Valdajský klub

Ruská spravodajská a informačná agentúra RIA Novosti, Výbor pre zahraničnú a obrannú politiku , časopisy Russia Profile a Russia in Global Affairs a denník Moscow News organizujú každoročne významné stretnutia Valdajského diskusného klubu.

Spočiatku išlo o diskusný klub, ktorý sa postupne menil. V súčasnosti ho tvorí okolo 50 politológov, analytikov, špecialistov na RF z popredných svetových ustanovizní a médií. Jeho členmi sú osobnosti z USA, Kanady, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska, Švajčiarska, Talianska, Japonska, Číny, Indie, Izraela, Iránu. Zo Slovenska aj z celého stredoeurópskeho regiónu je v ňom Ján Čarnogurský. Valdajský klub pozostáva z akademickej časti, v rámci ktorej diskutujú zahraniční hostia s ruskými politológmi a novinármi, druhú časť predstavujú stretnutia s ruským prezidentom, predsedom vlády a jej členmi. Súčasťou stretnutí klubu je aj ukážka regiónov RF:

Základným cieľom Valdajského klubu je vytvoriť medzinárodnú platformu, kde môžu poprední Ruskí federálni a regionálni predstavitelia informovať z prvej ruky o vývoji Ruska domácich a zahraničných expertov, ktorí sa venujú rôznym aspektom života Ruskej federácie.

Každoročné stretnutia z Ruským prezidentom sa stali dobrou tradíciou, ktorá podčiarkuje význam tohto stretnutia.

Prvá diskusia prebehla v roku 2004 vo veľkom Novgorode pod názvom „ Rusko a a zmena storočí : Nádeje a realita. „ , neďaleko čarokrásneho Valdajského jazera / odtiaľ pochádza aj meno klubu/ . Účastníci sa vtedy rozhodli na každoročnom konaní.

Druhé fórum “ Rusko ako politická kaleidoskop ” sa konal v nasledujúcu jeseň na lodi Alexander Radiščev, ktorá sa plavila z Moskvy do Tverska a späť. Diskusia sa sústredila na dôležité témy, týkajúce sa rozvoja demokracie v Rusku a politickom systéme, na hlavné aspekty medzinárodnej spolupráce a jej dopad na celosvetovú politiku.

V roku 2006 mali ruskí a zahraniční experti možnosť navštíviť ruský kľúčový ropný región - Chantyjsko-mansijský autonómny okruh. Diskusia prebehla pod názvom “Globálna energia v 21. storoči : Úloha Ruska a jeho pozícia.”

V septembri 2008 sa stretnutie konalo v Kazani v Tatárskej republike s hlavnou témou : „ Výber a identita : Rusko na križovatkách.“

V roku 2008 bolo témou „ Ruská úloha v globálnej geopolitickej revolúcie na začiatku 21. storočia . Účastníci sa stretli v Rostovskom regióne a preberali témy Severného Kaukazu.

Tento rok sa účastníci stretnú v Jakutskom regióne a hlavnou témou bude „ Rusko a Západu : Déjà vu, reset alebo prekonanie ”.

 

Valdajský diskusný klub a Ján Čarnoguský

Ján Čarnoguský je pravidelným účastníkom Valdajského diskusného klubu. A v našej tlači sme mali možnosť stretnúť sa s jeho názormi.

 

