Život

JUDr. Ján Čarnogurský

Advokát

Člen Správnej rady Bratislavskej vysokej školy práva

Nar. 1. 1. 1944 v Bratislave, ženatý, 4 deti

Vzdelanie

  • 1971: titul doktor práv (JUDr) na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
  • 1969: absolvovanie štúdia na Právnickej Fakulte Univerzity Karlovej v Prahe

 

Životopisné dáta

  • 2004: spoluzakladateľ Bratislavskej vysokej školy práva
  • 1998 – 2002: minister spravodlivosti Slovenskej republiky
  • 1992 – 1998: poslanec Národnej rady Slovenskej republiky
  • 1993 – 1995: podpredseda Parlamentného zhromaždenia Konferencie/Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (CSCE/OSCE)
  • Apríl 1991 – Jún 1992: predseda vlády Slovenskej republiky
  • Jún 1990 – Apríl 1991: prvý podpredseda vlády SR
  • 17. Februára 1990: zvolený za predsedu Kresťanskodemokratického hnutia (funkciu vykonával do októbra 2000)
  • December 1989 – Jún 1990: podpredseda federálnej vlády ČSSR/ČSFR
  • 14. Augusta 1989 – 25. Novembra 1989: väznený za rozvracanie republiky (§ 98 ods. 2 Trestného zákona)
  • 1. Januára 1987 – 14. Augusta 1989: nezamestnaný
  • Jún 1988 – December 1989: vydavateľ a redaktor časopisu Bratislavské listy
  • 15. Apríla 1981 – 31. 12. 1986: rôzne zamestnania – šofér, podnikový právnik, robotník, popri tom právny poradca disidentov a náboženských aktivistov
  • 1982 – 1984: spoluzakladateľ a redaktor samizdatového časopisu Náboženstvo a súčasnosť
  • 15. Apríl 1981: vylúčený z advokácie pre obhajobu disidentky v trestnom procese
  • 1. September 1970 – 15. Apríl 1981: advokátsky čakateľ a advokát v Bratislave
  • 11. Júl 1970: sobáš s manželkou Martou, rod. Stachovou
  • September 1969 – August 1970: základná vojenská služba
  • Jún 1961: maturita na Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave

 

