátu z r. 1939 – 45, čo sa považuje za najväčšiu škvrnu na novodobej histórii Slovenska a čo sa roky prechádzalo mlčaním. Zároveň v jednej z bratislavských advokátskych kancelárii začal svoju advokátsku kariéru, počas ktorej mal príležitosť zúčastniť sa na procesoch s ľuďmi prenasledovanými za aktívnu účasť  na udalostiach Pražskej jari. Neskôr – už ako advokát – začal vystupovať ako obhajca v procesoch aktivistov demokratickej opozície, vrátane signatárov Charty 77, čo nakoniec v r. 1981 spôsobilo jeho vylúčenie z advokácie.

 

 V nasledujúcich rokoch vykonával rôzne zamestnania, okrem iného bol šoférom a taktiež právnym poradcom v štátnom podniku. V r. 1987 úplne stratil prácu a až do zmeny zriadenia zostával formálne bez práce. V tom čase však už bol najviac známym aktivistom katolíckej opozície v neveľkej skupine disidentov na Slovensku. Od r. 1982 vydával nezávislý časopis Náboženstvo a súčasnosť a písal do slovenských emigračných časopisov. Jeho texty sa čítali v rádiu Slobodná Európa. S poľskými nezávislými hnutiami spolupracoval už od 70-tych rokov, medzi inými s reťazou klubov katolíckej inteligencie. Náš veľvyslanec Andrzej Krawczyk spomína, že v r. 1976 alebo 77 ho priviedol ku mne na ul. Koperníka, pretože chcel zakladať klub katolíckej inteligencie v Bratislave a hľadal inšpiráciu  a organizačné zásady. V r. 1987 začal spolupracovať s poľsko-československou Solidaritou a zúčastňoval sa na stretnutiach opozičníkov v horách na poľsko-československej hranici. Z československej strany sa zúčastňoval na tých stretnutiach Václav Havel alebo Jiří Dienstbier, z poľskej Adam Michnik, Ján Litinski, Zbigniew Janas, Jacek Kuroň.

 

 Ján Čarnogurský bol spolu s Františkom Mikloškom organizátorom tzv. Sviečkovej manifestácie – jedného z prvých antikomunistických vystúpení na Slovensku od potlačenia Pražskej jari. Na demonštrácii zorganizovanej 25. marca 1988 v Bratislave sa zúčastnilo okolo 8 – 10 tisíc osôb požadujúcich dodržiavania ľudských práv a náboženských slobôd. Demonštrácia mala spočívať  v tom,  že v určenej hodine na hlavnej ulici Bratislavy stovky ľudí malo vybrať z vrecká sviečky a zapáliť ich. Samotné zhromaždenie rýchlo rozbila polícia a jeho hlavných organizátorov a mnoho obyčajných účastníkov zadržala, avšak táto udalosť vplývala na proces rozpadu komunistického systému na Slovensku. 15. augusta 1989 v atmosfére „ohrozenia kontrarevolúciou z Poľska“ Čarnogurského opätovne uväznili za „protištátnu činnosť“. Prepustili ho až 25. novembra,, čiže už po výbuchu Nežnej revolúcie. Prepustenie Čarnogurského bolo vtedy jedným z hesiel demonštrantov.

 

 Dôsledkom Nežnej revolúcie bol v Prahe vznik Vlády národného porozumenia s podporou Občianskeho fóra. Na čele vlády stál reformný komunista Marián Čalfa. Čarnogurský sa stal vo vláde podpredsedom vlády, ktoré zaujímal až do júna 1990. V tom istom čase z jeho iniciatívy vzniklo Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) – do dnešného dňa jedno z najdôležitejších zoskupení na slovenskej politickej scéne. Čarnogurský sa stal jeho prvým predsedom a zaujímal túto funkciu nepretržite do novembra r. 2000, kedy už ďalej nekandidoval na funkciu. Dodnes je čestným predsedom strany.

 

 V apríli 1991 sa stal Čarnogurský – po odvolaní Mečiara – premiérom autonómnej vlády Slovenska. Funkciu zaujímal do volieb v júni 1992.

 

 Potom nastalo delenie Československa na dva štáty, Českú republiku a Slovensko.