Čarnogurský: Valdajský klub 2009

Druhý septembrový týždeň je časom zasadania medzinárodného diskusného klubu Valdaj v Rusku. Združuje 40 – 50 publicistov, politológov, bývalých politikov zo Spojených štátov, západnej Európy, Číny, Japonska a niektorých ďalších krajín, ktorí sa sústavne zaoberajú ruskou politikou, hospodárstvom alebo kultúrou. Niekoľko rokov som chodil na Valdajský klub z bývalého východného bloku sám, tento rok pribudol bývalý poľský premiér Leszek Miller a maďarský novinár Gábor Sztier. 6. septembra sme sa zišli v Moskve, nasledujúci deň sme leteli do Jakutska, hlavného mesta Jakutskej republiky. Leží na rieke Lene vo východnej Sibíri a od Bratislavy je vzdialená 8 časových pásiem. Po prílete do Jakutska sme sa hneď nalodili na dve výletné lode a dva dni sme sa plavili po rieke Lene. Pripomínam, že podľa rieky Leny si zvolil svoj pseudonym Lenin. Na lodiach bola tento rok diskusia na 4 témy: či už Studená vojna naozaj skončila, či nové bezpečnostné výzvy vedú svet ku spájaniu alebo naopak ku deleniu, vzťahy Ruska a Spojených štátov a nová európska bezpečnostná architektúra. Pozoruhodnosťou Valdajského klubu je zloženie jeho členov. Na ruskej strane sú medzi účastníkmi poradcovia ruskej vlády a ruského prezidenta o bezpečnostných otázkach vrátane takých, koľko má mať Rusko medzikontinentálnych rakiet, koľko jadrových hlavíc a pod. Členmi klubu sú však podobní poradcovia amerického prezidenta o otázkach Ruska. Na klube som sa dozvedel, že pri poslednej návšteve amerického prezidenta Baracka Obamu v Moskve sa obe krajiny dohodli na takom znížení medzikontinentálnych rakiet a jadrových hlavíc, ktoré každej krajine vyhovovalo. Rusko malo približne záujem o 600 kusom medzikontinentálnych rakiet, Spojené štáty o 1200 kusov. Barack Obama a Dmitrij Medvedev sa dohodli, že v novej dohode budú zakotvené stropy od 500 do 1100 kusov medzikontinentálnych rakiet. Jakutsko zaujíma popredné miesto v ťažbe diamantov na svete. Jakutský podnik na ťažbu diamantov je druhý na svete za Holandsko-medzinárodnou spoločnosťou De Beers. V Jakutsku nachádzajú v zemi aj najviac mamutích kostí. Pôda je zamrznutá do hĺbky viac než 100 metrov, preto sa mŕtve mamuty v nej dobre zachovali. Priniesol som synovi malú sošku mamuta, vyrobenú z mamutej kosti. Na rozlúčkovej večeri ma zaujalo, že na stoloch boli popri nealko nápojoch, víne, vodke, koňaku aj fľaše s kumysom, to je kobylie mlieko. Nemal som však odvahu, aby som ho ochutnal. Po dvoch dňoch v Jakutsku sme sa vrátili do Moskvy. Zaujímavá bola návšteva Gaspromu. Na 7. poschodí výškovej budovy majú riadiace centrum všetkých svojich potrubí, ťažobných veží, distribučných centier a pod. je to obrovská obrazovka cez celú miestnosť, pred ňou sedia dispečeri za počítačmi a riadia prevádzku Gaspromu podobne, ako vo vesmírnom centre riadia let družíc. Rozhovor s generálnym riaditeľom Gaspromu Alexejom Millerom sa hodne točil okolo plynovodov, ktoré Gasprom už buduje, alebo sa chystá budovať do Európy. Alexej Miller povedal, že plynovod možno začať budovať až vtedy, keď má prevádzkovateľ plynovodu uzavreté zmluvy na jednej strane o dodávkach plynu a na druhej strane so spotrebiteľmi plynu. Na adresu plynovodu Európskej únie Nabucco povedal, že nemá zmluvy ani s dodávateľmi plynu, ani so spotrebiteľmi.

14. septembra sme opäť cestovali, tentoraz už iba asi 300 km od Moskvy do Jarosľavle. Prebehla tam medzinárodná konferencia o novej bezpečnostnej architektúre v Európe. Vystúpili na nej ruský prezident Medvedev, francúzsky predseda vlády Fillon, španielsky predseda vlády José Luis Zapatero a potom prednášatelia z akademických kruhov. Španielsky predseda vlády Zapatero povedal vo svojom prejave, že v januári 2010 začne predsedníctvo Španielska v Európskej únii a španielska vláda využije toto obdobie na prehĺbenie dobrých vzťahov medzi Európskou úniou a Ruskom. V podobnom duchu sa vyslovil aj francúzsky predseda vlády Fillon. Ak berieme do úvahy, že Nemecko je strategickým partnerom Ruska v Európskej únii a Taliansky predseda vlády Berlusconi má veľmi priateľské vzťahy k Rusku, vyzerá to, že dôležité štáty Európskej únie sa priam predháňajú o ruskú priazeň. Ako každý rok, súčasťou zasadnutia klubu bolo stretnutie s Vladimírom Putinom a prezidentom Dmitrijom Medvedevom, každé zvlášť. Na oboch sa už začína pohon, aby sa vyjadrili, či v roku 2012 budú proti sebe kandidovať o funkciu ruského prezidenta. Vladimír Putin na takúto otázku odpovedal, že nebude medzi nimi súťaž, tak, ako nebola v minulom roku, pretože sa dohodnú. Dmitrij Medvedev odpovedal, že rozhodnutie urobí v roku 2012 pred voľbami podľa situácie, aká vtedy bude v krajine. Prezidenta Medvedeva som sa opýtal, koho chce navštíviť, čo chce povedať, s kým sa stretnúť počas návštevy Washingtonu tak, aby vyslal posolstvo o poslaní Ruska. Odpovedal, že chcel by vystúpiť v Kongrese, vystúpiť na univerzite, ak dostane pozvanie, stretnúť sa s americkými disidentmi a pod.