Životopis

Narodil som sa v Bratislave. Môj otec Pavol Čarnogurský bol vtedy poslancom Slovenského snemu a tento fakt mi mal neskôr narobiť veľa problémov, ale zároveň asi ovplyvnil môj celoživotný záujem o politiku. Otec pochádzal z Malej Frankovej v Zamagurí. S touto dedinou udržiavame ako rodina trvalé väzby. Moja mama pochádzala z Vajnor, dnes súčasti Bratislavy. Otec bol viackrát väznený za svoju poslaneckú funkciu, ale aj neskoršie politické aktivity už po vojne. Museli sme sa často sťahovať na rôzne miesta. Bolo nás 5 detí a tak som sa od malička zžíval s dramatickými stránkami politiky. Základnú školu som ukončil v r. 1958 v Bratislave s čistými jednotkami, ale škola ma ako jediného neodporučila na ďalšie štúdium - pre poslaneckú funkciu môjho otca. Vtedy neodporučenie znamenalo nemožnosť prijatia na štúdium. Našťastie systém ešte nebol dokonalý a otec mi vybavil prijatie na strednú školu v Kežmarku. Jej riaditeľ sa nenechal zlomiť komunistickým systémom. Po roku som prestúpil do Bratislavy, pretože prestup bol iba administratívnou záležitosťou, pri tom sa nekádrovalo. Maturoval som v r. 1961 na Novohradskej ulici a všetko sa opakovalo. Maturoval som na čisté jednotky, ale zase ma škola ako jediného neodporučila na štúdium kvôli otcovi. Rodičia ma prihlásili na nadstavbovú priemyslovku, odbor geodézia. Tak som v r. 1963 znovu maturoval, tentoraz z geodézie. Zostala mi z toho znalosť čítať mapu. Dovtedy sa pomery trochu uvoľňovali a mohol som byť prijatý na techniku, nie však na univerzitu. Prihlásil som sa teda na stavebnú fakultu a absolvoval som jeden ročník. Do r. 1964 sa pomery ďalej uvoľnili, asi to súviselo s tým, že prvým tajomníkom komunistickej strany na Slovensku sa stal Alexander Dubček. Vždy som chcel študovať právo, preto som sa prihlásil na právnickú fakultu. Urobil som prijímačky a po rôznych zvažovaniach ma nakoniec prijali. Zo stavbárskeho štúdia mi zostala celoživotná pamiatka. Tam som sa zoznámil s mojou manželkou Martou, s ktorou som sa (po skončení právnického štúdia) oženil a dodnes spolu tančíme životom. Právnické štúdium som začal v Bratislave, ale po 3. ročníku (v šk. roku 1967/68) som prestúpil do Prahy. Rok 1968 som zažil na novej škole, málokoho som poznal, nikto nepoznal mňa a preto som nemal možnosť sa zapojiť do udalostí. Udalosti r. 1968 boli obrovskou školou pre celú moju generáciu. Pre mňa mali paradoxný dôsledok, že po okupácii režim mal plné ruky práce s vylučovaním komunistov zo strany a prestali ho zaujímať bývalí ľudácki poslanci a ich deti. Na čas som prestal mať kádrové problémy až kým som si ich nevyrobil sám. Po skončení školy som nastúpil na rok na vojenčinu a po nej do advokácie. Pridelili ma ku školiteľovi dr. Zsoltovi Sárkánymu. Bol to výborný odborník na pracovné a občianske právo. Zastupoval ľudí, ktorých po previerkach po r. 1970 vyhodili z práce. V tej dobe som napísal a obhájil rigoróznu prácu na tému „Rasové zákonodarstvo Slovenského štátu“. Keďže išlo o slovenskú tému, robil som ju na univerzite v Bratislave. Po r. 1990 si prácu vyžiadalo múzeum Yad Vashem v Jeruzaleme. V advokácii som popri dr. Sárkányovi vnikol do problematiky politických pracovných procesov a po zložení advokátskych skúšok som v nich samostatne pokračoval, neskôr som k nim pridal trestné obhajoby disidentov. Až natoľko, že v r. 1981 ma vyhodili z advokácie pre obhajobu moravskej disidentky. Opisovala na písacom stroji texty českých a slovenských spisovateľov, vylúčených zo Zväzu spisovateľov. Vtedy to stačilo na trestné stíhanie za poburovanie. Sekretariát Ústredného výboru Komunistickej strany Československa napísal advokátskej komore, že som na Okresnom súde v Znojme a na Krajskom súde v Brne obhajoval nie obžalovanú, ale jej trestnú činnosť. Po vylúčení som pracoval asi 10 mesiacov ako šofér v Doprastave, potom ako podnikový právnik, potom ako dievča pre všetko v pridruženej výrobe JRD a nakoniec som stratil prácu definitívne, pretože stále viac som sa zapájal do disidentských aktivít. Začiatkom r. 1988 som sa zúčastnil na príprave Sviečkovej demonštrácie, potom som začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy. Na každom čísle som bol uvedený ako vydavateľ s menom aj adresou. To aby sa režim nemohol tváriť, že o tom nevie. Na jar 1989 som podpísal manifest Niekoľko viet, zjednocujúci rôzne opozičné hnutia do Hnutia za občiansku slobodu (HOS). Začiatkom augusta 1989 sme vyzvali prostredníctvom Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy, aby ľudia položili na výročie okupácie kvety na miestach, kde vojská Varšavskej zmluvy zastrelili našich ľudí. 14. augusta ma zavreli spolu s Miroslavom Kusým a trestné stíhanie na slobode viedli proti Hane Ponickej, Antonovi Seleckému a Vladimírovi Maňákovi. Vznikol z toho proces proti Bratislavskej päťke. Prepustili ma až 25. novembra, keď už v celej krajine bežali státisícové demonštrácie proti režimu. Na druhý deň po prepustení som prehovoril na demonštrácii v Bratislave, na tretí som bol členom delegácie, vedenej Václavom Havlom, ktorá rokovala s predsedom federálnej vlády Ladislavom Adamcom o prevzatí moci v štáte a dva týždne po prepustení som nastúpil do federálnej vlády Československa ako prvý podpredseda vlády. Po voľbách v júni 1990 som prešiel do slovenskej vlády najskôr opäť ako prvý podpredseda. Po rozpade Verejnosti proti násiliu, ktoré postavilo predsedu vlády Vladimíra Mečiara, som sa stal predsedom slovenskej vlády v apríli 1991. Voľby v júni 1992 vyhralo Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara a ja som prešiel do opozície. Pôsobil som parlamente až do r. 1998. Voľby v septembri 1998 vyhrala opozícia, na základe jej dohody sa stal predsedom vlády Mikuláš Dzurinda a ja som sa stal ministrom spravodlivosti. Bol som vo funkcii do konca funkčného obdobia v septembri 2002. Počas volebného obdobia došlo k vnútropolitickým treniciam. Mikuláš Dzurinda sa pokúsil de facto zlikvidovať Kresťanskodemokratické hnutie jeho zlúčením sa s jeho novou stranou Slovenská demokratická koalícia. Ja som sa tomu postavil na odpor, KDH som síce zachránil ako samostatnú stranu, ale už som necítil v strane dostatočnú podporu, preto som sa rozhodol, že na sneme v r. 2000 už nebudem kandidovať na funkciu predsedu. Po voľbách v r. 2002 som sa vrátil do advokácie. Takmer 22 rokov som bol mimo právnej praxe, ale rýchlo som si ju obnovil. V r. 2004 som sa podieľal na založení súkromnej vysokej školy Bratislavská vysoká škola práva. V r. 2009 má škola viac než 4 tisíc poslucháčov na štyroch fakultách. V r. 2006 som spoluzakladal Slovensko-ruskú spoločnosť a bol som zvolený za jej predsedu.