 

 Priznávam, že som sa obával toho delenia. Pre každého, ktorý nepoznal bližšie tamtie reálie a historické ťarchy, bolo delenie málo zrozumiteľné. Ján Čarnogurský nebol jedným z hlavných aktérov pri delení. Je charakteristické, že tí, ktorí si ho pamätajú z vtedajších diskusií, spomínajú, že zdôrazňujúc osobitnosť Slovenska hovoril vtedy súčasne, že na európskej vlajke je veľa hviezd a že sa stretneme v zjednotenej Európe. Nepochybne česko-slovenské delenie diametrálne kontrastovalo s tým, čo sa stalo v bývalej Juhoslávii. Sú to dva úplne odlišné modely riešenia takých problémov. Rozdelenie, ku ktorému došlo, sa stalo priateľským rozdelením a nech to tak zostane naďalej. Je to veľká zásluha a veľká vyzretosť politikov, ako Čiech, tak aj Slovenska. Na už samostatnom Slovensku Čarnogurský zostal v opozícii voči jednotlivým vládam Mečiara, ktorého rozhodne kritizoval za porušovanie demokratických štandardov a politiku izolácie Slovenska na medzinárodnej scéne. Bol jedným zo spolutvorcov koalície, ktorá vyhrala voľby v r. 1998 a vytvorila vládu, na čele s Mikulášom Dzurindom. Čarnogurský zaujímal vo vláde post ministra spravodlivosti, ktorý si podržal až do volieb v r. 2002.

 

Politický život má svoje pravidlá. Na Slovensku, podobne ako u nás, nastalo politické delenie, výmena vplyvov a podielov na vláde. Demokratický politik musí vedieť zotrvať na scéne, ale aj odísť, keď spozná, že jeho vplyv sa vyčerpal. Tak urobil Ján Čarnogurský odchádzajúc z aktívneho politického života a vracajúc sa do advokátskej praxe, ktorú vykonáva do dneška. Je tiež rektorom a spoluvlastníkom súkromnej právnej vysokej školy. Zostáva aktívny vo verejnom živote a jeho názory a pohľady sú stále podstatným elementom verejnej debaty na Slovensku. Vyjadruje sa aj za hranicami a  zúčastňuje sa na rôznych medzinárodných stretnutiach. Vnáša do nich špecifický motív. Podčiarkuje hodnoty slovanstva ako prvku obohacujúceho Európu, tých jej dvoch pľúc, o ktorých hovoril Ján Pavol II. Zasadzuje sa za dobré vzťahy slovanských štátov.

 

Povedal som na začiatku, že Čarnogurský je politik a mysliteľ. Zaujíma ho a dokonca, ako tvrdia niektorí, fascinuje pravoslávie. Ja môžem potvrdiť, že jeho hlboké zakorenenie v kresťanstve bolo vždy viditeľné ako hlbšia motivácia jeho konania. Kresťanstvo, ktoré musí siahať do hĺbky, nebyť len nálepkou, ctiť si náhľady iných, rešpektovať zásady svetského štátu. Svetského, ale nie laického, t.j. snažiaceho sa vytlačiť kresťanstvo z verejného života. Preto v priebehu debát nad európskou ústavou sme sa zhodovali v snahe, aby Preambula Ústavy obsahovala odvolanie sa na kresťanské korene Európy. Isteže, neopomínajúc aj iné vplyvy, také, ako osvietenstvo, ktoré taktiež ovplyvnilo duchovnú podobu Európy.

 

Ján Čarnogurský je veľkým priateľom Poľska a Poliakov. Za prínos pri utužovaní poľsko-slovenských vzťahov a za demokratické premeny v strednej Európe mu v r. 2008 prezident Lech Kaczynski udelil vyznamenanie Rad veľkého kríža za zásluhy Poľskej republiky.

 

Dnes tento výnimočný Slovák, náš priateľ, dostáva medzinárodnú Cenu, ktorá má už svoj trvalý význam.

 

Cena sv. Vojtecha, ktorú dnes Ján Čarnogurský dostáva, má za patróna svätca, českého biskupa a misionára, ktorý spolu s cisárom Ottom, pápežom Silvestrom a naším kráľom Boleslavom Chrabrým bol predchodcom zjednocovania Európy prostredníctvom mierových zväzkov, civilizačného rozvoja a nie prostredníctvom podrobenia. Čarnogurský patrí do tej plejády ľudí vedy a politiky, ktorí sa významne snažili slúžiť takému spájaniu sa Európy a naďalej mu slúžia. Je oprávneným laureátom tejto Ceny. Srdečne mu gratulujem.

 

Varšava 11. 6. 2011

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?