Na záverečnom posedení Valdajského klubu sme sa dohodli s ruskými organizátormi, že budúci Valdajský klub nás zavedie na sever Ruska do Murmanska a samozrejme do Moskvy, kde budú opäť stretnutia s poprednými ruskými predstaviteľmi.

 

Čarnogurský: Rusko prestalo ustupovať Západu

Ruská federácia (RF) prestala ustupovať Západu a prikročila k obnove pre ňu dôležitých pozícií. Ako uviedol bývalý predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský dnes na stretnutí s novinármi v Bratislave, sila RF stúpa. Moskva podľa jeho slov kreslí \\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\"červenú čiaru\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\", za ktorú nie je vhodné bez následkov vkročiť. Za túto čiaru patrí aj Gruzínsko i Ukrajina.

Hlavnými témami stretnutia boli horúce miesta na Kaukaze, smerovanie novej ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a Valdajský klub. Na stretnutí sa zúčastnili Leonid Sviridov z ruskej tlačovej agentúry RIA-Novosti a prvý radca Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR Gennadij Askaldovič.

V auguste tohto roku Čarnogurský navštívil v Náhornom Karabachu prednú líniu prímeria s Azerbajdžanom. Tam sa stretol s najvyššími politikmi karabašského regiónu.

Štátna duma, dolná komora ruského parlamentu, zorganizovala začiatkom septembra cestu zahraničných hostí do Južného Osetska. Keďže zájazd usporiadala práve Duma v spolupráci s juhoosetskými úradmi, zúčastnili sa na ňom v prvom rade poslanci z rôznych krajín. Avšak zo Slovenska tam zákonodarcovia necestovali, išiel len Ján Čarnogurský a dvaja podnikatelia. Podpredseda Štátnej dumy Alexander Babakov podľa vyjadrenia Čarnogurského poslal pozvánku aj do NR SR. Z Českej republiky pricestoval napríklad Lubomír Zaorálek (ČSSD), ďalej poslanci z Ukrajiny, Bulharska, Estónska a z ďalších krajín. Účastníci mali možnosť navštíviť Cchinvali, na vlastné oči vidieť vojnou zničené časti toho mesta a hovoriť s miestnymi obyvateľmi. Potom nasledovalo stretnutie Valdajského klubu.

Slovenský exminister spravodlivosti informoval, že počas akademickej časti diskusie v klube sa hovorí s členmi Ruskej akadémie vied (RAN), súkromných nadácií, so zástupcami tlače a politikmi. Okrem toho sa konajú stretnutia so štátnikmi najvyššieho rangu - vždy to bol prezident RF, predseda vlády, minister zahraničných vecí a niektorí ďalší.

Ján Čarnogurský dopĺňal dnešné rozprávanie ukážkami fotografií z miest, ktoré navštívil. Boli zničené po augustovom gruzínskom útoku na Cchinvali.

© TASR 2008. Publikovanie alebo ďalšie šírenie obsahu správ zo zdrojov TASR je bez predchádzajúceho písomného súhlasu TASR porušením autorského zákona. 07.10.2008

 

Rôznorodé Rusko

„O Rusku treba uvažovať ako o krajine, ktorá sa mení v prostredí meniaceho sa sveta,“ pripomína Peter Juza. „Otázka znie, či sa uberá správnym smerom. Rusko totiž nie je jednoliaty celok, ale rôznorodý organizmus, v ktorom prebiehajú rozličné procesy. Je také veľké, že má desať časových pásem a pri realizácii volebného procesu sa na Kamčatke zatvárajú volebné miestnosti vo chvíli, keď sa v Kaliningrade otvárajú. Rusko nie je iba európske, ale obsahuje aj iné kultúrno-náboženské okruhy. Muslimský je vplyvný a pre vzťah s Európou aj so Slovenskom dosť dôležitý. Vzťahy medzi Ruskou federáciou a Európou sa stále vyvíjajú a v súčasnosti dostávajú novú dimenziu. V ostatných dňoch sa totiž vychystal do Moskvy veľký „výsadok“ deviatich európskych komisárov, ktorých vedie sám Barroso. Idú rokovať o tom, ako sformulovať rusko-európske vzťahy.“ Vzťahy medzi Európskou úniou a Ruskom sa teda možno pohnú o krôčik ďalej.