Moja manželka Marta je stavebná inžinierka. Angažuje sa v komunálnej politike. V rôznych obdobiach bola poslankyňou za KDH v zastupiteľstve Mestskej časti Dúbravka, Mestskom zastupiteľstve mesta Bratislavy a v zastupiteľstve Bratislavského samosprávneho kraja. Niekoľko rokov pracovala ako zástupkyňa riaditeľa spoločnosti Metro, ktorá stavala most cez Dunaj Apollo. Počas výstavby sa riaditelia vymenili a v určitom období výstavba spočívala na nej. Most Apollo spája oba brehy Dunaja a naše vnúčatá ho nazývajú babkiným mostom. Máme štyri deti, dvoch synov a dve dcéry. Dcéry a starší syn sú vydaté, ženatý. Mladší syn sa narodil s metabolickou poruchou pečene. Ako 19 ročný musel absolvovať transplantáciu pečene. Žije s nami a máme z neho radosť.

Popri advokácii veľa čítam a píšem články najmä na zahraničnopolitické témy. Od r. 2005 sa zúčastňujem zasadnutí Valdajského diskusného klubu v Rusku. Združuje asi 50 vedcov a publicistov na „ruské“ témy predovšetkým z USA, Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska, Číny a ďalších krajín. V r. 2008 sa mi podarilo navštíviť všetky horúce miesta na Kaukaze: Karabašsko-Azerbajdžanskú líniu prímeria, Južné Osetsko mesiac po vojne, Čečensko vrátane stretnutia s jeho prezidentom Ramzajom Kadyrovom, Soči ako miesto zimnej olympiády 2014. Valdajský klub vždy končí obsažnou diskusiou pôvodne s prezidentom Ruska Vladimírom Putinom, teraz s Vladimírom Putinom a prezidentom Dmitrijim Medvedevom. Získané poznatky sa snažím preniesť na Slovensko cez novinové a blogové články, besedy na vysokých školách, televízne diskusie.


Dodatok č. 1:

V júni 2011 som dostal Cenu sv. Vojtecha, ktorú každé dva roky  udeľuje nemecká Nadácia sv. Vojtecha. To ma inšpiruje, aby som zahrnul do svojho životopisu štátne vyznamenania, rôzne ďalšie vyznamenania a medaily, ktoré som obdržal. Štátne vyznamenania mi udelili prezidenti troch štátov. V marci 2008 mi arménsky prezident Robert Kočarjan udelil arménske štátne vyznamenanie Mechitar Gosh. Udelenie vyznamenania súvisí s prijatím rezolúcie Národnej rady Slovenskej republiky v r. 2004, ktorou uznala masakru Arménov v r. 1915 v Otomanskej ríši za genocídu. V apríli 2008 mi poľský prezident Lech Kaczynski (ten, ktorý zahynul v lietadle v Smolensku v r. 2010) udelil poľské štátne vyznamenanie Veľký kríž za zásluhy Poľskej republiky. Vyznamenanie som dostal ako ocenenie za moju účasť v Poľsko-československej Solidarite v 80-tych rokoch. Vtedy sme poľskí, českí a slovenskí disidenti vytvorili Poľsko-československú Solidaritu ako skôr malé združenie disidentov osobitne sa zaujímajúcich o druhú krajinu. Poliaci si takýchto disidentov ocenili. V apríli 2010 mi ruský prezident Dmitrij Medvedev udelil štátne vyznamenanie Rad priateľstva (Orden družby) za rozvíjanie a propagáciu slovensko-ruského priateľstva.

Ďalšie ceny a vyznamenania sú neštátne. V novembri 2010 som dostal rakúsku Stredoeurópsku cenu. 11. júna 2011 som dostal už spomenutú Cenu sv. Vojtecha. Cenu udeľuje nemecká Nadácia sv. Vojtecha a Cenu odovzdal poľský prezident Bronislaw Komorowski vo Varšave. Okrem týchto cien som dostal medaily pri príležitosti 25. výročia vzniku poľského odborového hnutia Solidarita, medailu sv. Cyrila a Metoda Slovanského fondu Ruska, medaily organizácií výsadkárskych veteránov Slovenska aj Českej republiky, cenu Slovanka, ktorú udeľuje ruské združenie Ruský dom na Slovensku, ďalej medaily rôznych univerzít, Mestská časť Bratislava – Dúbravka, kde bývam, mi udelila ocenenie Osobnosť Dúbravky a Malá Franková v Zamagurí, odkiaľ pochádza náš rod, mi priznala  v auguste 2011 čestné občianstvo. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva mi udelilo výročnú cenu v decembri 2010. Na všetky ocenenia som hrdý a vďačný tým, ktorí mi ich udelili.

ČLÁNKY
Anketa

Zaujala Vás táto osobná stránka ?