Nedávno som čítal glosu na dielo Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. Hovorilo sa v ňom o tom, že Slovania by sa mali obrátiť k Rusku, aby zachránili svoju existenciu. Autor glosy však konštatoval, že my Slováci sme tak aj urobili, no napriek Štúrovým víziám to nedopadlo dobre.

Ján Čarnogurský: – Naše prípadné rusofilstvo nie je v priamom rozpore s geopolitickou orientáciou, ktorú si Slovensko zvolilo, teda s EÚ. Veď Nemci sú v súčasnosti väčší rusofili ako Slováci. Rusi vrátane Medvedeva a Putina sa viackrát vyjadrili, že strategickým partnerom Ruska v EÚ je Nemecko. Napokon, Medvedevova prvá návšteva v Európe smerovala práve do Berlína. Netreba však zabúdať, že jeho prvá zahraničná návšteva sa odohrala v Pekingu. A prvá návšteva vždy nesie určitú symboliku. Rusofilstvo však na Slovensku nie je v móde. Zúčastňujem sa stretnutí Valdajského klubu. Je to každoročné stretnutie štyridsiatich – päťdesiatich „kremľológov“ z celého sveta, ktorí sa v Rusku zídu na konferencii a stretávajú sa s politikmi. Naposledy som od spoluúčastníka dostal otázku, prečo slovenská delegácia na samite NATO v Bukurešti nepodporila Nemecko a Francúzsko v otázke vstupu Gruzínska a Ukrajiny do NATO. Aj keď obyčajný sedliacky rozum hovorí, že Slovensko by sa malo stavať proti. Peter Juza by mohol prezradiť, ako Slovensko naposledy v decembri hlasovalov tejto veci znovu. U nás je totiž okolo toho ticho.

Peter Juza: – Slovensko zastávalo v otázke Gruzínska a Ukrajiny opatrne kritickú pozíciu. Nebolo v polohe povedať nie, no nepovedalo ani zásadné áno. Diskusie sa vedú ďalej. Zhoda v podpore týchto krajín zatiaľ nie je veľká, v oboch je to totiž vnútropoliticky veľmi zlé, nestabilné.

Rusko vedie dvojica Putin – Medvedev. Ako dlho im to môže vydržať takto harmonicky?

Ján Čarnogurský: – Je to zaujímavé duo. Valdajský klub sa vždy končí tri- až tri a polhodinovým stretnutím s prezidentom, ktorý odpovedá na otázky delegátov. Účastníci sú poradcovia národných rád svojich štátov, prichádzajú z Bieleho domu, z Národnej bezpečnostnej rady USA, sú to komentátori na tému Ruska z najvýznamnejších svetových médií ako The New York Times, Washington Post či Le Monde, profesori ruských inštitútov a univerzitní pedagógovia. Ľudia, ktorí sa desaťročia profesionálne zaoberajú ruskou politikou a vedia klásť otázky tak, aby odpovedajúci nemohol uhýbať. Pred dvoma rokmi sme sa stretli s Vladimírom Putinom a ak by bol povedal niečo, čo by bolo v logickom nesúlade s tým, čo o pol hodinu neskôr odpovedal druhému, hneď by ho na to upozornili. No nič také sa nestalo. Otázok bolo množstvo: Pán prezident, budete či nebudete kandidovať? Dáte či nedáte niekomu odporúčanie? Napriek tomu z paľby vykľučkoval tak, že na konci stále nikto nemohol predvídať, ako to bude. Tento rok sme sa stretli v Soči s Putinom a v Moskve s Medvedevom. S každým sme strávili asi tri hodiny, no neusvedčili sme ich z rozporu. Hovorili zhruba to isté. Napokon, bolo krátko po kaukazských udalostiach a tejto téme sa venovala najväčšia pozornosť. Putinov prejav je emotívnejší, právnik Medvedev vy-stupuje o čosi odmeranejšie. Nedá sa vôbec povedať, že Medvedev je „mäkší“ ako Putin. Západní účastníci sa Putina pýtali, kto dal rozkaz armáde, aby vstúpila do Gruzínska, a on odpovedal: „Jasné, že Medvedev, u nás by si nikto nedovolil naštartovať tank bez vedomia najvyššieho veliteľa, ktorým je prezident.“ Tandem teda zatiaľ funguje perfektne. Vzťahy však podrobí skúške až krízová situácia.

Peter Juza: – Prvý raz v novodobých dejinách Ruska, Sovietskeho zväzu či jednoducho vládcov Kremľa došlo k demokratickej, plánovanej výmene. Plynulá zmena sa uskutočnila na základe volieb, a nie smrťou, odvolaním či penzionovaním. To dokazuje, že posun v Rusku je pozitívny kvalitatívny krok vpred, ktorý možno oceňovať ako výrazné nóvum a vklad do rozvoja stability v Európe. Súhlasím s tým, že fungovanie dua preverí krízová situácia. To, čo sa dialo v minulom roku, potvrdilo, že vzťah premiéra a prezidenta je zatiaľ funkčný a nedochádza k prelínaniu kompetencií, ani k snahe nadraďovať sa.

Aj na vás urobil ruský premiér taký silný dojem ako na českého premiéra Topolánka, ktorý ho od rokovaní o plyne začal volať Vladimírom Vladimírovičom? Vyjadril sa dokonca, že z Putina vyžaruje veľká sila, a to nielen preto, že sa opiera o veľké Rusko, ale vraj aj preto, že je to vnútorne veľmi silný človek.

Ján Čarnogurský: – Moja skúsenosť je podobná. Na stretnutiach Valdajského klubu oproti nemu sedelo niekoľko desiatok kritických znalcov Ruska, ktorých novinové komentáre vôbec nie sú priaznivé. No Putin a aj Medvedev im dokázali čeliť bez toho, aby čo len raz museli kapitulovať pred ich argumentmi. Čo sa týka otčestva, kardinál Tomáš Špidlík vo svojej knihe Ruská idea píše, prečo je dobré ho používať: ruská kultúra ním vyjadruje, že každý by mal poznať svojho otca. Môžeme si pritom položiť rečnícku otázku, či je to v našom prostredí až také samozrejmé. A aj či je to dobré. Podľa mňa je.

Kto má čierny kufrík?

Ján Čarnogurský: – Má ho Dmitrij Medvedev.

Po rozpade ZSSR hrozil aj rozpad Ruska. Čo by sa stalo so svetovou bezpečnosťou, ak by sa táto hrozba koncov 90-tych rokov stala skutočnosťou?

Ján Čarnogurský: – Bola by to katastrofa. Pravdepodobne by sa nepodarilo dostať preč jadrové zbrane z Ukrajiny ani z Kazachstanu. Hrozila by teda jadrová aj občianska vojna. Rusko by viac nepredstavovalo žiadnu mocnosť a usporiadanie Európy, ktoré vzniklo na základe výsledkov druhej svetovej vojny, by sa po rozpade jedného víťazného pólu neudržalo. Pre nás by to znamenalo, že by sme museli zabojovať o svoje miesto na slnku, aby sme si ho udržali.

Peter Juza: – Nastal by neudržateľný chaos. Scenár rozpadu Ruska však ešte nie je úplne pochovaný. Dodnes prežíva tak, ako prežívajú vnútorné rozpory v krajine. Príťažlivá sila Moskvy je však silná napriek tomu, že sa v roku 1998 takmer všetko zrútilo a na povrch vyplávali také nacionalistické tendencie, až hrozila úplná deštrukcia tohto subjektu alebo aspoň obrovská regionalizácia. V Tatarstane stále prebieha aj zvonku podporovaný proces vyčleňovania. Žije si vlastným životom, ako napríklad aj Kamčatka. Umenie ovládať takúto krajinu a mať jeden čierny kufrík treba preto študovať, a nie ustrnúť v polohe tupej kritiky všetkého. Rozpad Ruska by bol totiž zlý aj pre nás.

Ján Čarnogurský: – Zbygniew Brzezinski uverejnil v polovici 90-tych rokov vo Foreign Affairs článok, v ktorom predpovedal, že Rusko speje k rozdeleniu najmenej na tri časti. Na európske Rusko, Sibír a Ďaleký východ. Ako najsúdržnejšiu formu predpokladal konfederáciu. No keď som bol v Moskve na študijnom pobyte a pýtal som sa na názor domácich, Moskovčania tvrdili, že Sibírčania sú väčší ruskí vlastenci ako oni. Vládne tam väčšia súdržnosť ako u samotnej moskovskej inteligencie alebo v Sankt Peterburgu. V súčasnosti už odstredivý pohyb nebadať.

Prejavom vzťahu k určitému národu je znalosť jeho jazyka. V ovládaní ruštiny sme boli dlho na vysokej úrovni, no po roku 1989 sme svoju komparatívnu výhodu zatratili. Výsledkom je, že dnes už Slovensko trpí nedostatkom ľudí, ktorí dokážu kvalifikovane pracovať s ruským jazykom. Ako sa z pozície šéfa Slovensko-ruskej spoločnosti pozeráte na otázku zintenzívnenia výučby ruského jazyka na Slovensku?

Ján Čarnogurský: – V Rusku založili pred 2 – 3 rokmi organizáciu Ruskyj mir, ktorá má podporovať štúdium ruštiny v zahraničí. Usilujeme sa, aby sa nejaká podpora ušla aj Bratislave. Ruština však nikdy nebude takou samozrejmosťou ako angličtina, kým nebude opäť niečím viac ako sentimentálnou či kultúrnou záľubou. Angličtina je na rozdiel od nej praktickou potrebou. V dejinách to tak bolo vždy. Pred sedemdesiatimi či osemdesiatimi rokmi všetci v strednej Európe vedeli po francúzsky, a kto vie dnes? Dnes je tu angličtina. Nevedno, na ako dlho a aký jazyk ju raz nahradí. Udržiavať a podporovať znalosť ruštiny je však prospešné.

Po druhej svetovej vojne sa v Európe odohrali dva pokusy začleniť Rusko politicky do širšieho prostredia. V 60-tych rokoch prišla De Gaullova myšlienka Európy od Atlantiku po Ural, o dvadsať rokov neskôr sa objavuje Gorbačovova idea európskeho spoločenského domu. Potom nastala zásadná zmena, z ktorej profituje predovšetkým NATO. A jedným z najboľavejších miest slovensko-ruských vzťahov, či všeobecne medzinárodnej situácie, je vzťah NATO a Ruska. Navyše reakcie Ruska na NATO sú čím ďalej tvrdšie. Ako sa to môže ďalej vyvíjať?

Ján Čarnogurský: – Silu každej vojenskej aliancie určuje zhoda záujmov jej členských štátov. Zhoda záujmov medzi USA a EÚ okrem Veľkej Británie už je dosť malá. USA dnes všetky akcie vo svete robia pod hlavičkou aliancie ochotných (Alliance of willing, pozn. red.) – členov NATO, ktorí do toho dobrovoľne idú. Iba do Afganistanu išli Američania po boku NATO, lebo bezprostredne po útoku na dvojičky bolo potrebné prejaviť solidaritu. NATO upadá. Jeho hnacím motorom – USA – otriasa hospodárska kríza a je otázne, či si po strate hospodárskej dominancie udržia tú vojenskú. Mimochodom, krízu vyvolali finančné deriváty práve v USA, kde sa začali vo veľkom vyrábať neexistujúce peniaze. Skúste si predstaviť, čo by to bolo v našej tlači, keby sa takáto infekcia finančného systému nerozšírila zo Spojených štátov amerických, ale z Ruska!

Boli ste na čele iniciatívy za vypísanie referenda o vstupe Slovenska do NATO. Čo by sa bolo stalo, keby Slovensko nevstúpilo?

Ján Čarnogurský: – Nič zlé, iba by sme boli na niekoľko rokov hrdinami európskej politiky.

S tým, že Rusko v roku 1849 pomohlo Slovensku, sa dá polemizovať. Ťažko si totiž predstaviť, že by oficiálne cárske kruhy chceli pomáhať nejakým Slovákom a riskovali by tým narušenie vzťahov s oficiálnymi maďarskými a rakúskymi kruhmi. Rusko v skutočnosti nepohlo ani prstom, aby nám pomohlo.

Ján Čarnogurský: – Pomoc v revolúcii bola čarom nechceného. No je fakt, že Rusko platilo Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému príspevky na vydávanie Národných novín.

Srbi sú Rusom kultúrne aj nábožensky bližší ako Slováci. Napriek tomu ich v roku 1999 nechali napospas „humanitárnemu bombardovaniu“. Nepomohli. Nie je to precedens pre moderné vzťahy Ruska a malých slovanských národov?

Ján Čarnogurský: – Nie. Slabé jeľcinovské Rusko sa nedokázalo do Juhoslávie dostať. Požiadalo aspoň o prelet humanitárnych lietadiel, no nedostalo ho – žiaľ, ani od Slovenska. Na rozdiel od lietadiel NATO. Rusi vstúpili do Juhoslávie až výsadkom do Prištiny, kde ich vítali ako osloboditeľov v štyridsiatom piatom. Myslím si, že Moskva usilovne pracuje na analýzach, aby sa podobná situácia nemohla druhýkrát zopakovať.

Čo by sa mohlo stať, keby sa ukrajinská verchuška dostala až tak ďaleko, že by bola Ukrajina prijatá do NATO?

Ján Čarnogurský: – Ruským priateľom hovorím, že keby bol vstup Ukrajiny do NATO na programe dňa a Janukovič s Juščenkom by sa dohodli na referende, ponúkol som sa ísť na Ukrajinu robiť propagandu proti vstupu. No zatiaľ k tomu nedošlo. Kto pozná Ukrajinu, vie, že ľudia sú zväčša proti vstupu do NATO. No vie aj to, že Ukrajina je rozdelená na ľavo- a pravobrežnú s rozdielnymi prevládajúcimi názormi. Keby k vstupu do NATO predsa len došlo, Rusko, ako sa dnes priamo vyjadruje, by v tom videlo svoje bezprostredné ohrozenie. Pravdepodobne by reagovalo vlastnými opatreniami. Dajme tomu, že by podporilo autonomistické hlasy na Kryme. Predstavte si, že by krymský parlament vyhlásil zvrchovanosť a Rusko by ho uznalo. Bol by to začiatok procesu, ktorý by mohol viesť až federalizácii ľavobrežnej a pravobrežnej Ukrajiny. To, čo by táto krajina najväčšmi potrebovala, je pár desaťročí pokoja, kedy by na ňu nikto geopoliticky netlačil. Možno by sa za ten čas zrástla dohromady. Kto z mocností má Ukrajinu rád, mal by ju nechať na pokoji. Pretože keď ju budú tlačiť do NATO, môžu je dotlačiť až k rozpadu.

Komunistická strana Ruska sa veľmi kriticky vyjadruje k sociálnej situácii v krajine. Nožničky medzi magnátmi a chudobou sa roztvárajú, rozširuje sa analfabetizmus, pretože chudobné deti nechodia do škôl, protesty sa potlačujú mocensky. Stretávate sa aj s komunistickou opozičnou silou voči Putinovi, ktorá má vyše 160-tisíc členov? Má v štáte nejaké slovo?

Ján Čarnogurský: – Na stretnutiach Valdajského klubu sa stretávame aj s opozíciou, s predsedom komunistickej strany Gennadijom Zjuganovom či s Garym Kasparovom. Ukazujú nám ich však len ako zvieratá v zoo, aby sme sa presvedčili, že nejakí opozičníci ešte nevyhynuli. Komunistická strana Ruskej federácie už dávno nie je to, čo bývalá KS. Zjuganov však vo mne zanechal dojem veľmi vtipného človeka. Vydal dokonca knižočku vtipov. Jedna kapitola je venovaná vtipom o Zjuganovovi. Vladimír Putin na otázku, ako sa zaraďuje do politického spektra, odpovedal, že sa považuje za konzervatívca, no nie v komunistickom zmysle. V Rusku je v súčasnosti pri moci konzervatívne stredopravicové zoskupenie. Z Kremľa však vychádza iniciatíva na vytvorenie stredoľavej strany Spravodlivé Rusko, aby vznikla určitá rovnováha. Niečo ako v USA. Boli by asi najradšej, keby sa striedali stredopravé a stredoľavé vlády.

Peter Juza: – Projekt politického vývoja v Rusku je naplánovaný tak, aby vznikol dvojstranícky politický systém. Snahy vychádzajú z Kremľa a dôvodom je potreba stability. Rusko je federácia 87-ich subjektov, ktoré majú vlastné ekonomiky. Len 12 až 14 subjektov je schopných vytvárať prebytky, väčšina štátov hospodári na nulovej úrovni a niekoľko stratových sa dotuje z federálneho zdroja. Federálne centrum je tak nútené k zásadnému prerozdeľovaniu, ktoré plodí nespokojnosť a snahy zmeniť systém. Preto Rusko potrebuje pevnú vládu a stabilnú politickú situáciu.

Možno sa aj dnes od Ruska niečomu priučiť?

Ján Čarnogurský: – Za čias Sovietskeho zväzu sa hovorilo „ZSSR, náš vzor“ a bolo to skôr na posmech. No keď dnes chodím do Ruska, vidím, že tam majú tie isté problémy ako my, len omnoho hlbšie a závažnejšie. No aj riešenia, ktoré nachádzajú, sú zaujímavejšie ako naše obdobné riešenia. Napríklad demografická kríza, s ktorou sa vyrovnávajú obe krajiny. My riešime podporu rodičovstva kadejakými odpočítateľnými položkami, no kto z prostých ľudí bez pojmu o ekonomike vie, čo je to? V Rusku dávajú za druhé a tretie dieťa 250-tisíc rubľov. Tie ruble možno investovať iba do bývania, štúdia alebo na penziu. Odpadá vďaka tomu akýkoľvek systém kategorizovania rodín, pretože keď si takto dopomôže aj problémová, neprispôsobivá rodina – chvalabohu. Považujem to za omnoho lepší spôsob podpory demografického rastu ako u nás. Keby sme sa od Rusov podučili, ako nachádzať jednoduché a efektívne riešenia, bolo by to len na osoh.

Básnik Fjodor Tuťčev hovorí, že Rusko nemožno rozumom pochopiť. No možno mu veriť?

Ján Čarnogurský: – Každý by si mal túto otázku zodpovedať pomocou vlastných za a proti. Aj ja mám svoje, ktoré ma presviedčajú, že veriť možno (Tuťčev v básni pokračuje, že „v Rusko sa dá iba veriť“, pozn. red.). Sú to historické argumenty. Takmer vždy, keď Rusko zasiahlo do pomerov v strednej Európe, bolo to skôr v náš prospech ako v neprospech. Napríklad v roku 1848, keď nám Rusi pomohli, hoci aj nechcene, alebo v druhej svetovej vojne, keď prišla Červená armáda. Moja rodina bola antikomunistická a nevítala červených osloboditeľov s kvetmi, no ruskí partizáni u nás bývali a bolo to dobré spolužitie. A keď prišli v 60-tych rokoch na návštevu veteráni, aj môj otec, hoci bol „na nesprávnej strane“, sa dočkal toho svojho.

Peter Juza: – Možno povedať, že áno. Pozitívny vzťah našej spoločnosti možno vidieť na tom, že v poslednom období sa u nás objavuje množstvo ruských kultúrnych udalostí. Vrátili sa Alexandrovci, bol tu balet na ľade... A divadlo aj Incheba sú vždy naplnené a ľudia postojačky tlieskajú.

Ľuďom odchovaným v starom Československu ruská kultúra veru chýba.

Ján Čarnogurský: – Nuž, Slovensko je v strednej Európe obkolesené štátmi a národmi, ktoré nie sú veľmi rusofilské. A existuje určité medzinárodné podozrenie, že sme vhodným kandidátom na to, aby sme sa stali prostriedkom prenikania ruského vplyvu. To naši susedia nechcú. Ako mi začiatkom 90-tych rokov povedal rakúsky priateľ: „Nechcem, aby Rusi boli 60 kilometrov od Viedne.“ Aj bývalý maďarský prezident Árpád Göncz má vtipný bonmot: „Slovensko sa podobá šípu medzi Západom a Východom. Ide len o to, či letí zo západu na východ alebo naopak.“ Keď Vladimír Mečiar svojho času povedal, že ak nás neprijmú na Západe, dáme sa na Východ, znelo to tiež ako bonmot. No v zahraničných diplomatických kruhoch to okamžite zaregistrovali a vyvolalo to podozrenie voči Slovensku! Skrátka, musíme byť so svojím prípadným rusofilstvom opatrní, inak proti sebe vyprovokujeme geopolitické sily. Veď sa len pozrite, ako sú všetci proti Bielorusku. A ono je z tohto hľadiska vo výhodnejšej pozícii ako my, pretože s Ruskom hraničí a môže sa doslova oprieť o to veliké dubisko. U nás preto s rusofilstvom opatrne.

Spracovala Eva Blažeková, Slovo

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?